Zem úsmevov časť 4. časť

Možno niekoho prekvapí, že metropola Thajského kráľovstva je plná pamiatok, ktoré sú označované prívlastkom siamské. Jednoduché vysvetlenie leží v nedávnej minulosti. Názov Siam, ktorý niesla krajina už od 12. Storočia, platil až do tridsiatych rokov nášho veku. Vtedy nastali v štáte prudké zmeny. Krajina zrušila absolutistickú monarchiu, úradne zakázala mnohoženstvo, a aby dala svetu najavo, že to s reformami myslí naozaj vážne, zmenila aj svoj názov. A tak bolo meno Siam, ktoré je pravdepodobne odvodené od sanskritského slova znamenajúci ”zlatý”, zmenené na Thajsko, odvodené od slova ”tai” – čiže slobodný. Nič na tom nemení ani fakt, že iniciátorom zmeny bol vojenský diktátor maršal Phibun.
Za trištvrte storočia sa v krajine toho zmenilo skutočne veľa, a tak sa pre návštevníka krajina stáva synonymom orientu nielen vďaka budhistickým svätyniam, palácom nevšedných tvarov alebo neobyčajným chutiam miestnej kuchyne, ale aj takým špecifikám ako sú uličky lásky, hadie farmy či nevšedné dopravné prostriedky.

Jazda na sófá
Ak by ste si pri návšteve Bangkoku priali vzhliadnuť vznešený sprievod thajského panovníka smerujúci do kráľovského paláca, najlepšie vyhliadky na úspech máte na bulvári Ratchadamnoen klang. Touto ulicou totižto často prechádza rad limuzín sprevádzajúci žltý Rolls Royce osvieteného monarchu Bhimibola Adulyadeya, alebo jednoduchšie, Ramu IX.
Keďže som sa chcel aspoň na chvíľu podobať Jeho majestátu, rozhodol som sa, že absolvujem trasu rovnakú. Aby som mohol cestu do rezidencie vladára kráľovsky vychutnať, vzdal som sa myšlienky ísť peši a zaobstaral som si vozidlo.
Trasa bola totožná, povoz už menej. Do víru ulíc metropoly som sa vrhol v hrkotajúcej, motorovej trojkolke, ktorú miestni nazývajú tuk-tuk alebo samlor. Opis dopravného prostriedku spomínaných názvov, ktorý s úspechom funguje po celom Thajsku, nie je vôbec jednoduchý. Ak si dokážete predstaviť motorku, ktorá má namiesto časti za vodičom úzky kožou potiahnutý gauč na dvoch kolesách, chránený pred nepriazňou počasia plátenou strieškou na železnej konštrukcii, tušíte čo je tuk-tuk. Ak si k tomu dokážete primyslieť hlukovú podobu jeho mena: ”tuk-tuk-tuk-tuk ”, ktorú vydáva dvojtaktný motor pod šoférovým zadkom, môžete si myslieť, že sa k zhmotneniu samlora blížite. Ak ste sa naviac niekedy v živote preplietali na sófá pomedzi hutnú premávku veľkomesta a v ojedinelých prípadoch uvoľnenia dopravného kŕču ste na onom kuse bytového zariadenia zrýchlili (zákruta-nezákruta) na maximum, až potom má môj opis šance na úspech.
V každom prípade k Veľkému palácu som dorazil zdravý a bez jediného škrabanca. Ako kráľ. Na rozdiel od neho som však musel platiť vstupné.

Nie je wat ako wat
Architektúra paláca, ktorého stavba započala v osemnástom storočí, je veľmi rozmanitá. V tom čase už boli siamskí vládcovia pod vplyvom západnej kultúry, takže jednotlivé budovy komplexu nesú známky európskej renesancie a iných slohov starého kontinentu. Prevláda však klasický thajský štýl charakteristický farebnou pestrosťou, strechami pokrytými leštenými oranžovými a zelenými škridlami, mramorovými fasádami a stĺpmi ozdobenými žiarivými mozaikami. Popri budovách, ktoré boli postavené za svetským účelom tu návštevník uvidí aj množstvo budhistických sakrálnych stavieb. Jedným z tých naozaj najhonosnejších je Wat Phra Kaew. Tento kláštor je súčasťou Veľkého paláca a v jednej zo svojich hál uchováva thajský národný symbol: Nefritového Budhu. Legenda hovorí, že soška bola vyrobená v Indii a dostala sa do Thajska cez Cejlón. Zelený manekýn sa predvádza v troch róbach: na zimnú sezónu, na letnú sezónu a na obdobie dažďov. Prezliekajú ho samotný pán kráľ. Osobne.
Susedia Nefritového Budhu sa nenechajú len tak zahanbiť. Cez ulicu od Wat Phra Kaew sa nachádza Wat Pho. Tento kláštor sa považuje za najstarší v Bangkoku a vo svojich útrobách skrýva najväčšieho odpočívajúce Budhu v krajine. Milý mesiáš sa tu natiahol do dĺžky 46 metrov a ešte aj poležiačky je 15 metrov vysoký!
Tým sa však výpočet zaujímavých watov a Budhov v Bangkoku nekončí. V čínskej štvrti stojí Wat Traimit hostiaci päť a pol tonovú zlatu sochu, ktorá bola čírou náhodou objavená pri rozširovaní miestneho prístavu, alebo už spomínaný Wat Arun, ktorého výrazná silueta nechýba v žiadnom infomateriále o thajskej metropole.

Krása na predaj
Ku krásach hlavného mesta si dovolím priradiť aj vzhľad jeho ženských obyvateliek, ktorého opis odo mňa po návrate domov nežiadali ani tak muži, ako skôr moje známe nežného pohlavia. Niet pochýb, že najkrajšie ženy sú na Slovensku a v Čechách, ale aj štíhle postavy Thajčaniek, zahalené v dlhých sukniach a ľahkých blúzkach, havranie, zväčša dlhé vlasy a ich tmavé oči istotne potešia každého estéta. Do krajiny však neprichádzajú iba platonickí milovníci krásy. Pôvab tunajších žien má aj svoje, takpovediac komerčné, dôsledky. Široko-ďaleko za hranicami je totiž známe, že príťažlivosť miestnych krások je v mnohých prípadoch na predaj.
Aj keď je Thajsko v prepočte prostitútok na obyvateľa v svetovom rebríčku až na treťom mieste (za Taiwanom a Filipínami), odhadovaných 200 tisíc sexuálnych pracovníčok (a pracovníkov) je aj tak ”úctyhodné” číslo. Boom červených zón nastal po zákaze mnohoženstva v tridsiatych rokoch a neskôr v období Vietnamskej vojny, kedy s pobytom veľkého počtu najmä amerických vojakov bolo potrebné uspokojovať ozbrojené zložky nielen po stránke materiálnej a ideovej. Vtedy začalo obdobie elitných konkubín venujúcich sa solventným cudzincom.

V žiare červených svetiel
V Bangkoku je niekoľko ulíc, ktoré sú známe svojimi červenými svetlami. Tými najznámejšími sú azda Patpong I a Patpong II, ležiace v centre mesta. Keď som sa tam po západe slnka sám poberal, nebolo mi všetko jedno. Vedel som, že takéto štvrte nepatria práve k najbezpečnejším. Očakával som ponurú atmosféru, vyľudnené ulice, vyzývavo oblečené dievčatá krútiace červenými kabelkami.
Keď som do spomínaného rajónu dorazil, prekvapili ma zástupy ľudí. Väčšinou cudzincov. Chodníky lemovali vysvietené stánky so suvenírami, textilom a elektronikou. Pomedzi ne sa v hustých radoch pomaly posúvali celé húfy farangov. A nielen nejakí slamení vdovci. Seriózne vyzerajúci páni, avantgardní mladíci, veselé páriky aj čiperní dôchodcovia. Vyzeralo to tam ako na nejakom poľskom trhu, až na fakt, že namiesto slovenčiny a češtiny sa tam ozývala nemčina, angličtina a francúzština. Väčšina korzujúcich bola v šortkách a tričkách s krátkymi rukávmi.
Podnikaví Thajčania dokázali aj z verejných domov urobiť turistickú atrakciu!

Všetko pre turistov
Na okrajoch chodníka stáli turistické stánky, ale na jeho druhej strane bol rad budov, ktoré slúžili ako vykričané domy. O to, aby naplnili svoje pomenovanie sa starali uvádzači a uvádzačky, ktorí výkrikmi a osobným presvedčovaním lákali potenciálnych zákazníkov. Hneď ku mne jeden priskočil a začal mi ponúkať služby svojho baru.
”Vitajte cudzinec. Nechcete si pozrieť našu šou? Garantujem vám, neoľutujete.” Odkiaľsi spoza pása vytiahol laminované leporelo a roztiahol ho ako harmoniku. Zoznam čísel v nemčine, angličtine a francúzštine, ako aj rad schematických obrázkov, ktorý dával tušiť o čo ide, bol náramne dlhý
”Hľa, tu je celý náš program. Všetko, čo máte šancu uvidieť dnes večer: pingpong šou; balónikovú šou; pískaciu šou; lesbickú šou…; a na záver večera act alive! A to všetko úplne zadarmo. Platíte iba drink!”
Agent neklamal. Takýchto erotických šou s predstaveniami ekvilibristiky ženského lona je na Patpongu plno. Na dvoch paralelných uliciach sa okrem nich nachádza nielen štyridsať go-go barov, kde si môžete kúpiť nápoj aj so servírkou; desiatky masážnych salónov ponúkajúcich masáž skutočne všetkých častí tela; bezpočet hodinových hotelíkov ale i tucty obyčajných krčiem či obchodov so suvenírami. Patpong je tu predsa pre turistov!
Interes solventných dovolenkárov o exotické služby je relatívne veľký a vďaka médiám aj dostatočne známy, vo všeobecnosti sú však zákazníkmi erotických inštitúcií najmä domáci. Dôvody vyplývajú z miestnej morálky, ktorá toleruje väčšiu pohlavnú slobodu u muža, zatiaľ čo od žien sa očakáva, že k oltáru prídu ako panny. Svoju úlohu tu zohráva aj pretrvávanie starých zvykov. Do roku 1934 v Siame neexistoval zákon zakazujúci polygamiu a mať okrem hlavnej manželky aj manželky vedľajšie bolo otázkou spoločenskej prestíže. Každý bohatší muž mal v svojom ”inventári” aj dievča volané sohphenii čiže odborníčku na kamasútru alebo iné milostné umenie.

Hadia farma
Záujemcovia o vraj najstaršie ľudské povolanie si v Bangkoku istotne prídu na svoje, niečo sa však nájde aj pre milovníkov zoologie. V oblasti juhovýchodnej Ázie žije mnoho druhov jedovatých hadov. Aj keď pre zahraničného návštevníka je nebezpečie uštipnutia plazom bezvýznamné, pre ľudí žijúcich na vidieku ide o vážny problém. Vysoké rozšírenie a najmä ľudská nepozornosť má za následok, že ročne v tomto regióne zahynie v dôsledku jedovatého uštipnutia až 2500 ľudí. Niekoľkonásobne viac ich je však zachránených vďaka séram, ktoré vyrába Inštitút kráľovnej Saovabha v Bangkoku. Najväčšia inštitúcia svojho druhu v tomto kúte Ázie a druhá najstaršia na svete je miestom, kde sa v plnom bezpečí môže s týmito zvieratami stretnúť aj európsky cestovateľ. Do náplne práce inštitútu totižto už roky patrí chov jedovatých hadov.

Bez hadov na pracovnom stole
”Sawadí – dobrý deň,” pozdravil som vrátničku strážiacu vstup do dvojposchodovej budovy postavenej v klasickom európskom štýle. ”Mám záujem o prácu hadej farmy, môžete mi nejako pomôcť?” Staršiu pani vybavila niekoľko telefonátov a potom ma prstom privolala k svojmu okienku: ”Máte šťastie. Pán Uthoan má čas. Je to hlavný ošetrovateľ. Ten vie o hadoch toľko ako nikto iný. Je to váš muž.”
Ak by ste očakávali, že v kanceláriách hadích ošetrovateľov sa budú po stoloch plaziť ich šupinatí zverenci, asi by ste boli sklamaní. Pracovňou Uthoana Wangruamklanga bola malá kancelária so skriňou a kancelárskym stolom, na ktorom trónil písací stroj, telefón a hŕba spisov. Jej podsaditý majiteľ, bodrý päťdesiatnik s okrúhlou holou hlavou a dobráckym úsmevom, takisto svojim zjavom pripomínal skôr úradníka ako nejakého hadieho šamana. Práca a zážitky, ktoré tento muž po dlhé roky práce s plazmi nazhromaždil však vôbec neboli úradnícke. Dozvedel som sa od neho, že v ústave chovajú šesť druhov hadov v celkovom počte asi 250 kusov. Medzi jeho “zvieratkami” sa nachádzajú také jedovaté exempláre ako kobra kráľovská, bungar obrúčkavý či vretenica reťazová.

Z jedu protijed
”A viete, ktorý had je tu na okolí najjedovatejší?”, začal skúšať moje vedomosti pán Uthoan. ”Kráľovská kobra”, tipol som si.
Chybne. Trochu som sa potešil, keď mi bolo vysvetlené, že môj omyl zdieľa väčšina laikov. Ľudia si často myslia, že keď kobra kráľovská dorastá až do dĺžky piatich metrov, je najnebezpečnejšia. Nie je to tak. Jej jed nie je veľmi účinný. Navyše, tieto hady žijú len hlboko v džungli, takže ich útoky sú veľmi zriedkavé. Siamská kobra je omnoho horšia. Po jej uštipnutí máte zhruba 30 minút na to, aby ste si zohnali sérum. Ak sa vám to nepodarí, jej jed vám natoľko paralyzuje nervový systém, že sa zadusíte. Nepríjemná je aj pľuvajúca kobra. Tá dokáže napľuť jed do očí obete aj na vzdialenosť 3 metrov. Málokedy chybí.
Informácie o pôvode hadích sér mi už boli známejšie. Výklad potvrdil moje znalosti o tom, že pri ich výrobe sa používa hadí jed. Ten je v malých dávkach vstreknutý koňom. Po čase, keď si organizmus zvieraťa vytvorí protilátky, odoberie sa mu niekoľko litrov krvi. Odstreďovaním a chemickými postupmi sa tieto protilátky separujú do podoby sér.
Po základnej lekcii som sa dozvedel, ako je to vlastne so samotným chovom. Projekt zameraný na rozmnožovanie hadov na farme sa začal len pred troma rokmi. Dôvodom boli rýchlo rastúce ceny šupináčov. Hadia liaheň je však ešte v plienkach. Väčšina hadov sa nakupuje od obchodníkov, ktorí ich zasa skupujú od lovcov.
”Napríklad taká kobra kráľovská stojí dnes vyše 100 dolárov”, poťažkal si pán Uthoan.

Ako chutí uštipnutie
Exotická živočíšna výroba má svoje záludnosti. Napríklad spomínaná kobra kráľovská žerie iba hadov. Na druhej strane, ostatné druhy toho veľa nepotrebujú. Čistú vodu, zopár hlodavcov. Jed sa odoberá v mesačných alebo dvojtýždenných cykloch. Niekoľko dní pred odberom sa zvieratá prestávajú kŕmiť, aby sa ich organizmus pripravil na lov a vačky naplnili jedom. Potom začína pre ošetrovateľov najnebezpečnejšia fáza práce. Hady majú rady pokoj. Ak sa však vyrušujú, je zle. Začínajú hrýzť. K takýmto prípadom dochádza jeden až dvakrát za rok. Zo zamestnancov, ktorí so zvieratami pracujú, bol každý poštípaný aspoň raz. Pánovi Uthoanovi sa to za 25-ročnú kariéru stalo už päťkrát. Dvakrát to bola kobra kráľovská, dvakrát vretenica zelená a raz vretenica mariánska. Ošetrovateľ, ukazujúc mi na koži rúk jazvy po zuboch, sa so mnou podelil o spomienky:
“Stačila chvíľa nepozornosti a mäse som zacítil hadie zuby. Potom prišla prudká bolesť, strach. Tak trocha šok. Ešte šťastie, že tu máme tie séra pri ruke. Poležal som si 2-3 týždne vo vedľajšej budove a mohol som zasa nastúpiť do práce. Rozhodne to nie je príjemné, ale v dosahu lekárskej pomoci našťastie nie životu nebezpečné. Smrteľný úraz sme za mojich čias ešte nemali.”

Nebezpečné dojenie
Môj hostiteľ mrkol na hodiny a zdvíhajúc sa zo stoličky povedal: ”O chvíľu bude pol tretej. Je čas. Poďme dojiť. Myslím, že to vás bude zaujímať.”
Po ceste na dvor budovy mi bolo vysvetlené, že ”dojenie” tu označuje odoberanie hadieho jedu.
Nebýva ho veľa. Iba niekoľko miligramov. Výnimkou je len spomínaná kobra kráľovská. Z tej sa na jeden odber dajú dostať až 2 kubické centimetre. Po dojení nasleduje kŕmenie a had má až do ďalšieho odberu dovolenku.
Na dvore ústavu sme po schodoch zišli do vybetónovaného priestoru, ktorý pripomínal bazén. Jeden z ošetrovateľov otvoril príklop betónovej kobky a z hemžiaceho klbka na jej dne dlhou tyčou vybral kobru. Položil ju na zem kúsok od nás.
Akcia, pri ktorej mi prechádzal mráz po chrbte sa mohla začať. Muž nohou prilákal pozornosť hada, a keď sa jeho predná časť vzpriamila do útočného postoja, na pomoc priskočil ďalší zriadenec. Rýchlym pohybom chytil plaza zozadu tesne za hlavu a zdvihol ho do vzduchu. Kobra bola takto bezmocná. Ostávalo už len roztiahnuť jej čeľuste a zachytiť kvapky jedu na sklenenú mištičku. O niekoľko minút bolo po dojení. Obslúžený had putoval do inej kobky a ošetrovateľ vytiahol ďalšieho pána na dojenie.
”Chcete si to vyskúšať?” obrátil sa na mňa pán Uthoan, séra máme po ruke. Bol som mu vďačný za preukázanú láskavosť, ale radšej som ju zdvorilo odmietol.