• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Zem úsmevov - 1. diel

Nápis nad sedadlom mi povolil odpútať sa a z reproduktorov sa ozval kapitánov hlas: ”Milí cestujúci, náš let z Mníchova do Bangkoku sa skončil. Trebalo vystupovať.

Lietadlo tíško rolovalo po pristávacej dráhe, až kým nezaparkovalo pri vysúvacom tuneli vedúcom do letiskových útrob. Nápis nad sedadlom mi povolil odpútať sa a z reproduktorov sa ozval kapitánov hlas: ”Milí cestujúci, náš let z Mníchova do Bangkoku sa skončil. V mene celej posádky vám ďakujem, že ste si vybrali práve naše aerolínie a dúfam, že sa čoskoro opäť stretneme na palube niektorého z lietadiel našej spoločnosti.” Skrátka, milí-zlatí, načim sa je poberať.

Výsadok na thajskú pôdu sa mohol začať. Celkom neromanticky. Postavením sa do radu k východu. Ešte som stihol povedať dovidenia usmievavej sa letuške a už som aj vstúpil do Thajského kráľovstva.

Letiská majú obyčajne moderné a udržiavané interiéry, ktorými sa snažia budiť dojem pohostinnosti, ale tu, v Thajskom kráľovstve, akoby to platilo dvojnásobne: ”Thajsko – krajina úsmevov!”; ”Vitajte v úžasnom Thajsku”; ”Rok 1999 je vyhlásený za rok návštevy Thajska”, nápisy a plagáty s takýmto a podobným obsahom v angličtine, nemčine a niekoľkých iných jazykoch hojne lemovali steny letiskových chodieb. Domáci si dali záležať na tom, aby prvý dojem zodpovedal ašpiráciám ich turistického priemyslu. Thajsko navštívi každý rok okolo 7 miliónov návštevníkov a turisti predstavujú pre miestne hospodárstvo najvýznamnejší zdroj príjmov cudzej meny. O to, aby sa tieto počty ešte zlepšovali sa snažia zamestnanci TAT – štátnej agentúry cestovného ruchu (s úsmevom od ucha k uchu).

Bez kultúrneho šoku
”Sawadí”, zapôsobil som pozdravom v informátorovej materčine, ”ako sa prosím vás dostanem odtiaľto na Kaosan road?” Našťastie úradník TAT vedel dobre po anglicky, takže s komunikáciou nebol žiadny problém. Keď som mu vyjavil, že nemám záujem o taxík ani špeciálny autobus trochu posmutnel, ale aj tak mi ochotne vysvetlil, ako sa do centra mesta dostanem miestnou dopravou. Zastávka je vraj hneď pred letiskom.
Po štvorprúdovej ceste, pri ktorej stála zastávka sa v každom smere hnali autá v dvoch prúdoch. Neboli to zhrdzavené stariny, ale nové toyoty, peugeoty a aj mercedesy. Za cestou sa dvíhali moderné budovy s obrovskými bilboardami propagujúce svetové monopoly. Ani moji spolučakajúci nebili cudzokrajnosťou do očí. Žiadne čelenky, tetovania alebo kosti prepichnuté cez nos. Okrem občasných náhubkov som na nich a ich vystupovaní nič exotického nezaznamenal. Všetci sa síce odo mňa faranga – cudzinca odlišovali tmavou pleťou, čiernymi vlasmi, hnedými očami a hrubšími perami, ale boli oblečení celkom našsky. Aj do autobusu nastupovali normálne, netlačili sa, ako je na mnohých miestach v Ázii zvykom. Skrátka, žiadny kultúrny šok sa nekonal.

Turistická enkláva
To, prečo sa táto ulica ležiaca v blízkosti hlavných turistických pamiatok Bangkoku a jeho bývalej tepny rieky Čao Phraya stala legendou, som pochopil vzápätí. Kaosan je totižto mestečko v meste. Cestovateľská enkláva v uponáhľanej metropole. Uličku dvoj- nanajvýš trojposchodových domov tvorili kedysi hotelíky pre tú najnemajetnejšiu vrstvu farangov. Postupne sa k nim pridali reštaurácie. Ako rástla povesť miesta a návštevníkov pribúdalo, cestovateľov začali nasledovať turisti. Na dva týždne do Thajska na dovolenku a z toho niekoľko dní v Kaosan rd. Škálu pohostinských zariadení doplnilo niekoľko barov a diskoték. Steny domov do ulice sa prerobili na výklady a v ich prízemiach sa usadili cestovné kancelárie, letecké agentúry, obchody so suvenírami a lacnými odevmi, fotolaby ba dokonca aj klenotníctva a bazáre, ktoré tovar cudzincom nielen predávajú, ale od nich použité veci i vykupujú.

Istotne potrebujete oblek
”Hi, where are you from – odkiaľ ste?”, pristavil ma počerný pán v perfektne ušitom obleku. ”Volám sa Phong. Nechcete zájsť na pohár čaju do môjho obchodu? Je to tuto na rohu.”
Nechal som sa presvedčiť a nasledoval muža do obchodíku s konfekciou. Šilo sa tam na mieru a expresne. Pri šálke čaju mi začal pán Phong a jeho akoby mimochodom ukazovať fotografie spokojných zákazníkov, rozbaľovať baly kvalitných látok, listovať v katológoch s obrázkami svetových značiek pánskej konfekcie. O chvíľu prišlo nevyhnutné konštatovanie: ”Mladý muž, som si istý, že aj vy potrebujete oblek!” Výhovorky, ktoré som si medzičasom stihol pripraviť nepomáhali. ”Ste v Bangkoku len na pár dní? Nevadí. Mieru vám zoberieme hneď; zajtra prídete na skúšku; pozajtra je to hotové. Že ste chudobný? Prosím vás, 50 dolárov za oblek na mieru, to je ako zadarmo, ušijeme vám k tomu ešte aj košeľu. Že nemáte peniaze pri sebe? Nám stačí malá záloha, zvyšok doplatíte neskôr...”

Ako som neskôr zistil, krajčírstiev podobných tomuto je iba na tejto ulici hádam tucet. Ich majiteľom sa skutočne ťažko vykrúca. Sú rovnako šikovný remeselníci ako obchodníci, a tak podchvíľou vidíte odchádzať s týchto miest turistov síce v kraťasoch ale v rukách s novučičkým púzdrom na čerstvo ušitý oblek.

Pasy na ulici
V týchto miestach sa však neobchoduje iba v predajniach ale najmä na chodníku. Pouliční predavači majú rozkladajú svoje stánky až popoludní a skladajú ich až neskoro v noci. Kapitolou samou o sebe sú výrobcovia falošných študentských a novinárskych medzinárodných legitimácií. Preukazy, ktoré od skutočných na pohľad ani nerozoznáte, vyhotovia na prenosnom pulte, priamo pred vami, na počkanie a bez ohľadu na váš akademický, či žurnalistický status. S legitimáciami nižšej dôležitosti je to úplne bez problémov (stačí fotografia a pár desiatok Báhtov), s tými dôležitejšími to vyžaduje trochu hľadania. Chce to síce trpezlivosť, ale človek prahnúci po falošnom vysokoškolskom diplome alebo dokonca pase, má veľké vyhliadky na úspech. A cena? Záleží od krajiny. Škandinávske a švajčiarske sú vraj najdrahšie.

Výrobou preukazov však uspokojovanie turistických potrieb nekončí. Nájdete tu zmenárne otvorené dlho po záverečných hodinách obyčajných bánk, reštaurácie vybavené veľkoplošnými obrazovkami, na ktorých nonstop beží prostredníctvom satelitu anglická premier league a hollywoodske trháky, rôzne druhy tradičných masáží, telefonické centrály, ba dokonca niekoľko internetovských kaviarní. Ulica nezanedbáva ani starostlivosť o vzhľad svojich dočasných obyvateľov. Môžete si tu nafarbiť vlasy do všetkých farieb spektra, alebo si ich dať prepliesť korálkami do drobných vrkočov. V salónoch krásy sú k dispozícii mejkapérky, či manikérky a pre podstatnejšie vylepšenia sú pripravení kozmetickí chirurgovia s nabrúsenými skalpelmi.

Nechcete nábrušnicu?
Zaujímavou okrášľovacou metódou, ktorá na Kaosan frčí jedna radosť je piercing, čiže prepichovanie rôznych častí tela náušnicami (v prípade piercingu sú namieste aj názvy: nábrušnice, nánosnice, či dokonca nájazyčnice). Z podobného súdka sú aj tetovacie služby. Majstri tetovači vám na ľubovoľné miesto tela zvečnia nielen meno vášho milého, ale aj jeho podobizeň v takmer fotorealistickej kvalite. Čo robí tieto služby ešte zaujímavejšími je ich cena, ktorá je niekoľkokrát nižšia ako v Európe. Je to skrátka výhodná kúpa.
Časy sa menia a pre návštevníka krajiny nie sú na Khaosan road lákadlom domorodci ale extravagantní cudzinci. Podchvíľou tam stretnete niekoho, kto má do tváre, hlavy, končatín (straší ma myšlienka, že aj do intímnejších častí tela) povpichovaných aspoň desať deka striebra, alebo nosí na ramenách a chrbte celú obrazovú galériu. Takéto objekty iba umocňujú exotiku miesta už dosť exotického. Na ulici a jej okolí je totižto s veľkou pravdepodobnosťou najväčší výskyt národov a národností na meter štvorcový. Černosi z Jamajky so svojimi rostomanskými účesmi, nosatí Izraeliti, päťdesiatročné extravagantné Američanky (zväčša oneskorené deti kvetín), drobné Japonky, blonďaví Škandinávci, nemeckí pankeri, tmaví Indovia v turbanoch, počerní Arabi a kde tu aj nejaký Thajčan. Nechýba nikto, azda iba Eskimáci.

Mníškou v meste anjelov
V žiadnej literatúre, v ktorej som sa o Bangkoku dočítal nepadlo slovo chvály o doprave v thajskom megalopolise. Nečakajte žiadnu zmenu názorov ani v tomto článku. Doprava mestom anjelov alebo plným menom, čítajte dobre: Krungthep mahanakhon bowon rattanakosin mahintara ayuthaya mahadilok popnopparat ratchathani burirom udomratchaniwet mahasathan amonpiman avatansathir sakkathatitya visnukamprasit, je niečo strašné. V Bangkoku sa totižto aj v období slabej prevádzky pohybujete najviac tak desaťkilometrovou rýchlosťou. Laxatívom na miestnu dopravnú zápchu by mala byť nadzemná dráha, ktorá sa má o niekoľko rokov zaviesť do prevádzky. Výkopy, staveniská a následné obchádzky však majú momentálne za následok pravý opak. Autá, ktorých každým dňom pribúda sa tlačia na zúžených cestách a 24 hodín denne vytvárajú siahodlhé kolóny. Trvalo mi hodnú chvíľu, kým som sa v jednom z nich doplazil k modernému komplexu budov v centre mesta kde sídli rád Uršuliniek. Jeho členkou je aj Slovenka sestra Stanislava, ktorá v Thajsku prežila už skoro 60 rokov.

Z Trnavy do Bangkoku
Ohlásil som sa na vrátnici a už o chvíľu ku mne kráčala štíhla postava celá v bielom. Biely habit, prepásaný širokým bielym pásom, biely čepiec prikrývajúci pramienky bielych vlasov. Sestra Mária Stanislava. Na tvári pani Bošňákovej bol už síce poznať požehnaný vek, ale 88 rokov by som jej teda nehádal. Hlas mala pevný a ani na jej chôdzi nebolo badať stareckú únavu. Vyžarovala z nej bodrá vitalita. Vysvetlil som jej, čo ma sem priviedlo. Že chcem poznávať, fotografovať, písať o Thajsku, o Ázii, a ak dovolí aj o nej. Dovolila.

”Len sa pýtaj trochu hlasnejšie, lebo uši mi už dobre neslúžia,” napomenula ma. ”No, čože ti mám už o sebe povedať. Narodila som sa v Bučanoch pri Trnave. V 1910-tom. Bola som jedným z trinástich detí, takže nás bolo doma ako maku. Ani neviem prečo, ale už od mladosti ma priťahovali misie. Netúžila som byť ani veľkou pani ani herečkou, ako niektoré moje kamarátky, ale sestrou na misii. A vidíš. Splnilo sa to. Najskôr som navštevovala meštianku, ktorú viedli Uršulinky. To ma k rádu priviedlo. Neskôr nasledoval učiteľský ústav v Trnave a potom 6 rokov vo Francúzsku – príprava na misie. Učila som sa tam jazyky, spôsob práce na misiách, špecifiká novej kultúry. Keď som mala 35, prišla som sem. Do Thajska.”

Budhistické ”Nezabiješ!”
Čo bolo pre európsku misionárku v ďalekej Ázii najťažšie? Vraj horúce podnebie a na začiatku reč. Naučiť sa po thajskuy je dosť komplikované. Je to totižto tonálny jazyk. Každá slabika sa dá vysloviť piatimi rôznymi spôsobmi, ktoré ovplyvňujú jej význam. Niektoré hlásky sú pre našinca úplne nové, iná slovná zásoba sa používa v hovorovej a iná v takzvanej kráľovskej forme. Aj abeceda je úplne odlišná a v spôsobe písania komplikovanejšia ako naša. S božou pomocou to však zvládla a dnes sa nielen dohovorí, ale bez problémov v tomto jazyku číta a píše. Svoje zážitky z príchodu do Thajska mi však rozprávala v slovenčine bez akéhokoľvek cudzieho prízvuku:
”Veľmi milým prekvapením boli pre mňa miestni ľudia. Príjemní, pohostinní, ochotní pomôcť. Ich kultúra siaha tisíce rokov hlboko. Aj napriek tomu, že kresťania tu tvoria len pol percenta obyvateľstva o nejakom útlaku viery tu nemôže byť ani reči. Naše školy navštevujú tak deti kresťanov ako aj budhistov. Len vyučovanie katechizmu a budhizmu majú oddelené. Ani v nábožensky zmiešaných rodinách nevznikajú žiadne problémy. Občas dokonca zájdu na našu omšu budhistickí mnísi a my zájdeme na omšu k nim. Budhizmus, ktorý tu vyznáva väčšina ľudí, je náboženstvo veľmi tolerantné. V istých ohľadoch prísnejšie ako naše, ale zasa flexibilnejšie. Kresťan povie ”Nezabiješ!”, ale má na mysli len nezabitie človeka. Budhista povie ”Nezabiješ!” a zahrnie do toho všetky živé tvory. Na druhej strane, viera povoľuje jesť mäso, takže naša budhistická kuchárka ryby nezabíja, ale sa jej náhodou vyšmykujú do vriacej vody. Keď som sa jej na to pýtala, povedala, že ona rybu nezabila. Ona sa jej len vyšmykla, a spadla do hrnca. To nie je jej chyba, že ryba vo vriacej vode zahynula.”

Všestranný panovník
Sestrička chodí na rodné Slovensko zriedka, zato sa živo zaujíma o politický život v starej vlasti. Otázky na domáce politické pomery sa len tak sypali. Také niečo by som naozaj neočakával. Milá sestra bola na svoj vek a Katolícke noviny až príliš dobre informovaná. ”Vieš, na jeseň som bola na Slovensku a okrem toho rodina mi občas niečo spomenie v listoch. Mňa takéto veci zaujímajú,” vysvetlila mi.

”Napríklad nezvolený prezident. Tu by sa to veru nemohlo stať,” pokračovala ”Tu majú kráľa. Skutočnú autoritu. Ten je dnes už najdlhšie panujúci kráľ v thajskej histórii. Ľud ho zbožňuje a nielen preto, že je dobrý saxofonista a džezový skladateľ, ktorý okrem iného zložil aj štátnu hymnu. Kráľ je vysoko vážený najmä pre svoju charitatívnu činnosť. Za tých 52 rokov, ktoré sedí na tróne, prežil nejedny voľby, ba aj nemálo vojenských pučov. Je to skutočne veľká osobnosť, nikto si na ňu nedovolí siahnuť. Nie je to len prázdny obdiv k monarchii. Jeho výsosť Bhumibol Adulyadej stihol za svoj život už strašne veľa dobrého. Pod jeho vedením sa uskutočnili stovky bohuľubých projektov. Jeho práca na poli charity je taká rozsiahla, že keby žil v kresťanskom štáte, isto by sa mu dostalo po smrti vyhlásenia za svätého.”
”A ako vlastne vyzerá práca takej misionárky?”, pýtam sa.
”Rád Uršuliniek sa zameriava najmä na vzdelávanie mladých. Okrem toho sestry chodia pomáhať aj do obyčajných thajských škôl, organizujú charitatívne podujatia, pôsobia ako sociálne pracovníčky. Už dlhé roky sa staráme o utečencov z okolitých krajín. Kedysi to boli Kambodžania a Laosania, dnes sú to najmä utečenci z totalitného Myanmaru, čiže Barmy. Vďaka týmto aktivitám má katolícka cirkev v krajine vysoký kredit. Pre Thajčanov je dobročinnosť totižto najvyššie hodnotený záslužný skutok. Keď som do krajiny prišla, mali sme problémy s naplnením tried. Teraz máme starosti skôr opačné. Musíme robiť selekciu, pretože záujem o štúdium v našich ústavoch vysoko prevyšuje ich kapacity.”

Nevypytoval som sa však len ja. Sestra Stanislava ma tiež vyspovedala. O tom, čo sa doma zmenilo, čo je ešte nového. Tém bolo naozaj dosť, a tak sme v chládku kaplnky zotrvali v rozhovore až do neskorého odpoludnia.


Autor/zdroj: Ludo Jambrich
Text bol naposledy zmenený dňa: 06.02.2002