Zabudnutá krajina

Svadba za tisíc dolárov
”Kde len tých tisíc dolárov na svadbu zoženiem,” povzdychne si utrápene študent Kong Sing a chytí si hlavu do dlaní. ”Netráp sa, nejako sa to vyrieši”, utešujem ho a zo sedemdecovej fľašky mu nalievam do pohára peniace sa pivo. Náš rozhovor sa odohráva na nábreží Mekongu, v hlavnom meste päťmiliónového Laosu, Vienťane.
Nad vodami veľtoku, ktorý sa v období sucha zmení len na pár tenkých riečok prúdiacich polovyschnutým korytom si Vienťančania vytvorili kamennú promenádu. Na jednej strane ju lemuje zástavba domov v koloniálnom štýle pripomínajúca éru francúzskej správy, na tej druhej, násyp zvažujúci sa k vode. Na ňom stojí rad lavičiek, bufetov a reštaurácií, kde si človek zmorený horúčavou môže na bambusovej terase vychutnať šálku čaju, studenú laoskú kávu podávanú s hrsťou ľadových kociek alebo Lao beer, miestne pivo.
Dvadsaťpäťročný mladík sediaci oproti mne pochádza z vidieka. Jeho rodičia sú, tak ako 80 % laoskej populácie, obyčajní roľníci. Nebyť Kongovho učiteľa, asi by sa rovnaké povolanie ušlo aj jemu. Dedinský kantor pomohol nadanému žiakovi zohnať štipendium na strednú školu do okresného mesta. Tam sa talentovaný mladík opäť presadil a získal ďalšie štipendium, na absolvovanie medicíny. Kong dostáva od vlády osem dolárov mesačne a študuje. Hoci sa to nezdá byť veľký peniaz, v krajine, kde učiteľ alebo doktor v štátnej nemocnici nezarobí viac ako dvojnásobok tejto sumy, je to štipendium celkom slušné.
”Bývam načierno u budhistických mníchov v kláštore a zadarmo sa s nimi stravujem, takže nejako vyjdem,” vysvetľuje mi.
Viac ako ťažké študijné podmienky a nadchádzajúca štátnica však Konga, podobne ako väčšinu jeho vrstovníkov, trápi pomyslenie na sobáš. Spoločenské postavenie velí vystrojiť svadbu aspoň za 1000 dolárov. Inak to jednoducho nejde. Odkiaľ ich zoberie, nevie. Keby si mohol aspoň otvoriť súkromnú prax, ale po skončení školy si musí 5 rokov odslúžiť v štátnej nemocnici, kde sú platy treťosvetové.
Keď sa Konga pýtam, ako vyzerá jeho vyvolená, zaznie prekvapivá odpoveď:
”Preboha, veď ja ešte žiadnu nemám. To u nás nejde len tak. Najskôr musím doštudovať. Mať aspoň tisíc dolárov. Potom sa musí stretnúť jej mama a moja mama. Naše manželstvo musia odsúhlasiť rodinné rady, až potom môžem mať dievča vo všetkej počestnosti.”
Napriek komunistickej ideológií vládnucej v krajine od sedemdesiatych rokov a prechodu ku kapitalizmu pod taktovkou politbira v rokoch deväťdesiatych sa v Laose na morálku dbá. V médiách sú cenzurované nielen protivládne prejavy, ale i posteľové scény. Žiť s dievčaťom ”na plano” je spoločensky neprijateľné.
”To u nás nejde,” vysvetľuje mi, ”tu môže žiť muž a žena spolu, len keď sú oficiálne svoji. Inak ťa zatkne polícia za porušovanie dobrých mravov...”
Reformy sa prejavujú v iných sférach. Napriek tomu, že jedinou povolenou stranou je tá komunistická, 90 % štátnych firiem je už sprivatizovaných, vláda všemožne podporuje podnikanie a zahraničné štipendiá pre študentov neprichádzajú z krajín soc-bloku, ale Thajska, Ameriky či Francúzska.

Bojovali za vlasť
Dielňu pána Vethsouvanha pretvorí murovaná miestnosť veľkosti malej garáže, je to dobíjacia stanica. Na laoskom vidieku ide o rozšírený druh živnosti. Veľké množstvo domov nemá zavedenú elektrinu a po večeroch sa v nich svieti žiarovkami napájanými z akumulátorov. Energiu si doĺňajú na takýchto miestach.
”Už o chvíľu sa vám budem venovať,” zašomre šľachovitý päťdesiatnik v ľahkej košeli a plátených nohaviciach, ktoré zdobia škvrny od kyseliny. Na zemi okolo neho sa povaľujú desiatky starých batérií z osobných áut, nákladiakov ale predovšetkým z motocyklov. Niektoré z galvanických článkov sú napojené na nabíjačku, iné, už dobité, v rade čakajú na svojich majiteľov. Pán Vethsouvanh nastaví čosi na meracom zariadení a obráti sa na mňa napoly otázkou, napoly konštatovaním: ”Tak vy chcete niečo vedieť o vojne?” Prikývnem. Muž patrí k priamym účastníkom bojov, ktoré sa tu pred dvadsiatimi rokmi odohrávali. Aj keď bola svetovej verejnosti známa najmä vojna v susednom Vietname, súčasne prebiehajúce boje v Laose neboli o nič menej intenzívne. Boli však dobre skryté. Americkí piloti, ktorí sem prichádzali boli registrovaní ako lesní experti, a hoci oficiálne v Laose nebol prítomný ani jeden zahraničný vojak, tajná základňa Američanov na severovýchode krajiny, mesto Long Tieng, mala v sedemdesiatych rokoch toľko obyvateľov ako samotný Vienťan. Zatiaľčo západná mocnosť stavala na techniku, svetová revolúcia reprezentovaná komunistami z Vietnamu spoliehala na ideológiu.
”Strýčko Ho, ako sme nazývali Ho Či Mina, bol pre nás niečo ako spasiteľ, verili sme, že s jeho pomocou si vybojujeme spravodlivý svet. Chudobné masy išli s nami. Preto sme zvíťazili,” vysvetľuje vtedajší partizán.
O tom, že Amerika brala hrozbu šírenia komunizmu domino efektom skutočne vážne svedčia aj štatistiky. Napriek faktu, že USA oficiálne Laosu vojnu nikdy nevyhlásili, na krajinu zvrhli viac bômb ako na všetkých svojich nepriateľov počas druhej svetovej vojny. V priebehu ôsmich rokov skrytého konfliktu spadlo na územie tohto štátiku 1,9 milióna ton trhavín, čo je v prepočte zhruba osem ton na každý kilometer štvorcový a viac ako pol tony na každého obyvateľa.
”Najmä východ krajiny, kade viedla Ho Či Minova cesta, bol bombardovaný s takou frekvenciou, že dedinčania boli nútení obrábať svoje políčka iba v noci,” dopĺňa svedectvo o týchto časoch pán Vethsouvanh.
Smutnou spomienkou na vojnu sú dodnes etnické nepokoje. Americkí vojenskí experti vtedy vycvičili a vyzbrojili tisícky príslušníkov horských kmeňov. Horali sa po ústupe Američanov z juhovýchodnej Ázie odmietli podriadiť Vienťanu a dodnes disponujú relatívne veľkými bojovými silami, ktorým velia klanoví náčelníci. Z času na čas dávajú partizánske oddiely o sebe vedieť aj v dnešných časoch. Niektoré cesty sú dodnes pre cudzincov úradne uzavreté s vysvetlením, že sú príliš nebezpečné.

Ľudia štvrtého sveta
Laos sa v neoficiálnych štatistikách pokladá za tretieho najväčšieho exportéra ópia vo svete a husté hory na sever a západ od Luang Prabangu sú považované za súčasť nechvalne známeho Zlatého trojuholníka. Pestovateľom maku sú v týchto oblastiach takmer výhradne horské kmene.
O ich príslušníkoch sa občas hovorí aj ako o ľuďoch nie tretieho ale štvrtého sveta. Horali nemajú svoj štát ani neovládajú jazyk štátu, na ktorého území sa nachádzajú. Ich kultúrna úroveň je v mnohých prípadoch stovky rokov za modernou civilizáciou. Navyše žijú v biede, ktorá je aj pre obyvateľstvo rozvojových krajín nezvyklá. Od mestečka Muang Sing, ktoré bolo v šesťdesiatych rokoch vraj najvyhlásenejším ópiovým trhom v Zlatom trojuholníku stačí prejsť pár kilometrov a človek sa o tom môže presvedčiť na vlastné oči.
V dedine kmeňa Akhov, ktorú predstavuje niekoľko polorozpadnutých stavieb, je núdza viditeľná na každom kroku. V očiach otrhaných obyvateľov sa zračí ľahostajnosť až otupenie. Deti, ktorých brušká boli vyduté od podvýživy sa bojazlivo krčia pred bielym cudzincom. Jednému z nich som dal sušienku. Zrazu sa k mne vystrelo niekoľko rúk a zvyšok keksov mi doslova vytrhli z dlane.
Zlé životné podmienky horalov sú spôsobené kultúrnou zaostalosťou, nedostatkom pôdy pre tradičné poľnohospodárske techniky, ale aj ópiom. V mnohých dedinách je na ópiu závislých viac než 30 % obyvateľov. Jedným z postihnutých je aj Kau Sen, ktorý ma zavolal do svojej chatrče.
”Dáš si aj ty trochu ópia,” vyrozumel som z jeho posunkov, keď ukázal na začiernenú fajku a petrolejový kahanec. Pokrútil som hlavou. Muž si ľahol a nadvihnúc sa na lakti začal uskutočňovať zrejme každodennú procedúru. Z drevenej škatuľky vytiahol kúsok ópia a začal ho rozmiešavať s bielym práškom proti boleniu hlavy. Keď bola zmes hotová, ušúľal z nej zrnko, na kovovej ihle ho nad plameňom posušil a dlhými vdychmi zapálenú a bublajúcu hmotu vyfajčil pomocou bambusovej fajky. O chvíľu mu hlava klesla v ópiovej letargii. Smutný pohľad.
Našťastie, v posledných desaťročiach uzatvorený Laos sa otvára svetu, a tak vznikajú viaceré medzinárodné projekty zamerané na pomoc horským kmeňom. V Muang Singu pomoc Európy reprezentuje program laoského ministerstva zdravotníctva a nemeckej vlády. Jeho aktivisti sa snažia v zlepšovaní životných podmienok Akhov, Hmongov, či Yaov uplatňovať multisektorálny prístup. Materiálna podpora je len jeho malou časťou. Vedúci tímu Gunter Kohl mi k filozofii projektu povedal:
”Dôraz kladieme na vzdelávanie etník a ponúkanie alternatív. Napríklad pestovanie ópia: nie je možné ho jednoducho zakázať bez toho, aby sme jeho pestovateľom dali nejakú inú možnosť zarobiť si na živobytie. Učíme ich pestovať plodiny, ktoré ich nielen uživia, ale sa dajú ďalej predať.”
Na nedostatok práce si jeho tím rozhodne sťažovať nemôže. Okrem úloh na zabezpečenie základných životných potrieb pre hladom postihnuté regióny, hĺbenia studní, či výstavby ciest sa im za päť rokov činnosti podarilo založiť štyridsať nových škôl a osem regionálnych centier asistujúcich pri zmene poľnohospodárskych techník, poskytujúcich zdravotné poradenstvo a zabezpečujúcich školenia na lokálnej úrovni. Okrem iných aj protidrogovú osvetu.