Mt. McKINLEY: Najvyššia hora Severnej Ameriky v aljašskom pásme Kordiller. Horné dve tretiny vrchu pokrýva sneh a ľad, obidva vrcholy ( južný Denali s 6194 m a severný s 5939 m) sú o 900 m vyššie ako okolité štíty.
Vrch obtekajú veľké ľadovce - Muldrowov, Kahiltna, Traleika, Ruth. Podmienkou výstupu nad 4500 m je dobré počasie. Vzdialenosť iba 200 km od Cookovho zálivu je príčinou veľkých búrok od severu a západu. Horstvo má navyše vlastný denný cyklus počasia, teplota aj uprostred leta málokedy vystúpi nad mínus 17 stupňov Celzia, no poklesne až pod mínus 40 stupňov. To je dôvodom veľkého množstva obetí a vysokej hodnoty miestnej horolezeckej činnosti.
V našom časopise sme už čitateľom priblížili, ako sa lezie na najvyššiu horu sveta - Mount Everest, Afriky - Kilimandžáro, Európy - Mt. Blanc, Južnej Ameriky - Aconcaguu, len najvyšší vrch Severnej Ameriky - Mt. McKinley zostal dosiaľ Ňneopísaný”. Pretože sme nemohli nájsť horolezca, ktorý by sa z vrcholu tejto studenej hory kochal pohľadom do hľbok a diaľok. Až donedávna… Lesný inžinier Miloš Kuchárek, 45- ročný horolezec z Malaciek, člen IAMESu, spolu s dvoma spolulezcami z Prostějova (Jaroslav Musil a Martin Fic) tak urobil 29. mája 2000.
Viedeň, letisko Schwechat - Amsterdam- let nad Škótskom a južným Grónskom- Kanada- Veľké jazerá na jej hraniciach s USA- letisko Saint Paul v štáte Minnesota. Tu na colnici povolenie na horolezeckú expedíciu Ňotvára brány” a výsledkom je udelenie polročného pobytu a prenesenie potravín bez problémov. S otázkou, či medzi nimi nie je mäso. Potom nasleduje päťapolhodinový let ponad Kanadu a pristátie v meste Anchorage na Aljaške v USA. Miloš Kuchárek zisťuje, že oproti Slovensku je tu aktuálny čas Ňpozadu” o desať hodín. V Anchorage je 23.00, u nás 9.00 ráno nasledujúceho dňa. Zaujímavé, však? Na anchoragskom letisku čakala na neho ťažká úloha: spoznať ďalších dvoch členov expedície Jara a Martina s ktorými sa nikdy nevidel, na spoločnom podujatí sa dohodli telefonicky. Po vyriešení tohto rébusu sa trojica ubytovala v dome Jarovho kamaráta Lexa. Tma, či skôr šero, trvá v Anchorage asi pol druha hodiny nadránom, a ďalej na sever svieti slnko aj o polnoci. Lexova exmanželka Christi dala našej trojici kľúče, odišla do práce, a upozornila ich že nemusia pri odchode zamykať, lebo Ňtu sa nekradne”. Dom skutočne nechali odomknutý a keď sa neskôr vracali z potuliek Aljaškou, niekedy ani jeho majiteľov nevideli. Skutočnými pánmi domu boli vtedy dvaja psi a dlhosrstá mačka.
V obchodoch, perfektne zásobených, hoci niektoré zvonku vyzerali ako drevené stajne, dokúpili všetko čo potrebovali, vrátane horolezeckého výstroja a materiálu, ktorého ponuka to bola väčšia ako vo Viedni. Potom sa už mohli venovať ďalším povinnostiam. Ceste autobusom do 160 km vzdialenej Talkeetny na trase do Fairbanksu, za 33 USD na osobu (vlak je podstatne drahší), kontrole povolenia na výstup vybaveného už doma, v budove Rangers Station (ako naša Horská služba). Bolo treba doplatiť 125 USD za každého, takže celé povolenie stálo jedného účastníka výpravy 150 USD, v čom je započítaná povinná inštruktáž s premietaním filmu o nebezpečenstvách hory a správaní sa pri výstupe. K tomu bolo treba absolvovať test o horolezeckej spôsobilosti na výstup. Nakoniec naša trojica dostala recyklovateľné igelitové vrecia v dvoch farbách. Jedny slúžia po zakopaní do snehu ako záchod, druhé na odpadky. Prvé sa so zmrznutým obsahom na stále ľadovej hore hádžu do ľadovcovej trhliny, druhé treba zniesť dolu. Za stratu týchto vriec hrozí Ňmastná” pokuta. Po kúpení spiatočnej letenky v kancelárii spoločnosti, ktorá lety do základného tábora vo výške 2200 m za 270 USD za osobu organizuje, a požičaní si snežníc (za zálohu 60 USD), možno čakať na odlet lietadla, čo je podmienené dobrým počasím. Piloti musia Ňtrafiť” cez horské priesmyky medzi štítmi. Štvormiestne lietadlo vybavené lyžami pristálo po hodinovom lete na snežnej a ľadovej ploche blízko skalnej steny. Trojica si od rangerov berie dole zaplatený benzín do varičov a sane, na ktorých bude ťahať asi deväťdesiatkilový náklad. Ostatných 45 kíl si treba rozdeliť do plecniakov. Po postavení stanov varí čaj zo snehu - čo sa opakuje počas celej výpravy. A teploty klesajú pod mínus 35 stupňov Celzia…
AKO BOLO TAM HORE…
V izbe rodinného domu Ing. Miloša Kucháreka v Malackách ležia pred nami dôkazy o jeho úspešnej ceste za Ňskalpom” hory s názvom Mt. McKinley: mapy, prospekty, doklady o poplatkoch, povolenie k výstupu, diapozitívy, denník…
"Tak akože bolo tam hore? Čím sa pred vami McKinley prezentoval?” pýtame sa nevysokého muža (predstavte si, na veľké hory nelezú len veľkí chlapi) - a ten začína spomínať.
Kým začnem "naostro”, zopár zaujímavostí. Rangeri nám dali ajkontajner na potraviny, ktoré, podľa ich upozornenia, nesmiete držať v stane kde bývate, pretože by na ne mohol dostať zálusk medveď. Tiež nám vysvetlili, že pri varení si treba nájsť také miesto s ohľadom na smer vetra, aby vôňu jedla maco nezaňuchal. Inak, na Mt. McKinley sa v lete neodporúča chodiť, kvôli obrovským trhlinám v ľadovci. Najvýhodnejší je na to koniec zimy. Mínus 35 stupňov Celzia je tam priemerná teplota a predstavte si o koľko stúpne, keď hore, vo výške, fúka vietor 100- kilometrovou rýchlosťou za hodinu. Vrchol má arktické podmienky Aljašky, sú tu časté víchrice. Severný polárny kruh je blízko, tlak vzduchu a obsah kyslíka na vrchole sa rovná tlaku, aký je vo výškach 7- 7,5 tisíc metrov v Himalájach. Sú tu teda klimatické podmienky tvrdšie, ako na Mount Evereste. Na to nás upozornili na inštruktáži v Talkeetne, kde nám navyše dali najvýhodnejší rozpis výstupu klasickou cestou - na štrnásť dní. Nad tritisíc metrov sme sa v jednom stane zohrievali traja, inak by sme zamrzli. So saňami odporúčam ísť len do výšky 3350 m, pretože potom nasleduje veľký sklon a ľadopád. Tam sme to my riešili dvoma vynáškami potravín a materiálu, do výšky 4100 m. Vyviezli sme len prázdne sane, na zvezenie vecí počas dvojdňového zostupu. Skutočný základný tábor je až vo výške 5200 m, odkiaľ sa podnikajú výstupy na vrchol trasou s názvom West Buttres Route - nám sa podaril aj so zostupom za jedenásť dní. Medzi 2900 a 3300 m sme museli prečkať veľmi zlé počasie, s polmetrom nového snehu, veľmi nám pomohli snežnice. Ďalšie veľmi zlé počasie nás zastihlo vo výške od 4100 do 5200 m, ešteže tam boli orientačné tyče, ktoré však treba v nečase hľadať. No a vrchol? Bola tam Ňteplota” asi mínus 40 stupňov Celzia, snehová víchrica dvíhala Ňsnehové zástavy”, bolo veľmi ťažké fotografovať. V snahe chrániť objektív dal som si dolu vrchné rukavice, a asi za desať minút mi omrzli tri prsty, neskôr očerneli a hnisali.
"Zaujímalo by nás, ako vyzerá reliéf tej hory, akými terénmi sa na ňu, klasickou cestou, ide”.
Začali sme ľadovcom Upper Kahiltna, s veľkými
trhlinami a následnými dvoma strmými ľadopádmi. Pred opustením ľadovca nasledoval opäť strmý ľadopád a nepríjemný zľadovatený žľab, ktorým sme sa dostali na West Buttres Route, ktorou ide výstup na vrchol Denali (indiánsky názov Mt. McKinley). Pokračovali sme úbočím na južnú stranu hory, kde je obrovská expozícia a vietor môže horolezca kedykoľvek strhnúť do priepasti. Volá sa to tam Windy Corner. Nasleduje pásmo trhlín, do jednej z nich by sa zmestila menšia dedina. Vo výške 4330 m je tábor Bassin, z ktorého zreteľne vidno ďalšiu výstupovú trasu. Nad Windy Corner, v pásme trhlín, bol jeden snehový most prerušený, vyzeralo to, akoby tam niekto spadol. Ešte vo výške 4330 m boli záchody z dreva, stabilné stanovište tu mali lekár a rangeri s vysielačkou. Keď treba, príde sem i helikoptéra. Bola tam taká zima, že mi zamrzol krém proti slnečnému žiareniu a kalorická tyčinka sa nedala odhryznúť. Zato v Ňzázračnej” vákuovej termoske zostal čaj do rána teplý. Do nasledujúceho tábora High Camp vo výške 5240 m je výstup dosť náročný, asi šesťstometrovým strmým žľabom, v hornej tretine silne zaľadneným, s fixnými lanami. Nasleduje trasa po ostrom hrebeni skala- ľad, kde hrozí nebezpečie pádu. Nám výstup z dolného tábora do High Campu trval 7 hodín. Po zlezení skál nad táborom, snehovo- ľadových traverzov a zdolaní sedla Denali Pass, vidíme vrchol, ktorý je však v skutočnosti veľmi ďaleko. Predchádza mu dlhý hrebeň ostrý ako britva, miestami široký na jednu topánku, kým po oboch stranách sú tisícmetrové zrázy. Na vrchole vejú modlitebné zástavky dovezené z Himalájí. Pri zostupe som trikrát Ňvypadol”, na omrznutých prstoch sa mi už robili krvavé pľuzgiere, ruka bola Ňnepoužiteľná”. V tábore Basin ma ošetril lekár, takisto aj v dolnom základnom tábore, kde sme dostali teplú večeru, za čo sa lekárovi odvďačujeme borovičkou. Predtým, pri zostupe v ľadopáde Motorcycle Hill, sa nám odtrhli naložené sane a len zázrakom minuli širokú trhlinu. Sme šťastní, dosiahli sme vrchol, hoci aj za cenu omrzlín. Po návrate sa opäť ubytúvame v nezamknutom dome Lexa a Christi - vítajú nás len psi a mačka.
"A potom sa začalo vaše putovanie po Aljaške, ktorá je vraj nesmierne príťažlivá….”
Aby sme z tejto krásnej krajiny videli čo najviac, požičali sme si auto, ktorým sme najprv zamierili do najväčšieho mesta Aljašky Anchorage, s 260 tisíc obyvateľmi. Odtiaľ sme zamierili na sever, po ceste George Parks Highway. V jej okolí obdivujeme pravoslávne kostoly čo tu zostali ešte po Rusoch (dakedy im Aljaška patrila - pozn. red.), zmiešané lesy, tundru. Sme v Národnom parku Denali, kde sa návštevník musí povinne zaregistrovať, poučia ho ako sa má správať, premietnu mu inštruktážny film na tému: ako sa brániť proti grizzlymu, ktorý sa tu objavuje takmer na každom kroku. Koše na odpadky sú pred medveďmi pevne zabezpečené, návštevníci dostávajú asi päťlitrové plastové kontajnery na jedlo a odpadky, hermeticky uzavreté, aby ich medveď nezacítil. Pri stretnutí s ním má človek mávať rukami nad hlavou, aby grizzly pochopil, že pred nim nestojí nejaké iné zviera, ktoré takto nedokáže gestikulovať. Keď sa však grizzly rozzúri, uteká rýchlosťou až 70 km za hodinu, takže uniknúť sa pred nim nedá. Treba si kľaknúť, chrániť si batohom hlavu a krk, a čakať - že ste ten lepší prípad pri ktorom vás medveď iba oňuchá, poobracia labou, a odíde. Národný park Denali je veľký ako Slovensko a do každého zo 42 sektorov je povolený vstup len obmedzenému počtu návštevníkov, pričom povolenie vstupu stojí 20 USD za osobu. Sledujeme tu voľne sa pasúce jelene karibu, biele snežné kozy, líšky, divé králiky, sledujeme let orlov bielohlavých, ktoré sú symbolom USA. A vidíme aj grizzlyho, ako zo zeme vyhrabáva králika, či zemnú vevericu burunduka. Na batohoch máme zvončeky, majú plašiť medvede. Aj napriek nim uvidel Martin asi na vzdialenosť 100 metrov ďalšieho Ňchlpáča”.
"Prepáčte že vás prerušujeme, radi by sme sa však niečo dozvedeli o legendárnej "zlatonosnej” rieke Yukon”.
To vás však najprv čaká 122 míľ do stredoaljašského mesta Fairbanks.Naokolo nikde nič, krajinu s rozlohou 1,5 mil. km2 obýva iba okolo 600 tisíc obyvateľov. Akonáhle človek zíde z asfaltky, boria sa mu nohy do machu a bažiny. Medzi NP Denali a Fairbanksom (88 tis. obyv. a medzinárodné leisko) boli len štyri osady. Z Fairbanksu je k Yukonu ešte 138 míľ, kúsok za mestom sa končí asfaltka, a až k Severnému ľadovému oceánu vedie štrková uvalcovaná cesta Dalton Highway - mrazy by asfalt roztrhali. Vedľa cesty od Severného ľadového oceánu, z osady Prudhoe Bay, vedie ropovod až na juh Aljašky, k Tichému oceánu do mestečka Valdez. Na úseku 400 míľ od Fairbanksu do Prudhoe Bay sú len dve osady, Livengood a Big Lake. V prvej Ňčapujeme” posledný raz benzín - ručnou pumpou, galón za dva doláre. K Yukonu sme mali ešte 60 míľ, keď s pribúdajúcim šerom začali na ceste promenádovať dikobrazy. Po moste generála Pattona cez 400 m širokú rieku Yukon sme prešli o jednej hodine v noci. Ráno sa vo Visitor centre zaujímame o ryžovanie zlata za polárnym kruhom, ktoré tu Ňkvitne” na mnohých potokoch, riečkach a riekach. Z kubického yardu sa tu dá vyryžovať zlato v hodnote od jedného do vyše štyroch dolárov. Na Artic circle (66 stupňov a 33 minút severnej zemepisnej šírky) sa fotografujeme a ideme ďalej na sever, rádio v aute už dávno zmľklo. Po 40 míľach, pri South Fork Koyukuk River, začíname zlato ryžovať aj my. Zlatý prach vyryžovaný v ešusoch si berieme na pamiatku domov. Z osady Fox potom odbočujeme na severovýchod na Steese Highway, ktorá sa končí po 150 míľach pri Yukone, v osade Circle založenej v r. 1893 počas obrovskej zlatej horúčky - Circle bolo kedysi najväčším zrubovým mestom na svete. V termálnych kúpeľoch Hot Springs, pozostávajúcich zo zrubov, dávame si horúci sírový kúpeľ a obdivujeme rôzne predmety z obdobia zlatej horúčky. V noci Martina a Jara navštívil v stane medveď. Keď spali, roztrhol pazúrmi celtovinu a položil Martinovi labu na hlavu. Ten sa v spánku zľakol, rozhodil rukami a dal macovi po ňufáku - na čo sa pre zmenu zľakol medveď a utiekol. Keď chlapci vybehli zo stanu, zazreli v húštine iba chlpatý veľký zadok.
Sme opäť vo Fairbankse, odkiaľ kedysi vyrážali zlatokopi za zlatom. Je to mesto tradičnej indiánskej a eskimáckej kultúry, v zime tu vidno polárnu žiaru. V obchodoch ponúkajú zlaté výrobky a tradičné indiánske suveníry - drevené masky, totemy, sošky vyrezávané z fosílnych kostí a klov mamutov a mrožov, ale i suveníry z jadeitu a nefritu. Dostať i prívesky vo forme zlatého nugetu, veľké ako mužská päsť. V jednej dielni nás zaujali päťmetrové kly mamuta, pripravené na spracovanie. Zamrznutá pôda Aljašky má ešte veľa bohatstva a tajomstiev. Na parkoviskách sme si všimli elektrické zásuvky, z ktorých možno ohrievať motory a chladiče áut, počas Ňbežnej” 40- stupňovej zimy.
"Ako vieme,boli ste aj na juhu, pri Tichom oceáne…
Po 364 míľach sme došli do mestečka Valdez, ktoré leží na jeho pobreží. Po ceste sme videli ďalší národný park Aljašky, Wrangel, s päťtisícovou činnou sopkou a s ďalšími vrchmi takejto výšky. Mt. Sanfordom, Mt. Blackbumom… Neďaleko, na hraniciach USA a Kanady, sa nachádza druhá najvyššia hora Severnej Ameriky Mt. Logan (6050 m. Obdivovať tu možno donekonečna. Rázovitý prístav Seward, Národný park Kenai, ľadovce padajúce z hôr do mora, fjordy a zátoky, po ktorých sme loďou, za 100 dolárov za osobu, plávali. Videli sme morské vydry, tulene, veľryby kosatky, delfíny. Veľakrát sme si pochutnávali na pečenom mäse z lososa, v meste Homer, romantickom prístave, obdivovali umeleckú rezbu na trištvrte metra dlhom mamuťom kle za 6 tisíc dolárov. Pri Russian Rivere sme videli ťah lososov a ich rybolov za prítomnosti rybárov z celého sveta, povolenie loviť ryby na celej Aljaške počas jednej sezóny stojí 100 dolárov. Pri návrate po Seward Highway sme uvideli lebku mamuta bez klov pribitú na plote príbytku manželov, ktorí sa starajú o malé múzeum ťažby zlata. Súčasťou areálu je aj 200 m dlhá štôlňa.
Jar pokročila, bolo sa treba vrátiť domov. Rozlúčil som sa sa s priateľmi, ktorí si medzitým vybavili prácu v Chicagu - grilovanou hovädzinou, whisky a pivom. Z Minneapolisu do Amsterdamu je 6693 km, letíme vo výške 13,3 km, rýchlosťou 1100 km/hod. Konečne po mesiaci zažívam v lietadle normálnu noc.
Ľubomír Homolka
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
