• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
  • Prenájom áut

Turecko a Sýria 2004

Dačo o našich potulkách týmito krajinami. O našich zážitkoch a skúsenostiach.

Piatok 16. júla sa dosť uletený plán 2 chalaniskov pri pohári piva, stáva skutočnosťou. Pôvodne to bol len môj plán. Sám sa vydať od  Istanbulu popri brehoch Stredozemného mora až do Tuniska, kde som sa chcel nalodiť na trajekt na Sicíliu a cez ňu naspäť domov. Neskôr keď sa mi to cez skúškové lepšie rozležalo v hlave som si povedal, že by asi bolo odveci to zahodiť “už” v Tunisku, keď  už budem tak ďaleko. Chcelo by to potiahnuť až do Maroka a z tadiaľ sa vrátiť späť cez Španielsko do Európy. Plán mal operačný názov „Tri kontinenty“. Tak sa to celé začalo. Ale ako sa hovorí, človek mieni, pán Boh mení. Asi mesiac pred odchodom som sedel s kamarátom Gilom na pive. Rozprávam mu, aký uletený plán mi vŕta hlavou a on mi nadšene navrhol, že pôjde so mnou, ak mi to  nevadí. Keďže Martin pracoval, bolo mi jasné, že tým by plán tri kontinenty padol a musela by sa prijať jeho skrátená mutácia. Čakalo ma posledné pravé vysokoškolské prázdninové leto a ja som stál pred vážnym rozhodnutím. Nakoniec prevážil názor, že vo dvoch sa to ťahá lepšie a i  menej je niekedy viac.  


Štyri dni pred odchodom som sa ešte so spoluchodcom Ľubom táral po tatranských končiaroch, keď mi zrazu volá Peter. Chalanisko, s ktorým sme už čo- to minulé letá v južnom Stredomorí precestovali. Že čo a  ako toto leto. Tak mu pekne porozprávam, že ako sa veci majú, kam sa ide a zrazu sme už traja.


V stredu sa napochytro vraciam do BA a urýchlene sťahujem z netu všetko o Sýrii, čo sa  len dá. Ak sa to má spraviť poriadne, nestačil by na to ani týždeň. Ale usilovná práca prináša plody, takže sa dá povedať, že som v piatok pred odchodom aspoň na šesťdesiat percent vedel do čoho idem.


Čo sa dopravy do Sýrie týka my s Petrom sme “železničiarske deti”, tak sme sa s financovaním moc zaoberať nemuseli. Platili sme len prechod cez turecké územie a ten sme riešili vcelku lacnými Eurodomináčmi. Zato náš tretí spolucestovateľ sa vcelku slušne finančne vyžmýkal, a to sme mu vybavili zľavy ako sa len dalo. Len spiatočný lístok vlakom Istanbul - Bratislava by ho normálne vyšiel cez desať tisíc. Našťastie nás napadlo riešiť to eurodomináčmi cez Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko. A hneď z toho bol spiatočný za štyri tisícky. Fasa! Nebolo čo riešiť. A tak sme v piatok navečer opustili rodnú  hrudu. A na ďalší deň sme sa už zobudili v inom svete. V svete, ktorý čoraz viac strácal európsky stereotyp a cestou viac a viac na juh sa viac a viac ponášal na sýrsky.


Bukurešť. Vystupujeme z vlaku a rýchlo sa snažíme prestúpiť do prípoja, ktorý nás má ďalej prepraviť do Istanbulu. Máme na to polhoďku. Aspoň sa nám tak zdalo. Pokiaľ nám to neobjasnil náš nový „rumunský priateľ“. Tento pochybný človek nás odchytil ešte na schodíkoch brzdiaceho vlaku. A od toho momentu už do  nás hustil a hustil. Há Istanbul? No to problém. Vysvetľuje lámanou angličtinou. Tu v Rumunsku máme + jedna hodina. Čiže váš spoj je už polhodinu preč. Pozriem na hodiny a chytí ma obava, že ten človek má asi pravdu. Snaží sa nás čo najrýchlejšie odtiahnuť zo stanice do jeho taxíka. A uisťuje nás, že vlak na najbližšej stanici isto chytíme. Stanica sa volá Giorgiu Nord a je odtiaľto šesťdesiat kilometrov. Cestou, ako nás ťahá cez nástupištia von zo stanice, sa zastavujem pri odchodovej tabuli a vidím tam vypísaný náš vlak. Ukazujem to Rumunovi, ale ten nás len ďalej ťahá von. Idem sa pozrieť na nástupište, ktoré bolo na odchodovej  tabuli. Vlak tam ešte stojí. Ukazujem ho Rumunovi, že čo on na to. Nemá v sebe hanbu a ďalej mi klame do oči. To je vnútroštátna linka, váš vlak odišiel, poďte so mnou. Úplne ho ignorujem a idem za sprievodcom vo vlaku. Ten mi potvrdzuje, že je to správny vlak a my nasadáme doň.  Nechávajúc Rumuna na nástupišti, kde si už zatiaľ odchytil ďalšiu obeť. Lehátko do Bukurešti sa nám v Bratislave zakúpiť nepodarilo. Bolo vypredané. Tak sme noc pretrpeli  na nie veľmi pohodlných sedadlách rumunských dráh. Zato lehátko do Istanbulu nám ponúkol priamo sprievodca vo vlaku. Bolo za dve stovky, čiže o tretinu lacnejšie ako to do Bukurešti a predstavovalo len dvojnásobok ceny miestenky. Tak sme sa príma vybúvali.


Nedeľa. Prichádzame do Turecka. Priamo na hranici sú nám zapredané víza. Turecko sa mi začína páčiť. Dolár sa tu rovná euro, aspoň čo sa týka víz. Mohli sme si vybrať,či za ne zaplatíme  10 USD, alebo 10 EURO. Ešte že mám všetky peniaze v dolcoch:-) Je ráno a ako sa blížime k Istanbulu, sledujem  z okna vlaku krajinu. Vôbec to tu nepôsobí zaostalo a zúbožene, ako som si predstavoval. Všade samé vily, krásne domy s rozľahlými záhradami. Bol to veľmi silný kontrast voči zdevastovanej krajine a obrovskej chudobe, ktorú sme videli počas prechodu Rumunskom a Bulharskom. A musím skonštatovať, že mi to tu pripadá dokonca parádnejšie ako u nás na  Slovensku. Turecko svojím vzhľadom pôsobí ako hociktorá iná stredomorská krajina Európskej únie. Až snáď na tie všade sa povaľujúce smeti. Ako som neskôr zistil - veľmi charakteristický rys všetkých arabských krajin.


Istanbul ma šokoval vo viacerých ohľadoch. Hlavne to bola jeho celková architektonická, ale i ľudská harmónia. Z mesta sálala história. A k tomu sa ešte pridávala neuveriteľná kozmopolitnosť mesta.  Toľko turistov z rôznych kútov sveta som nečakal. Absolútne sme splynuli s davom. Žiadny extrémizmus na nás nehrozil. Ešte dva týždne dozadu dávali v telke obrázky explózií bômb v tomto meste. Teraz som sa tu ale naozaj cítil bezpečne. Ubytovali sme sa za tri stovky v hotelíku pri stanici. Bola to prvá, aj jediná ponuka, ktorá prišla tak sme ju vzali. Vyjednávač bol Turek, ktorý vyštudoval vyšku v Prahe. Vcelku milé, prvý Turek v Istanbule, ktorý nás oslovil a hovorí po česky.


Keď sme sa ako tak pozviechali z cesty, šlo sa  do ulíc Carihradu. Ako inak, čo by to bolo za tureckú metropolu, keby sa tu hlavne neobchodovalo. Našou prvou kúpou bolo tričko s logom mesta. Predavač  chcel zaň šesť, ale nakoniec  sa dal ukecať na štyri eurá. Na druhý deň, keď sme už boli znalí pomerov, sme to isté tričko kúpili za dva euráče. To je len na ilustráciu o možnostiach. Prvý deň odporúčam nekupovať vôbec nič. Kým sa človek zoznámi z ich cenovými reláciami.


Hlavné sklamanie dňa bolo prednesené zo strany Martina. Veľmi ho roztrpčili moje nepresné informácie. Zakázal som mu zobrať jeho domáce pálené. Veď to sú predsa moslimovia a tak. A tu čuduj sa svete na každom rohu krčmička s chutným pivo Efes domácej výroby. Ale tie ceny, nie až tak fasa. Ničto, cenami sa nedáme odradiť. Martin už podgurážený zohnal kdesi na rohu chlapíka, ktorý nás zatiahol na luxusnú terasu, kde čapujú na našu radosť veľmi lacno. Je už záverečná, sme tu sami. Prázdne stoličky so stolmi využívam ako kulisu pre mešitu v pozadí, ktorú sa snažím vyfotiť. Keď sa vraciam chalani mi naznačujú, že tu nie  je všetko vporiadku. Okolo nás sa zhŕkli štyria  čašníci a i keď moc po anglicky nevedia, ustavične sa snažia komunikovať. Pivo nám predávajú len o málo drahšie  ako v obchode. A ďalších zákazníkov už odmietajú vpustiť dnu. Zápletku rozuzľuje až Peter, ktorý vybehol zo záchodu a rúti sa okolo nás preč z dvora a volá i nás. Jeden z čašníkov mu tam dal pusu na krk a povedal že je very sweet. Tak sme  sa dali do behu. Trošku maratónu nočnými istanbulskými uličkami neuškodí. Bol to šok a tak sme to zapíjali do rána.  Maťo cestou na hotel nazbieral  čo sa dalo, cez značky, nápravky a čo sa nedalo aspoň roztlačil (NJ cestná zátarasa)..


V pondelok večer sme vyrazili vlakom do Ankary. Vlak bol extrémne moderný, no neskutočne sa vliekol. Lebo  koľaje neboli v dobrom stave. Vraj sú ešte  z druhej svetovej. Do Ankary sme   dorazili ráno. Dva dni potom, čo sme po tejto trati prešli, sa tu potom vykoľajil vlak- 37 ľudí zomrelo..


Ankara je pre turistov veľmi všedné  mesto. No kto chce pochopiť dnešné Turecko, nesmie vynechať Ataturkovo mauzóleum, ktoré sa tu nachádza.  Ľudia, z deväťdesiatdeväť percent Turci, tu pre mňa až dosť nepochopiteľne fanaticky zanietene sledujú v miestnom múzeu osudy svojho veľkého Ataturka. Inak jedno upozornenie. Mauzóleum sa nachádza na kopci, ku ktorému vedie len jedna prístupová cesta. Zovšadiaľ dookola je tento kopec obohnaný menšou priekopou. Žiadny  problém preliezť a skrátiť cestu. Našťastie sme v diaľke zbadali oficiálny vchod a šli sme tade. Zadarmo nám postrážili batohy pri vchode a tak. Ale to hlavné je, že keby sme preliezli pomimo, asi by sme sa nevyhli stretu s pozuby ozbrojenou tureckou jednotkou. Oni tam na svahu toho kopca majú totiž kasárne a celé to tam všade hliadkujú so samopalmi v ruke. A ako sme si potom všimli, tá priekopa je sledovaná kamerami. Takže bacha, dobrodruhovia a ľudia čo máte adrenalín v krvi, je to určite výzva...


Utorok cez noc presun vlakom na juh k sýrskym hraniciam, kde ráno berieme autobus do sýrskeho Halabu. V Turecku sme si už na nespočetné množstvo vojenských základní  po celej krajine stihli zvyknúť. Hranica medzi Sýriou a Tureckom ma ale aj tak zaskočila. Bola to presne taká istá drátená ohrada s nespočetnými pozorovacími vežičkami, aké si my pamätáme z obdobia “železnej  opony” u nás. A ešte k tomu autobus v ktorom sa to celé odohráva. Neklimatizovaný, starý. Je v ňom len osem ľudí aj spolu s nami, čiže je skoro prázdny. Ale i  štyria Sýrčania dokonale stačia na to, aby ho i nás celých zahúlili cigaretovým dymom. Ochranu práv nefajčiarov tu asi nepoznajú.. Prichádzame na sýrsku hraničnú kontrolu. Celá posádka autobusu je už odbavená, čaká sa len na nás. Vyplňujeme obdobu  formulára, ktorý sme vypĺňali na konzuláte v BA. Šofér autobusu má evidentne naponáhlo. Administrátor ho má naháku. Ale predsa po chvíli si vypýta cigaretu. A všetko sa hneď vyrieši, k spokojnosti vodiča. Odchádzame, lepšie povedané upaľujeme. Šofér sa rozbehol a hecuje nás aby sme ho nasledovali. Nechápem o čo tu ide. Autobus už nestojí na pôvodnom mieste. Prekročil aj bez nás závoru. Tak to vnímam ako vysvetlenie a tiež upaľujem, aby ma tu nedajbože nenechali. Zadychčaný naskakujem do autobusu za radostného pokriku celej  posádky prekračujeme hranice. Radosť netrvala dlho. Asi sto metrov za hranicou nás začne nasledovať gazík a dá nám znamenie, aby sme zastavili. Chcú aby sa vybrala všetka batožina z kufrov. Prezerajú aj naše batohy. Našťastie sa v nich moc nešťúrajú.  Celkovo počas  pobytu v Sýrii som si všimol, že sýrska polícia má asi v pravidlách vystupovať voči turistom veľmi slušne. Zato na domácich sa poriadne vyriadili. Všetko im poprehadzovali. Zatiaľ čo vojaci vonku prekutrávajú batožiny, šofér sa snaží uplatiť hlavného dôstojníka, ktorý je vnútri v autobuse. Poskladaná bankovka mu nebadane padá do kapsy. Asi nestačilo, lebo nás všetkých posielajú von z autobusu. Dnu vchádzajú  vojaci a všetko dôkladne prezerajú. Celá pašerácka osádka, ťahá cigy ostošesť. Radosť sledovať ich stres. Ale ani nám nie je všetko jedno. Čo ak nám pribalili dačo do batožiny, kým sme boli v budove na pasovej prehliadke. Našťastie chytro pozbúchaný ďalší úplatok už zabral a vojaci odchádzajú. Autobus zatvára dvere a my štartujeme. V autobuse panuje medzi pašerákmi silná eufória. Trúbia  o stošesť. Mám pocit, že ich vodca nás chce od radosti vybozkávať. Našťastie ho niekto volá dopredu k šoférovi. Som znechutený. Takto som si Sýriu predstavoval len v zlých snoch. Korupcia, zločiny... Chcem čo najskôr domov...


Prichádzame do Alepa, alebo v miestnom názve Halabu. Osádka autobusu sa s nami lúči a pokračuje ďalej do Damašku. Nás sa ujíma dohadzovač, ktorý nás vlečie do hotela v centre. Je to síce hotel, voľakedy musel byť aj veľmi noblesný, ale teraz pripomína len noblesnú ruinu. Niečo ako ten starý opustený dom vo filme Fight Club. Dostávame izbu pre troch. Nedá sa zamykať, ale správca nás uisťuje, že je tu very safty.. Cena 125 SYP. 1 USD = 5O SYP Teda vcelku slušná cena. Buď je to tu také lacné, alebo je to len tým, že bývame v dome tesne pred zrútením. Rozhodli sme sa ísť rozlúštiť tento rébus do nočného Alepa.


Život v Alepe nás oproti Istambulu zaskočil. Ulice ešte i o jednej v noci praskali vo švíkoch. Všade plno domácich, ktorý relaxovali po práci. Pili sa čaje, ovocné šťavy, jedla sa zmrzlina. To v Istanbule sme o tom čase pobehovali v podstate len my. A čo sa turistov týka to bol šok najväčší tí tu neboli prakticky žiadni. Za dva dni, čo sme tam boli sme ich videli zo desať. Pre všetkých sme boli rarita. Ale obchodníci neboli vôbec vtieraví ako sme boli zvyknutí z Turecka. Začínali sme sa tu cítiť parádne. Po dvoch hodinkách oťukávania som sa odvážil vytiahnuť svoj drahý digitálny foťák. Táto odvaha ma potom neopustila už počas celého pobytu.  Ceny nás nadmieru milo prekvapili. Kebab tu stál v každom stánku  25 SYP, teda 15 SKK. Príjemná zmena po Turecku, kde ma stál cez tridsať.  Pred nami vytláčaná šťava ako naša obľúbená príloha ku kebabom pri našich cestách po Sýrii nás vyšla tiež 25 SYP.  A tak ďalej proste cenník si domyslite. Za celý čas čo som bol v Sýrii som po mojej z domu vláčenej strave ani nesiahol.


Alepo má popri krásnej citadele ešte jednu dominantu- obchody. Je to sýrske hlavné nákupné centrum. Treba vidieť. Pre našinca to pôsobí veľmi komicky. V Sýrii je totiž rozloženie obchodov normované. Teda ak chcete predávať kúpeľňové doplnky, musíte mať svoj obchod na tej a tej ulici. V praxi to vyzeralo nasledovne.  Ideme po ulici a tam vedľa seba asi tridsať obchodov ponúkajúcich tie isté toaletné misy. Nečudoval by som sa, keby aj ceny boli rovnaké. Takéto ulice mali aj dva kilometre. Na druhej zase predávali hadice, hadice a hadice. Dostávali sme dojem, že toto je krajina záhradníkov, alebo, že si stavajú svoj vlastný hadicový ropovod. Toľko hadíc pohromade som nikdy nevidel. Baumax i s Hornbachom sa môžu schovať.


Mojou najobľúbenejšou špecialitou v Sýrii bola zmrzlina. Stála 25 SYP, bola obrovská a obalená do pistácií. Zvyšok výpravy si zas našiel inú dominantu, obchodík s alkoholom. Na moje počudovanie, na moslimskú krajinu bolo pred ním až moc čulo. A tie príma nízke ceny. Našťastie v Damašku sme nič podobné nenašli, lebo hrozilo, že naša výprava pri tomto obchode zostane až do konca pobytu. To by sme potom toho veľa už asi nevideli..


Na druhí deň sme sa ešte pozreli na citadelu a šlo sa do Damašku. Mať tu ISIC sa oplatí, vstup na citadelu pre študenta 5 SYP, pracujúci 15O SYP. Teda fakt rozdiel.


Bus do Damašku bol nadmieru moderný s klimatizáciou, TV.. Cena za jednu osobu 15O SYP.  V Damašku sme si z autobusovej stanice vzali taxíka, lebo do centra je to fakt ďaleko. Odviezol nás do hostelíka blízko centra kde bývali všetci batôžkari.  Taxík nás vyšiel na 2OO SYP. Teda na bratislavské pomery cena dobrá. Ale keď sme o dva dni absolvovali tú istú trasu s domácim, platili sme len 4O SYP.  V hostelíku bolo plno, našťastie vedľa bol ešte jeden. Tam bolo miesto už len na streche za 125 SYP, fasa cena, podmienky trošku drsné, ale nakoniec sme neľutovali. Damašk je pre nás zmena, preplnený hotel, stretávame turistov.. Na streche sú spolu s nami dvaja Japonci, típek z Kanady, Dán a dve Poľky a iní, celkovo nás tam spalo asi pätnásť. Poľky ma sa priznám zaujali. Zarazilo ma že dve baby samé behajú po moslimských krajinách. Ale vraveli, že nemali žiaden problém. Pravé sa vracali z Jordánska a predtým boli ešte v Libanone.


Večer sme využili na prvé zoznámenie sa s mestom. Ako inak, zas sme skončili pri nákupoch. Hlavná dominanta mesta je totiž popri chráme tržnica, ktorá je hneď povedľa. Nakúpili sme fúru nepotrebností. 25 ročný fľakatý koberec, prasknutú a počmáranú drevenú skrinku do ktorej si nebudem nič ukladať; Gilo si kúpil vodnú fajku z ktorej nebude fajčiť, lebo je nefajčiar a tak by sa dalo ďalej. Ako vidno, Arabi sú proste skvelí obchodníci. Raz vleziete do ich obchodu, necháte aby to na vás rozbalili a už cálujete..


V piatok sme si pozreli damašský hlavný chrám. Keďže mali dačo také ako my nedeľu, kupovanie sa nekonalo. Všetky obchody boli zavreté. Večer sme sa preto rozhodli vyliezť na kopec nad Damaškom a spraviť nočné foto. Na náš údiv sme neboli hore sami. Bolo síce už okolo jednej v noci ale tu hore to žilo všetkými vekovými skupinami. My sme mali predstavu o tichom kľudnom mieste. A tu zrazu stovky zaparkovaných áut, reštaurácie...


Výhľad i atmosféra stáli za to, len keby nás tu tak nechutne neošklbali. Akýsi chlapík nám doniesol plastové stoličky, stolík a požičal nám nožík na  melón,  čo sme tam trepali. A keď sme odchádzali, nekresťansky si vypýtal 300 SYP, teda pardon, nemoslimsky..


V sobotu ráno sme mali ísť do Palmíry. Ale v chráme v Damašku si nás odchytil lovec turistov a nabláznil nás na zájazd k beduínom. Mali sme za 15 dolcov prespať u beduínov na púšti neďaleko Palmíry. Ráno nás potom chlapík mal odviesť do Palmíry postrážiť batožinu, kým spravíme prehliadku a tak . .  Tak sme sa na to dali. Doobedný čas trávime tak že sa snažíme nájsť vlakovú stanicu, aby sme si tu mohli zakúpiť lístok na legendárny Toros express, ktorý chodí každý utorok zo Sýrie do Istanbulu. Stanicu sme síce podľa mapy našli, ale koľaje nie. Na ich mieste teraz stojí nová základová jama novej stanice. Vlak do Istanbulu štartuje z Alepa. Dobre, že sme to prišli overiť, lebo v utorok by sme boli  nemilo prekvapení.. Pri hľadaní stanice sa mi stala taká sranda, uvedomil som si, že Arabi nerozumejú našej latinke, tak ako mi nerozumieme tým ich haky- bakom. Celkom suverénne som dal chlapíkovi do ruky mapu mesta, v ktorom on celý život žije a on nebol dosť dlhú chvíľu schopný zistiť, kde sa nachádza. Tak som si pomyslel, že to je dajaký magor. Ale dal som mapu do ruky druhému a ten to isté. Pýtal som sa, kde je stanica. Tak aspoň podľa koľají by to mohli zistiť. Potom, keď som im začal čítať názvy písané v latinke, tak sa už ako tak zorientovali.


Tak bol večer a my sme sa vydali do púšte. Zmeškali sme autobus, tak sme k beduínom prišli pomerne neskoro. Okolo 11 v noci. Na moje prekvapenie boli všetci hore. Bolo vidieť, že mnohí aj nasilu. Lebo keď odbavili úvodné ceremónie šli spať. Zvyšok sa strašne dobre bavil, aj na nás.. Lebo sme si dali tie ich červené beduínske šatky a náš sprievodca nám ich pouväzoval na blbečkov. Potom sa začali tak priblbo usmievať a hecovali nás že foto, foto. A ja si v duchu hovorím že ani za svet. Nie sme v ZOO. Tak si fotím kamarátov ako jedia jedlo ktoré nám pripravili. Placky s baraninou pekne podomácky nám servírujú na špinavý koberec. Našťastie naše žalúdky to prežili. Potom sa ešte chvíľu snažili pózovať. Povymieňali si s nami mobily. Strašne ich to bavilo tak som im zmenil arabské menu na anglické a už to radšej nechali tak. Potom nás to už fakt prestalo baviť a išli sme opodiaľ na púšť. Sledovali sme prekrásne jasnú oblohu, fúkal studený púštny vietor a celé sme to zalievali slovenskou borovičkou.


Ráno sme boli zavolaný na kúpanie v púšti. Kúsok od stanu bola veľká hrdzavá rúra, a pod ňou prázdna nádrž. Chlapík dal pokyn komplicovi a z rúry sa začala liať hnusne špinavá voda. Strašne nás presviedčal aká je gúd, ale on sa jej pritom ani nedotkol. Tak sme sa len symbolicky namočili. Ja len ruku, Gilo ako väčší extrémista aj hlavu. Ten mamonár sprievodca by ich tam kvôli  pár dolárom nechal  na tej púšti od smädu, asi aj pomrieť. Lebo voda sa liala a liala. Tak som mu musel povedať, že pekne, ale už by aj stačilo. Potom nastal vrchol programu. Náš organizátor my naznačuje aby sme dali takému jednému stále sa pre foťák škeriacemu chalaniskovi dajaké doláre, za pohostenie. Tak si to nechám zopakovať lebo mám pocit, že tomu nechápem. A keď mi to povie ešte raz tak mu na jeho prekvapenie hovorím, že mu nedám ani cent. Nepáčilo sa mi jednanie, že začne pýtať niečo na čom sme neboli dohodnutí.. Určite, ak by sme boli pozvaný do ich stanu z ich vlastnej velkodušnosti. Že by mi chceli pomôcť, tak by som im určite buď dajaké penieze, alebo darček, podľa situácie dal. Ale teraz to taká situácia nebola. Bol to organizovaný zájazd a tak som to aj bral. Tak som mu to tak vysvetlil. Mne bolo hneď  jasné, že nám tým nespočetným pózovaním na fotky budú útočiť na city. Ale ja mám svedomie čisté nič som nefotil, nič vám nedám. Hoci priznám sa fotiť by bolo čo a vznikli by mi tu určite pekné kusy. Všetci sa potom na mňa mračili, ale mne to bolo fuk. Nepotrebujem si nikoho kupovať. Potom sa sprievodcovi pokazilo auto. Ja že to je pomsta a teraz nás nechá na púšti. Ale našťastie to tak nebolo a my sme sa pohli do Palmíry.


V Palmíre sme sa pokochali veľkolepo pôsobiacimi zrúcaninami, povozili na ťave a samozrejme opäť sme neodolali predavačom suvenírov. A potom sme rýchlo upaľovali preč, lebo nám došla voda a na púšti bez vody sa byť dlho neodporúča. Nabrali sme kurz Palmíra- Homs a Homs- Latakia, aby sme sa na rozlúčku so Sýriou okúpali v Stredozemnom mori. Cesta až do Latakie nás každého vyšla na 100 SYP v neklimatizovanom autobuse, ale za tú cenu sa to dalo vydržať.


V Latakii sme nevedeli nájsť more. Tak sme si vzali na pomoc taxíka. Ten žiaľ nevedel, ani čo znamená anglické sea. Ale napodiv, keď som mu povedal Mediteranean tak pochopil. Taxikár si riadne zapýtal, ale boli sme unavení tak sme neprotestovali. Po tom čo sme urazili slušne veľkú vzdialenosť sme uznali že taxík bol dobrý nápad, lebo sami by sme to nikdy neprešli, k tomu moru. Blbec! Naraz sme na taxikára vypenili z úst, keď nás konečne vysadil v cieli. Pred nami stál päťhviezdičkový hotel Mediteranean. Tak teda spotení, špinaví s treksportovými batohmi s pripnutými karimatkami vystupujeme z taxíka pred hotelom. Ak takto podľa taxikára vyzerajú zákazníci päť hviezdičkového hotela, tak si neviem predstaviť výzor jeho priemernej klientely. Tak ale čo už hlavne že sme pri mori. Ideme plážou, hotelíky, hotelíky, ponuky na ubytko, relaxujúci Arabi na nočnej pláži. Konečne domčeky končia. Začne tmavá pláž, len a len pre náš nočný spánok. Omyl. Za posledným domom je prechod plážou znemožnený gumenými pneumatikami a ostnatým drátom. Naše pohrávanie s prelezením nám prekazí arab z posledného domu, ktorý nám posunkami vysvetluje, že za plotom sú po zuby ozbrojení vojaci. Volá nás prespať k nemu na terasu. Velcome! Problém je v tom, že máme zlý tušák, že si ráno za to dačo vypýta. Tušák sa napĺňa- donáša nám jeho vlastný nakrájaný melón a keď ho ponúkame našim, odmietne. Potom skúšame iné finty. Posunkami a mapou mu ukazujeme, z kade sme. On sa nám tiež snaží čosi povedať. Potom ešte také, ako ukážem  na mesiac a poviem mesiac a on jazyra, ukážem na škorpióna – agrap a on agrap. Odchádzame spať s tým že snáď ho táto priateľská konverzácia obmäkčila. Ráno už o siedmej nás vyhnal zo spacákov a donútil nás ísť hore do domu na terasu, kde podával  čaj s výhľadom na more a vychádzajúce slnko. Hovorím si, je to v pohode je to dáky vyšinutý romantik. Nezapýta nič. V žiadnom hoteli predsa hostí nebudia. Ale prerátal som sa. Hoňa, hoňa 500 SYP. Dali sme mu sto a odcválali od vychytralca preč.


Otrávení pražiacim sýrskym slnkom, vyšťavení od ťažkých batohov, sme sa konečne premiestnili k vytúženej kľudnej lagúnke bez turistov. Čisté, teplé more, nikde nikoho- čo si viac želať. A ešte malá jaskynka, kde sa môžem skryť pred pražiacim slnkom. Každá idylka však raz končí. Táto trvala sotva hodinu. Je 10 hodín a na pláž sa hrnú domorodci. Ešte je dobre lebo spím v jaskyni a o ničom neviem. Zobudím sa až na rev batoľaťa, ktoré mi do mojej malej jaskynky pretláča mladá matka. Spolu s ňou sa do jaskyne meter x meter tlačí zvyšných deväť členov rodiny. Inštalujú koberec, plynovú bombu. Ja už to sledujem z bezpečnej vzdialenosti. Miestny sa snažia svoju menšiu drzosť odčiniť a ponúkajú nás s ich obedom. Chlapci po predjedle, odporne chutiacej a vyzerajúcej fašírke už na druhé nemajú chuť. A nezdvorile utekajú do mora. Za pokriku hostiteľa. Počkajte, good, good. Tak česť Slovákov musím zachrániť aspoň ja. A tak jem porciu pre troch. S odstupom času musím povedať, že očakávané dôsledky sa nedostavili a získal som si priateľstvo milých ľudí.


Celú cestu hodnotím veľmi pozitívne. Pomohla mi zas sa raz uzemniť a nevidieť v Európe pupok sveta. Kultúra, s ktorou som sa tu stretol mi dala veľa podnetov a príkladov z ktorých sa možno učiť. Na prvé miesto vyzdvihujem arabský zmysel pre rodinu. Spôsob ako vedia držať spolu. Zapôsobilo to na mňa veľmi silno, lebo mám pocit, že to tu kedysi fungovalo tiež, že je to i naša prirodzenosť. No vplyvom rýchleho tempa našej spoločnosti máme čoraz menej a menej času na rodinu a skôr sa u nás začína rozmáhať tendencia k silnému individualizmu. Ďalej vyzdvihujem národné povedomie ľudí. Ich hrdosť na národ a krajinu z ktorej pochádzajú.


Veľmi ma tiež oslovilo, že i keď je krajina v našom ponímaní chudobná, mne sa zdalo, že ľudia sú i napriek tomu veľmi šťastní a spokojní s tým čo práve prežívajú a robia. A žijú s úmyslom a cieľom robiť to najlepšie ako len vedia.


K negatívam určite treba spomenúť všade sa povaľujúce smeti, ulice smradľavé od výkalov. To by som s nimi určite nemenil, ale inak sa možno od  Sýrčanov v mnohom inšpirovať. Prospelo by, keby sa ľudia začali aj trošku z inej stránky pozerať na túto krajinu. Nielen ako základňu extrémistov. To tam treba, ale asi vycestovať a prejsť vlastnú skúsenosť. Stretne tam  skromných a statočných ľudí, ktorý chcú žiť na pôde, na ktorej sa narodili a rozhodovať sámi o svojej krajine a budúcnosti.


Autor/zdroj: Poto
Text bol naposledy zmenený dňa: 11.10.2004