V letných mesiacoch, v júli a auguste, keď je väčšina Rumunska rozpálená horúcim slnkom, veľmi dobre padne zatúlať sa do najvyššieho pohoria Južných Karpát, s názvom Fagaraš.
Táto možnosť sa nám ponúka pri ceste k Čiernemu moru. No aj jedno až dvojtýždňový pobyt v horstve dosiaľ nechránenom od masovej turistiky, môže byť prínosom pre zdravie, najmä keď je obohatený o zážitky z poznávania. Vhodný prístup do pohoria Fagaraš je z odbočky cesty č. 1 vedúcej z mesta Sibiu do Brašova. Na smerovej tabuli je označenie Bilea Lac a Curtea de Argeš. Táto cesta je známa pod menom Transfagarašská. Jej dĺžka je 95 km a má 28 mostov, 550 mostíkov a vo výške 2040 m tunel s dĺžkou 888 m. Je to novšia cesta a na rumunské pomery dobre udržiavaná. Má však značné stúpanie. Krásne bukové a vyššie už len ihličnaté lesy sa tiahnu až k stanici lanovky Bilea Cascada (1234 m). Tu sa treba zdržať. Reštaurácie a hotel, ktoré sú v susedstve lanovky, poskytujú počas celého dňa stravovanie, prípadne ubytovanie. Dolina, tiahnuca sa až k vodopádom, ponúka trávnaté priestory na stanovanie alebo kempovanie.
Dostať sa odtiaľ k jazeru Bilea vzdialenému 10 km a potom prejsť hrebeňmi Fagarašu na južnú stranu, môžeme značenými turistickými chodníkmi okolo potoka a vodopádov. Aj trasa lanovky vedie ponad horský potok, ktorý na skalných zrázoch vytvára prekrásne vodopády. Dostatok vody z topiaceho sa snehu aj v letných mesiacoch zaručuje, že vodopády môžeme dobre vidieť aj počuť od spodnej stanice lanovky. My sme na výber nemali. Pokračovali sme Transfagarašskou cestou. Práve ju odtiaľ až po vrchol pokrývali novým asfaltovým kobercom. Tu sa vyplatí zastaviť na parkoviskách. Z nich je nádherný výhľad do dolín, v ktorých vidieť a počuť horské potoky. Za pekného počasia vidieť až do oblasti Sibiu. Cesta na viacerých miestach je vysekaná do skál a chránená betónovými stropmi pred padajúcimi kameňmi. Tu sa už stromy tratia a videť iba roztrúsené menšie skupinky kosodreviny. Milovníci horskej flóry si tu môžu vychutnať krásu rozkvitnutých a alpských lúk. Zastávka na týchto miestach je veľmi príjemná. Tichosť narušujú len neďaleké vodopády. Salaš vzdialený asi 100 m od cesty sa vyplatí navštíviť. Je tam stále niekto z pastierskeho personálu a rád vám predá nejakú salašnícku špecialitu, vrátane baraniny. Tisícové stáda oviec, ktoré sa pasú v nádhernej čistej prírode, pripomínali na svahoch a hrebeňoch skôr kamzíkov. Šplhali sa za čerstvou pastvou do výšky 2200 m. Strmá asfaltová cesta sa čím ďalej tým viac kľukatila vo vysokohorskom, už len trávnatom prostredí a obchádzala nebezpečné skalné partie.
Rovina ku ktorej sme sa pod hrebeňom priblížili, bolo veľké parkovisko. Na pravej strane označené značkou - miesto na kempovanie a táborenie. S naším karavanom sme stáli vo výške 2040 m. Vedľa na skalách sa beleli veľké jazyky snehu. Celé vysokohorské stredisko Bilea, nachádzajúce sa v najväčšom pohorí Južných Karpát s najvyšším vrchom Moldoveanul (2543 metrov), je súčasťou prírodnej rezervácie. Pár stanov sa skrývalo za roztrúsenými skaliskami v rozprávkovom priestore popretkávanom malými potôčikmi s ľadovou vodou. Sú zároveň aj jediným zdrojom vody pre táborisko. O pár minút po našom zaparkovaní viditeľnosť bola skoro nulová. Vraj sa to tu stáva cez leto častejšie. Hlavne popoludní, keď z dolín začne stúpať hmla ako mlieko a výrazne sťažuje orientáciu. Vyjasnilo sa až k večeru. Ďalšie dni však už boli nádherné a slnečné. Hoci v predchádzajúcich dňoch sme zažívali letné horúčavy, tu hore koncom júla teplota v noci vystupovala len na pár stupňov nad nulou. Naši susedia pred stanmi zakladali skromné ohníčky, aby sa mohli zohriať. Dreva je tu nedostatok a musí sa doniesť z nižšieho pásma, kde sú drevnaté porasty. Asi najlepšie na to bola pripravená skupina mladých švajčiarskych turistov. Drevo doviezli so sebou.
Štýlová budova záchrannej horskej služby, označená veľkým červeným krížom, vzdialená len pár metrov od táboriska, dobre zapadá do tohto skalnatého prostredia. Na druhej strane cesty je horský hotel s reštauráciou dobre vybavený a prispôsobený aj na prípadné núdzové prespatie väčšieho množstva turistov. Starý hotel stál na protiľahlom brehu jazera Bilea. Teraz sú tam už len ruiny, bol zničený požiarom. Ďalšie ubytovacie zariadenia v blízkosti jazera, v čase našej návštevy boli pred dokončením. Strážil ich iba krásny bernardín.
V horúcom lete je tu príjemná klíma, ktorá láka k túram na bližšie či vzdialenejšie hrebene alebo vrcholy. Všetky turistické trasy sa začínajú pri horskom hoteli a pri jazere Bilea. Sú dobre značené. Personál z domu horskej služby je veľmi milý a ochotný poradiť pri voľbe trasy. Aj menej zdatný turista si môže vybrať nenáročnú cestu po okolitých svahoch a hrebeňoch. Odtiaľ je zaujímavý výhľad na stredisko okolo jazera a južnú dolinu s prístupovou cestou. Náročnejšie trasy, hlavne na čas, sú napríklad sedemhodinová túra na 2136 m vrch Pograda alebo osemhodinová na 2535 m vysoký Negoioul. Pre pohodlnejších a romantikov sú zaujímavé trasy k neďalekým ľadovcovým jazerám v susedných dolinách. Je ich tu veľa. Veľmi pôvabne zapadajú do mäkkého zeleného koberca spestreného horskými kvetmi. Na týchto potulkách môžete stretnúť dobráckych pastierov oviec, ktorí vás ochotne budú pozývať na žinčicu, alebo syr. Vraj treba byť opatrný na ovčiarskych psov, hoci z ich očú pri stretnutí vyžarovala len spokojnosť a pokoj tunajších hôr a dolín. Z väčších jazier alpského typu južnejšie od jazera Bilea sa nachádzajú jazerá Kapra a Kelcun. Kto sa po dlhšom alebo kratšom pobyte rozhodne z tohto nádherného vysokohorského strediska jazera Bilea vrátiť späť, najzaujímavejšia je cesta kabínkovou lanovkou k spodnej stanici, k hotelu Bilea Cascada. Odtiaľ potom dolinou s nádhernými lesmi k Sibiu.
My sme pokračovali na juh tunelom, ktorý sa začína hneď za strediskom Bilea. Fagarašská cesta prechádza pod hrebeňom vo výške 2040 m a v dĺžke 888 m. Prechodom cez tunel sme sa dostali na južné svahy pohoria. Množstvo serpentín a prudký spád na asi 30 km úseku vyžaduje veľkú pozornosť šoféra. Nádherné skalné scenérie sa odporúča obdivovať len z parkovísk. V nižších polohách s približovaním sa k umelému jazeru Vydraru sú vhodné miesta na kempovanie a táborenie. Podobne aj brehy jazera, hlavne západné, a čistá teplá voda, sú využívané k rekreačným účelom. Verejnosti slúžia viaceré ubytovacie a stravovacie zariadenia rôznej kvality. Odtiaľ môžeme pokračovať k rumunskému alebo bulharskému Čiernemu moru. Cez novší dunajský hraničný priechod Bechet - Orechovo trajektom a potom cez Bulharsko sa dostaneme do Grécka. Kto sa chce vrátiť naspäť domov, môže ísť cez mesto Rimnicu Vilcea a Sibiu.
Jozef Mražík
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
