• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
    4.91 € (147.92 Sk)
  • Prenájom áut

Tradičné zamestnania a remeslá v oblasti Malej Fatry

Tradičné zamestnania a remeslá v oblasti Malej Fatry
Prírodné podmienky, ktoré určili predovšetkým charakter hlavného i vedľajších zamestnaní obyvateľstva, úzko súviseli aj so spôsobom osídľovania tohto územia. Popri stredovekých mestách a mestečkách (Martin, Žilina, Sučany, Turany, Kláštor pod Znievom, Rajec a i.), ktoré boli strediskami remesiel pokrývajúcich životné potreby nielen výsadných vrstiev, ale aj pospolitého ľudu, prvé zmienky o prevažnej väčšine obcí Turčianskej a žilinskej kotliny, údolia Váhu, ako aj dolného toku Oravy a Varínky, sú z 13. storočia a viažu sa na staré kultúrne územie. Ostatné osídlenie na horných tokoch riek a úpätiach pohoria je mladšie. Poznamenané bolo sčasti nemeckou kolonizáciou (Kľačno, Vrícko), alebo sa uskutočnilo počas valašskej a zároveň s ňou prebiehajúcej kopaničiarskej kolonizácie v priebehu 14. – 18. storočia (Belá, Terchová, Zázrivá a ďalšie). Kým valašská kolonizácia sledovala v prvom rade hosp. využitie horských pasienkov a lúk, kopaničiarske osídlenie sa zameralo na kultiváciu horskej pôdy na pestovanie niektorých druhov poľnohosp. plodín, čo podmienilo v tejto oblasti vznik spočiatku len prechodných, neskôr už trvalých obydlí, ako sú horské samoty, lazy, cholvarky a osady. V dôsledku ich donedávnej izolovanosti a značnej vzdialenosti od hosp. a kult. centier uchovali sa tu v kontinuite mnohé prejavy ľudovej kultúry v pôv. formách, ktoré sú vo viacerých prípadoch špecifické len pre toto územie.

Z charakteru osídlenia vyplývalo do značnej miery aj zamestnanie obyvateľov. Kým v dedinách starého sídelného územia predstavovalo hl. zamestnanie poľnohospodárstvo kolonizačné obce boli zamerané prevažne na chov hosp. zvierat a salašníctvo, ktoré pre svoju prosperitu (produkcia syra, bryndze, mäsa, vlny, kože) sa miestami udržalo do súčasnosti (Belá, Terchová, Zázrivá). Popri základných druhoch zamestnaní, ktoré nie všade a vždy stačili pokryť základné potreby mnohopočetných rodín a vlastného hospodárstva, obyv. bolo nútené nachádzať zdroj obživy v náhradných doplnkových zamestnaniach, ako lesných prácach (drevorubačstvo, povozníctvo), domáckej výrobe a drobných remeslách, ktoré sa zač. 18. storočia začali orientovať na blízke trhy a jarmoky, kde výrobcovia svoj tovar speňažovali, resp. vymieňali za naturálie.

Vzhľadom na dostatok surovín, ktoré poskytovali okolité prírodné zdroje, bola vo väčšine horských obcí rozšírená podľa historických prameňov už v 16. storočí výroba šindľov. Drevo ako ľahko tvarovateľný materiál podmienilo rovnako domácku výrobu niektorých druhov poľnohosp. a iného náradia (hrable, vidly, kosiská, vejačky, násady atď.) a kuchynského riadu (lyžice, varechy, vahany, džbánky, mažiare a pod.), ktorou sa zaoberali najmä obyv. obcí Belá, Párnica, Zázrivá, Vrícko a v okolí Rajca. K umelecky najpôsobivejším úžitkovým predmetom z dreva patril salašnícky riad, ktorý si vyrezávali sami bačovia alebo valasi. Sú to najmä črpáky s pozoruhodnými figurálnymi motívmi, čerpajúcimi zo salašníckeho života, a rozličné formy na syry, ktoré sa ešte aj dnes používajú na niektorých salašoch. Ďalším rozšíreným doplnkovým zamestnaním bola výroba prútených a lubových košov, ktorej najznámejšími strediskami boli obce Párnica a Zázrivá. Z iných ľudových zamestnaní si nemalú pozornosť zasluhuje aj výroba plechových a liatych zvoncov pre hosp. zvieratá (Zázrivá), ktorými boli zásobované nielen Orava a Kysuce, ale aj celé horné Považie. V minulosti bola spojená aj s výrobou rozličných liatych i plechových praciek a spínadiel na opasky, kapsy a odevné súčiastky. Na starú tradíciu a rozmanitosť uvedenej výroby nadväzujú a ďalej ju tvorivo rozvíjajú i súčasní ľudoví umeleckí výrobcovia.

V súvislosti s exploatáciou dreva a splavnosťou riek vyvinulo sa v oblasti Malej Fatry ako sezónne zamestnanie pltníctvo, ktoré významnou mierou zasiahlo do sociálnych pomerov, najmä obyv. obcí Kraľovany a Párnica. Prvé písomné správy o pltníctve na Orave pochádzajú zo 16. storočia. Plťami sa okrem stavebného a palivového dreva prepravovali šindle, dosky, rozličné poľnohosp. produkty a niektoré výrobky domáckeho priemyslu. Po rieke Orave sa dokonca plťami dopravovala aj soľ a železná ruda z Poľska. Plte i s tovarom splavovali mnohí oravskí pltníci ďalej po Váhu až do Komárna a neraz Dunajom až do Rumunska a Bulharska. Pltníctvo ako osobitné zamestnanie v tejto oblasti v dôsledku zavádzania modernejších spôsobov prepravy postupne zaniklo v prevej štvrtine 20. storočia.

Z kovorobných dedinských remesiel, ktoré mali v určitom období charakter hl. zamestnania, treba ešte spomenúť kováčsku výrobu položelezných pluhov vo Varíne. O jej rozvoj sa zaslúžila ťažba železnej rudy na Orave a hornom Považí (Párnica, Zázrivá, Belá, Dolná Tižina, Stráňavy), ktorej počiatky siahajú do 17. storočia. Kováčske dielne zásobovali pluhmi celú oblasť Oravy, Turca, Liptova, Kysúc a horného Považia. V minulosti bola známa a rozšírená aj výroba hrnčiarskeho riadu v Sučanoch, ktorým bol zásobovaný predovšetkým Turiec. Poslední hrnčiari však prestali vo svojich dielňach pracovať už začiatkom 20. storočia.
Odev a úprava príbytku si oddávna vyžadovali domáce spracovanie ľanu, konopí a vlny na výrobu plátna a súkna, ktoré môžeme vzhľadom na danosti tejto oblasti pokladať za všeobecne rozšírené. S výrobou plátna súviselo farbiarstvo, ktorého remeselným strediskom bol Martin. Modrotlač martinských farbiarní vynikala najrozličnejšími vzormi a bola požadovaným artiklom najmä na Orave a v Liptove. K cechovým remeslám, súvisiacim s chovom hosp. zvierat a salašníctvom, patrilo garbiarstvo a súkenníctvo. Ich strediskom bol Rajec, kde sa vyrábala najmä jemná kordovánová koža, z ktorej sa zhotovovali známe a vyhľadávané čižmy.

V sociálnej kultúre Turca zohralo osobitnú úlohu turčianske olejkárstvo, ktoré spočívalo v domácej výrobe a podomovom obchode s liečivými rastlinnými olejmi a inými medikamentmi. Toto podomové liečenie sa datuje od 17. storočia a vyšlo z podnetu jezuitov usídlených v Kláštore pod Znievom, ktorí ľudovú tradíciu o liečivosti bylín a ich využitia propagovali najskôr u miestneho obyv. a odtiaľ sa postupne rozšírila do celého Turca. V oblasti Malej Fatry sa olejkárstvom zaoberali obyv. obcí Lazany, Slovany, Trebostovo, Valča a Vrícko Turčianski olejkári boli známi najmä v strednej a východnej Európe, ale aj v časti Ázie. Po úradných zákazoch tejto živnosti zmenilo sa podomové liečenie na tzv. šafraníctvo, ktoré spočívalo na podomovom obchode prevažne s galantérnym tovarom a rozličnými potrebami pre domácnosť. Viacerí šafraníci sa usadili v Holandsku, Poľsku, no najmä v Rusku a otvorili si tam veľkoobchody. Tento spôsob vandrovného zamestnania pretrval v Turci až do prvej štvrtiny 20. storočia.


Autor/zdroj: Redakcia
Text bol naposledy zmenený dňa: 15.04.2002