• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Sediaci a prebúdzajúci sa obor

Čínske vnútrozemie za prímorskými oblasťami (snáď okrem ekonomiky) rozhodne nezaostáva. Dokonca ho mnohokrát predčí v jedinečnosti takých pamiatok ako je napr9klad socha najväčšieho sediaceho Budhu na svete.

Rozloha porovnateľná s Európou, preslávená kuchyňa, búrlivo sa rozvíjajúca ekonomika. A nielen to. Ctižiadostivé obyvateľstvo, tisícročne dejiny, uchvacujúca príroda, jedinečné kultúrne pamiatky. Čo vám to hovorí? Samozrejme, že máte pravdu. Reč bude o Čine.
Aj keď väčšina návštevníkov smeruje do Pekingu, Šanghaja či iných veľkomiest rozprestierajúcich sa na pobreží, Čínske vnútrozemie za prímorskými oblasťami (snáď okrem ekonomiky) rozhodne nezaostáva. Skôr naopak. Dokonca ho mnohokrát predčí v jedinečnosti takých pamiatok ako sú jaskyne v Dunhuangu, terakotová armáda pri meste Sien alebo socha najväčšieho sediaceho Budhu na svete. Práve posledne menovaná, vyše 70 metrová skulptúra, bola cieľom mojej cesty.

Našťastie tento kus čínskej histórie nesedí ani v strede puste ani v juhočínskej džungli, takže je vcelku dobre prístupná aj obyčajnému turistovi. Mohutne telo východného proroka, ktoré bolo znovuobjavené len pred par rokmi, sa pokojne opiera o pieskovcový útes v delte rieky xxx pri meste Lešan.
Lešan je moderné mesto veľké asi ako Bratislava. Leží v jednej z ekonomických zón ktorými priťahuje čínska vláda zahraničný kapitál. Platí tu zvláštna legislatíva a osobitne úľavy pre investorov. Avšak podnikateľov do krajiny ohnivého draka priťahujú nielen nízke dane a lacná pracovná sila. Tými pravými lákadlami sú miliarda potencionálnych zákazníkov a rast HDP, ktorý vysoko presahuje svetový priemer. Nie je to tak dávno čo Ten-Tsiao-Ping, nástupca veľkého Maa prehlásil, že nezáleží na tom akej farby je sliepka, hlavne že znáša vajcia. A vtedy sa to začalo. Cvrlikanie medzinárodných liniek, návštevy manažérov, zriaďovanie pobočiek zahraničných firiem, znásobujúci sa obchod. Všetky nadnárodné monopoly chcú byt pri tom, keď sa spiaci obor naplno preberie z ekonomického spánku.

(Zmeny a prosperita posledných rokov bola citeľná aj v Lešane. Po chodníkoch sa prechádzali novopečení biznismeni s mobilnými telefónmi v rukách. Na ceste sa občas mihla drahá limuzína. Po zotmení sa mesto rozžiarilo mihotavým osvetlením reklamných neónov.
Až v obchodoch dome si však človek naplno uvedomil ako razantne krajina vykročila na cestu konzumnej spoločnosti.)
Kdeže sú tie časy, kedy sa v Číne museli spisovať poradovníky na čiernobiele televízory alebo iné výrobky spotrebného priemyslu. Pulty sa len tak prehýbajú pod množstvom domáceho aj zahraničného spotrebného tovaru. Elektronika, fotoaparáty, kozmetika a oblečenie je ponúkané hádam ešte vo väčšom sortimente ako u nás, na Západe. Ponuka tovarov pre náročných siaha ešte ďalej, než na čo sme zvyknutí. V oddelení medikamentov si môžete kúpiť za astronomické ceny sušené tigrie genitálie aj s penisom, v oddelení lahôdok lastovičie hniezda alebo škovránčie chrbty. Tridsať deka stálo zhruba stotisíc korún.
Aj tu sa platí za značku a tovary takých firiem ako Whirlpool, Samsung či Kodak sú niekoľkokrát drahšie ako podobné výrobky domácej proveniencie. Nikto vám však nezaručí, že to čo ste kúpili je pravé. Číňania sú majstri v napodobňovaní.)

Lešan má však čo ponuknut aj navstevnikovi bez "investičných zámerov". Napríklad Sičuanskú kuchyňu. Väčšina pouličných reštaurácií ponúka miestnu špecialitu, takzvaný horúci hrniec. Na tomto jedle nie je zaujímavá iba chuť ale aj originálny spôsob stolovania. Uprostred nízkeho stola s miniatúrnymi stolčekmi, na ktorých sedia hodujúci, je umiestnený hrniec. Bublajúci obsah nádoby udržuje vo vare plameň plynového variča pod stolom. Bravčovina, kuracina, hrdličky, vrabce, slimáky, huby, zeleninové špeciality. Pri výbere ste obmedzený len vlastnými predsudkami. Keď ste už voľbu učinili a prstom ukázali na čo vám srdce ráči, šéfkuchár vám jedlo napichne na dlhé špajdle. Tie si potom pri vlastnom stole so spoločníkmi, vychutnávajúc vôňu prípravy, sám pripravíte. Také miestna, vylepšená forma opekania slaniny.
Pri jedle sa používajú ruky a paličky. S taktikou vkladať si ryžu paličkami by ste neslávili veľké úspechy. Misku si musíte priložiť k ústam a jej obsah si nahrnúť do úst. Že to je neslušné? Nie. To je normálny spôsob konzumácie. Pri stolovaní v skupine sa hlavný chod je z elipsovitých tanierov, spoločných pre všetkých konzumentov. Takéto pospolité jedenie okrem dojmu spolupatričnosti a iných výhod má aj svoje tmavé stránky. Je vraj hlavnou príčinou prenosu žltačky v týchto oblastiach.

V Čine nie je obtiažne zoznámiť sa s miestnym obyvateľstvom. Často sa stane, že bieleho cudzinca oslovi domorodec po anglicky. Len tak. Zo zvedavosti. Takto som sa v Lešane zoznámil s Jao-Fu. Bol to slušne oblečený, asi tridsaťročný Číňan. Miestny učiteľ angličtiny. Veľmi si pochvaľoval zmeny posledných rokov. Len vďaka otváraniu sa spoločnosti si teraz so svojimi znalosťami žil nad pomery dobre. Učiteľ Angličtiny ma v dnešnej Čine o prácu postarane a na jej nedostatok sa môj novy známy nemohol sťažovať. Okrem iných aktivít viedol jazykový kurz pre budúci personál luxusného hotela. Bolo dosť pravdepodobne, že jeho žiačky boli pôvodne zamestnané ako policajtky, pretože vlastníkom hotela bude vraj polícia. V Číne to dnes nie je nič neobvyklé. Štátne organizácie si získavajú prostriedky všetkými možnými cestami a oblasť cestovného ruchu je jednou z nich.
Jao-Fu sa rozhovoril aj o živote hotelových adeptiek. Angličtinychtivé študentky boli väčšinou dievčatá z vidieka pripravené tvrdo pracovať, aby získali vytúžené miesto. Bývali na internáte a ich osobný život bol podriadený tvrdej disciplíne. Praktický výcvik. Vyučovanie. Hodiny angličtiny. Samoštúdium. Spať. Praktický výcvik. Vyučovanie... Vychádzky iba cez víkend. Nesťažovali si. Skôr naopak. Prácu v modernom hoteli pokladali za obrovskú životnú šancu.

V Lešane ma čakalo ešte niečo výnimočné: Veľký Budha. Socha spolu so skupinou budhistických chrámom sa nachádza na riečnom polostrove neďaleko stredu mesta. Kalná rieka obmývajúca jazyk pevniny je preorávaná dlhými, motorovými člnmi, pomedzi ktoré sa preplietajú drevené džunky. Polostrov, popretkávaný sieťou chodníkov, je dlhý asi dva kilometre a tvorí niekoľko vŕškov pokrytých hustou zeleňou. Počet turistov je úmerný veľkosti budhovej sochy, a tak atmosféra tam vládla naozaj turistická.
Konečne ma cestička a zástupy ľudí doviedli na miesto. Nachádzal som sa v tlačenici na plošinke okolo Budhovej hlavy. Nadšení návštevníci sa naťahovali - div, že cez zábradlie neprepadli - k obrovskej postave sediaceho Budhu vytesanej do pieskovcového vrchu. Napriek horúčave a ruchu naokolo ma zarazila veľkoleposť diela. Tvár sochy vyžarovala pokoj, na jej niekoľkometrových ústach pohrával blažený úsmev. Telo bolo vysoké viac ako sedemdesiat metrov, takže len chodidlo dosahovalo rozmery nákladného auta. V čase svojho zrodu bola socha obstavaná radom stupňovitých striech a postava Budhu bolo súčasťou chrámu. Neskôr chrám aj so sochou padli do nemilosti mocných a schátrali. Po znovuobjavení a rekonštrukcii, ktorá bola otázkou posledných desaťročí, strechy už neboli znova vystavané, takže odhalený Budha môže dnes slobodne hľadieť do diaľav.
Nazrel som aj do niekoľkých chrámov ležiacich na polostrove. Boli krásne a udržiavané, ale duchovno sa z nich už kamsi vytratilo. Podobne ako na väčšine iných, kedysi svätých miest, medzi hlučnými návštevníkmi som nestretal modliacich sa. Aj keď u nás za niekoľko komunistických desaťročí a porevolučných konzumných rokov dostala cirkev poriadne zabrať, predsa si len viera a to čo ju stelesňuje, udržalo väčšiu váhu ako v Číne. Tu sa návštevníkom svätýň okrem filmov do fotoaparátov a občerstvenia ponúkajú zbastardené náboženské symboly, ktoré sú len nedôstojnými pozostatkami viery: gýčový Budha ako ťažítko, ako detská hračka alebo soška, ktorá sa po rozkývaní rozrehoce.
Na záver návštevy parku Veľkého Budhu som vystúpil po schodoch desaťposchodovej kamennej pagody, nachádzajúcej sa na najvyššom bode polostrova. Z maličkej miestnosti so štyrmi okienkami bol vynikajúci výhľad na rieku a mesto. Okrem mňa tam bol len Číňan v strednom veku - miestny podnikateľ. Podnikal s výhľadmi. Dobrosrdečne mi ponúkol starý ďalekohľad, ktorý sa mu hompáľal na pleci. Keď som sa pokochal výhľadom a s poďakovaním mu vracal jeho optiku, jasne mi naznačil, že v Čine nie je nič zadarmo.


Autor/zdroj: Ludo Jambrich
Text bol naposledy zmenený dňa: