V tomto čísle sme sa rozhodli - napriek tamojšej občianskej vojne - priniesť reportáž z "klasického" Nepálu. Pretože… ktovie ako sa tam v budúcnosti situácia vyvinie a čo sa s krajinou stane. Tento článok sa tak môže stať dokumentom - ako v Nepále bolo.
Cesta sa začína väčšinou v Káthmandú. Toto fascinujúce hlavné mesto Nepálu, ktorého názov v sanskritskom jazyku znamená mesto na Podnozí vrchov, leží v nadmorskej výške 1340 m. Je kultúrnym, politickým a hospodárskym centrom tohto štátu. Väčšina turistických prehliadok sa začína na Durbar-Marg - Námestí palácov. Veľa chrámov a palácov bolo postavených v polovici 18. storočia. V tomto období névarská architektúra dosiahla svoj vrchol. Névarci boli pôvodní obyvatelia tejto oblasti a ich bohatá kultúra vznikla zlúčením tibetskej, indickej a iných kultúr, ktoré vtedy existovali. Toto námestie sa nachádza v Pátame, jednej zo štyroch častí Káthmandú. Ak sa vyberiete k brehu rieky Bagmátí, prídete - pre nepálskych hinduistov - k najdôležitejšiemu chrámu Pašupatinát, ktorý je považovaný za najsvätejší. Bez návštevy tohto chrámu neopúšťa krajinu ani nepáľsky kráľ.
Hinduizmus je v Ázii najrozšírenejšia viera a jednou z najdôležitejších hinduistických tradícií je spaľovanie mŕtvych. Veria v reinkarnáciu, čiže v znovuzrodenie všetkých tvorov a sú presvedčení, že bez spálenia tela sa nemôžu vydať na cestu k ďalšiemu životu. Podľa tejto viery sa na svet vrátime niekoľkokrát, ale nakoniec sa odoberieme k duševnej záchrane, ktorá nás spasí od nekonečného znovuzrodenia. S každým ďalším životom , ktorý prežívame, sa totiž približujeme, alebo vzďalujeme od spásy. Záleží od toho, ako človek žije - ak žije šľachetne, tak sa k spáse priblíži, avšak každým previnením sa od nej vzďaluje.
Na severozápadnom okraji Káthmandú sa nachádza jeden z najznámejších symbolov káthmandského údolia - budhistický chrám Sayambunath. Dostanete sa k nemu po strmých schodoch, popri ktorých sedia domorodci vytesávajúci do kameňa budhistické modlitby a znaky. Na konci schodov je centrálna kruhová stavba, ktorá je zakončená štvorhrannou vežou, ktorej hrot je zo zlatých plátov a nazýva sa stúpa. Okolo stúpy sú umiestnené modlitebné mlynčeky - kovové valčeky popísané modlitbami, upevnené na dobre naolejovanej osi. Koľkokrát sa valčekom otočí, toľkokrát odíde modlitba k Budhovi.
Budhizmus je druhým najdôležitejším náboženstvom v Nepále. Nie je vierou v pravom slova zmysle, nesústreďuje sa na jediného Boha, ale je to skôr filozofické a morálne presvedčenie. Ďalší budhistický chrám Boudanath je jedným z najväčších v Ázii. Žije tu veľmi veľa Tibeťanov, ktorí utiekli zo svojej krajiny v roku 1959, kedy v Tibete došlo k povstaniu proti okupácii Číňanmi. V okolí chrámu je mnoho menších budhistických kláštorov, kde okrem mníchov meditujú aj návštevníci z celého sveta. Vlastný kláštor tu má bhutánsky kráľ a meditovať sem chodia i známe osobnosti. Za mesačného splnu sa tu zapaľuje tisíc a jedno svetielko. Hovorí sa, že vtedy je Boudanath najkrajší.
Káthmandú je mesto plné turistických atrakcií. No napriek tomu na každom kroku vidieť biedu, zaostalosť a životná úroveň je tu veľmi nízka. Ľudia neraz bývajú v polorozpadnutých domoch s hlinenou podlahou, bez elektriny a sociálnych zariadení. Úzke uličky, malé okienka, ale i absencia kanalizácie dokazujú, ze sa tu zastavil čas. Je tu veľa žobrákov a pouličných predavačov, ktorí vám v okolí každej turistickej atrakcie vnucujú svoj tovar.
Po 8-hodinovej ceste autobusom sa z Káthmandú dostanete do Jiri. Je to malá zaostalá dedinka, ktorá je zaujímavá tým, že bola východzím miestom 1. uspešnej expedície na Mt. Everest v roku 1953. Viedol ju vynikajúci anglický horolezec sir. John Hunt.Tunajšia kuchyňa by vyhovovala skor vegetariánom, nakoľko základnými potravinami sú zemiaky a ryža. Špecialitou nepálskej kuchyne sú rôzne druhy pikantných omáčok, ktorých základom je najmä proso. Ku každému jedlu sa podáva čaj, ktorý je tu národným nápojom. Vždy je sladený a s mliekom. V horách sa pije i tibetský čaj, silný nápoj s maslom a soľou, avšak jeho chuť je pre Európana veľmi nezvyklá.
Z Jiri ku Kala Pattaru sa dostanete už len peši. To znamená prejsť 200 km cez himalájske hory a to si vyžaduje veľmi dobrú psychickú i fyzickú kondíciu. Prvé kilometre nie sú najhoršie nakoľko sa pohybujete v miernom pásme, ktoré zaberá územie s nadmorskou výškou 1000 až 4000 m.n.m. Vzhľadom k tomu, že toto pásmo sa nachádza v oblasti monzúnových dažďov, najvhodnejším obdobím na turistiku je jar a jeseň. Na jar nepálske údolia krásne rozkvitnú, sú plné orichideí a rododendrónov, ktoré sa stali národným symbolom Nepálu. Po dosiahnutí prvého vyššieho bodu tejto trasy sa vám naskytne pohľad do doliny rieky Yelung, ktorá je dosť husto osídlená. Po prechode prvého visutého mostu a cestou lesom, kedy krásnu prírodu nepálskeho vidieku vnímate len ako nejasnú kulisu, vystúpite do sedla Deurálí vo výške 2700 m. V sedle sa dá na tunajšie pomery pohodlne prenocovať. Dlhá cesta na vrchol Kala Pattaru prechádza i dedinkou Kenja, ktorá je tu známa množstvom útulných čajovní. Odtiaľto horský chodník prudko stúpa do sedla Lamijura vo výške 3700 m. Prechodom cez sedlom sa popri chodníku začínajú objavovať modlitebné kamene a malé kaplnky s modlitebnými mlynčekmi, čo je neklamným znakom toho, ze sa nachádzate v krajine Šerpov. Šerpovia sú etnickou podskupinou tibetského kmeňa, ktorá do týchto oblastí v minulosti prešla cez sedlo Nangpa La, ktoré sa nachádza v najvýchodnejšej časti nepálskych Himalájí. Vyznávajú lámaisticko-budhistické náboženstvo a vyznačujú sa okrem prirodzenej inteligencie aj veľkou fyzickou zdatnosťou a obetavosťou. Hromady modlitebných kameňov šerpovia obchádzajú len z ľavej strany. Vynášaním materiálov do základných táborov sa neživia len muži, ale aj ženy a deti. Najzdatnejší šerpovia robia sprievodcov horolezeckým expedíciám.
Ďalším miestom, ktoré stojí za zmienku je mestečko Lukla, kde je aj letisko. Odtiaľ sa začínajú cesty expedícií, ktoré smerujú na Čo Oju, Everest, či skupinu Lhotse. Ľudí na chodníku pribúda a medzi nich sa miešajú aj zvieratá. Na prenos ťažkého nákladu sa tu využívajú jaky - ťažné zvieratá podobajúce sa krave. Po niekoľko dňoch pochodu zastanete pred vstupnou bránou do Národného parku - Sagarmátha.
Po vybavení vstupných formalít vás čaká výstup do hlavného mesta šerpov - Námče Bázaru. Cesta vedie krásnou roklinou rieky Dudh Kosi, ktorá má bledomodrú farbu.
Námče Bázar leží vo výške 3800 m a expedície v tomto mestečku zotrvávajú 1-2 dni, aby sa aklimatizovali pred odchodom do základných táborov, ležiacich nad hranicou 5000 m n.m. Je to posledné miesto, kde sa dá kúpiť horolezecká výstroj, potraviny a kde turistické ubytovne poskytujú aké-také pohodlie. Ďalej sú to už len kamenné chatrče, neraz bez okien a bez sociálnych zariadení. V kuchyni sa jedlo pripravuje na otvorenom ohni, pričom ako palivo sa používa vysušený jačí trus. Jeho štipľavý dym je cítiť takmer všade aj preto, že domy na nepálskom vidieku nemajú komíny.
Scenéria je fantastická. Všade naokolo sú himalájské štíty. Cesta Vás vedie už nad pásmo lesa, čo poskytuje nepretržité pohľady na Tamserku, Ama Dablam, Kantengu a iné vrcholy. Hromady kamenných platní s vyrytými modlitbami popri chodníku vystriedali "skalní mužíkovia", čo sú menšie kamene poukladané na seba a ich poslaním je určovať cestu. Sú tu i mohutnejšie stavby z kameňa, ktoré majú polkruhový základ. Na tomto základe sú kamene poukladané do tvaru kocky a na kocke do tvaru ihlana. Sú to posvätné kamene a nazývajú sa čorteny.
Budhistický kláštor v Tengboče je zaujímavý tým, že po tom, čo v roku 1991 vyhorel do tla, ho za finančnej podpory jedného z dobyvateľov Everestu sira Edmunda Hillaryho postavili znovu. Jeho bohatý a krásny interiér je zaujímavou zastávkou. Za zmienku stojí i kláštor v Pangboče, kde údajne ukrývali skalp Yettiho, no v súčasnosti tu žije len niekoľko budhistických mníchov a je tu aj spráchnivelá mŕtvola jaka. Z Pangboče vedie chodník opäť lesom, prechádza horskými pastvinami Pulong Karpo a vchádza lesom popod masívny Nuptse a Lobuče do doliny ľadovca Khumbu. Pri pohľade na Pumori, ktoré sa pred Vami zrazu vynorí, zabudnete na všetky útrapy prežité za posledných 17 dní. Obloha je atramentovo modrá, slniečko sa odráza od snehu, vzduch vonia a vedomie, že do konca vášho cieľa sú už len 2 dni vás ženie dopredu i napriek tomu, že vo výške 4700 m sa dýcha o niečo horšie. Po 2 dňoch prídete na planinu Gorak Schep odkiaľ je to na vrchol Kala Pattaru 2 hodiny výstupu s prevýšením 400 m. Nohy máte ťažké, ťažko sa vám dýcha, je treba často odpočívať a najmä dopĺňať tekutiny, čo je v týchto výškach veľmi dôležité. No keď dosiahnete vrchol tohto himalájskeho kopca, očarí Vvs pohľad na Mt. Everest, takisto i Nuptse.
Za dobrej viditeľnosti je vidieť i Makalu a na druhej strane Čo Oju. Zvlášť pekný pohľad je na Lingtren, Pumori a Khumbutse, ktoré sú takisto ako Everest a Lhotse Shar súčasťou hraničného hrebeňa medzi Nepálom a Tibetom.
Vladimír Dado
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
