Rally Pol Chladu 2002

    Končiac predošlý cestopis zo Sibíri úvahou, že sa tam už asi nikdy nevrátim, netušil som, ako sa hlboko mýlim. Neuplynuli ani dva roky a už si opäť podávam ruku na letisku v Jakutsku so Sašom Mjarinom, sprievodcom na našej predošlej sibírskej expedícii. Ale poďme pekne po poriadku.

    Sáša nás už počas našej prvej „letnej“ návštevy Jakutska  „kŕmil“ informáciami o priebehu nultého ročníka Rally Pól Chladu, vedúcu z Jakutska do najchladnejšej dediny na svete – Ojmjakonu.  Už vtedy mal víziu pretekov na spôsob Paríž-Dakar, no nie v podmienkach horúcej Sahary, ale v neskutočných mrazoch Východnej Sibíri. Ocenili sme jeho nadšenie a snahu, no bolo nám jasné, že vzhľadom ku geograficko-politicko-technickým problémom je takáto rally neuskutočniteľná. Napriek tomu mu Vlado prisľúbil všemožnú pomoc, nakoľko sa pozná osobne s Karlom Lopraisom, ktorý je vo svete extrémnych rally všeobecne známou a uznávanou osobou. No ako sme predpokladali, aj on videl v  tomto projekte príliš veľa rizík a neznámych veličín, a zorganizovanie zimnej rally na Sibíri za nepravdepodobné. Pomaly sme zabúdali na Sašov sen, keď sa nám začiatkom roku ozval a poslal nám projekt a pozvánku na Rally Pól chladu. Samozrejme, tento prvý projekt bol maximalisticky, a tým pádom aj nereálny. Navyše veľkou neznámou boli prezidentské voľby v Jakutsku, kedže osud rally závisel aj od peňazí a podpory prezidentskej kancelárie. Zdalo sa byť všetko stratené, keďže voľby napokon vyhral kandidát podporovaný ruským vedením a nie jakutský kandidát, no k radosti Sášu, aj nový prezident podporil projekt rally, hoci v značne oklieštenej podobe, čo nám napokon vzhľadom na nedostatok času vcelku vyhovovalo. Vybavili sme víza a okrem zaneprázdneného Jara sme sa vydali v rovnakom zložení  ako pred dvomi rokmi (teda ja, Vlado a Vladov brat Jiří) opäť na Sibír.

    Vladovi rozmaznanému Českými aerolíniami sa už nechce autom cestovať ani do Prahy, a tak rozhoduje, že poletíme do Prahy pravidelnou linkou z Ostravy. Vstávať síce musíme rovnako, ako keby sme išli autom až do Prahy, no lietadlo je predsa len pohodlnejšie. Pochopiteľne, s nepriazňou počasia nerátame, zvlášť, keď v Európe vládnu slnečné marcové dni. No v čase pristátia v Prahe vládne hustá hmla,  lietadlo začína krúžiť nad Prahou. Spočiatku ešte vtipkujeme s letuškou, no keď po necelej hodine kapitán lietadla oznámi návrat na ostravské letisko, naše plány a niekoľkotýždňová príprava sa rúca ako domček z kariet. Ak neodletíme ešte v ten deň poobede z  Moskvy do Jakutska, ďaľší relevantný spoj máme až o dva dni, kedy už bude kolóna na ceste. Preklíname počasie, Vlado v duchu aj sám seba, že sme necestovali do Prahy autom, no nedá sa nič robiť, pristávame v Ostrave. Hoci ani nevystúpime z lietadla a po doplnení paliva opäť vzlietame na Prahu, naša nervozita rastie, nakoľko let do Moskvy je naplánovaný na 9.10 hod. a my v Prahe pristávame niečo po 9.30 hod.

Letuška nás síce uisťuje, že lietadlo do Moskvy na nás počká, nakoľko viacerí cestujúci z tejto linky mali namierené do Moskvy. Pochopiteľne, lietadlo nečakalo. No štastena sa predsa len na nás usmiala v podobe zmeškaného lietadla Aeroflotu s pár voľnými miestami na palube. Horúčkovito sme počítali čas a vychádzalo nám, že by sme lietadlo do Jakutska mohli stihnúť. Poobede pristávame v Moskve opäť na nevzhľadnom Šeremeteve 1, lietadlo nám odlieta za necelú hodinu, no zo Šeremeteva 2. Tentokrát nehandlujeme s taxikármi o cenu, sadáme do prvého ponúknutého auta a uháňame na letisko domácich letov. V odbavovacom priestore už na nás kývajú ďaľší účastníci výpravy a o chvíľu už spokojne sedíme v TU-155 jakutských aerolínii. Postupne sa zoznamujeme s ostatnými členmi výpravy, ktorá zaberá celú prednú časť lietadla. Okrem nás ide sedem slovincov, štáb moskovskej televízie NTV, zamestnanci mobilného operátora Combelga a najmä Jevgenij Doronin, účastník niekoľkých ročníkov Rally Paríž-Dakar a Moskva-Peking, ktorý zimnú rally zabezpečoval v Moskve. Vyťahujú sa prvé fľaše vodky, do Jakutska je ďaleko.

    Pristávame na zmrznutej a zasneženej dráhe v Jakutsku chvíľu po svitaní. Hoci je polovica marca, teplota je hodne pod –30 C. Víta nás organizačný štáb na čele s Ruslanom, námestníkom ministra hospodárstva Jakutskej republiky a Saša Mjarin, srdce a duch celej rally. Tentokrát bez zbytočných prieťahov nás odvezú do hotela Saisari, kde nás kráľovsky ubytujú.  Prvý pohľad z okna autobusu nám navráva, že mesto sa za posledné dva roky pohlo vpred. Už nevidno tie ošarpané autobusy predpotopnej výroby, mesto vyzerá civilizovanejšie, ľudia kultúrnejší. Nevidno ani toľko opilcov. A možno to bolo iba tým, že na popíjanie vonku bolo zima a sneh zakryl všetok pouličný „bordel“.

     Doobeda odpočívame po únavnom lete a poobede nás Sáša zvoláva na neďaleké parkovisko, kde prebieha prvé oficiálne otvorenie rally so všetkou parádou – príhovormi každého, kto v Jakutsku niečo znamená, alebo chcel by znamenať, cez „Sojuz nerušimij“ až po vztyčovanie vlajok. Doteraz sme si mysleli, že vo výprave pôsobíme ako sprievod, no Sáša nás zachvíľu vyvádza z omylu. Spolu so slovincami si losujeme autá (bezvýhradne všetko terénne UAZ-iky, síce relatívne nové, no v katastrofálnom technickom stave), aby sme absolvovali prvú disciplínu rally – jazdu zručnosti na čas.  

    Vzhľadom na množstvo vypitej vodky si nevedieme zle, no napriek tomu prvé tri miesta obsadzujú slovinci. Najmä Vladov slalom medzi kuželky je obdivuhodny... Už táto prvá časť sa teší záujmu domácich obyvateľov.

    Ráno oficiality pokračujú. Za sprievodu policajných vozidiel prichádzame na centrálne námestie s obrovskou sochou Lenina, kde sa my zvítame so soférom z našej „letnej“ výpravy – Valerom. A opäť, príhovory, hymna, predstavovanie jazdcov (to akože nás), no skrátka obrovská sláva. Za kvílenia policajných vozidiel opúšťame centrum mesta. Kúsok za mestom kolóna zastavuje, aby sa zjednotili tachometre, pretože (neviem prečo?) neukazujú rovnaké vzdialenosti. My zatiaľ nešoférujeme, zatiaľ iba sledujeme, ako taký UAZ-ik ovládať. Zdá sa, že niektorým to celkom vyhovuje a vodka tečie na nové, ale aj na staré priateľstva. Onedlho dorážame k  prechodu cez zamrznutú rieku Lena, cez ktorú vedie kvalitný „zimnik“. Cesta po zimniku si vyžadujé určité pravidlá, z ktorých základne je, že nejazdi po zimniku, kým nie je dostatočne zamrznutý. Ako sme mohli vidieť, a najmä počuť, na nedodržanie tohto pravidla ročne doplatí niekoľko občanov. Kuriózne bolo prepadnutie nákladného vozidla, z ktorého trčala iba kabína a korba bola beznádejná vmrznutá do rieky. Po niekoľko metrov hrubom ľade sa dostávame do múzea v dedinke Sotince, kde sme v lete prespali v „Austrijskom dome“.  Tentokrát v ňom máme pripravený bohatý obed. Naša skupina oželie nekonečnú prehliadku múzea a radšej sa venujeme šanteniu na ľadovom tobogáne, prehliadke perfektne vypracovaných ľadových skulptúr a výstupu na vyhliadkovú vežu nad údolim rieky Lena. Naskytá sa nám rovnako úchvatný pohľad, ako v lete, akurát je všetko neskutočne biele a je o niekoľko desiatok stupňov chladnejšie.

    Pri odchode zo Sotincov máme časový sklz asi dve hodiny, no napriek tomu vedenie rally (Jevgenij Doronin – Žeňa a Saša Mjarin rozhoduju, že šoférovať budeme my, teda my traja a šiesti slovinci, aby sme si zvykli na terén a vozidlá. Neprotestujeme, veď žiadne iné autá po ceste nejazdili. No to, čo sa zdalo zo sedadla spolujazdca ako normálne ujazdená snehová cesta v skutočnosti bol vačšinou sneh pokrytý vrstvou ľadu a vyžadoval si špeciálnu techniku jazdy (neustále kmitanie volantom) a veeeľmi opatrné narábanie s brzdami. Navyše, nedalo sa hovoriť o ceste v pravom slova zmysle. Pochopiteľne, nevyhli sme sa nejakým „hodinám“ resp. tvrdému zapichnutiu vozidla do snehových „zvodidiel“. Začalo sa zmrákať a nám chýbali hodiny navyše strávene v Sotinciach, ako aj neskutočne dlhé prestávky vyžiadane televíziou NTV, ktorá natáčala z priebehu rally polhodinový dokument. Nám, krajiny a cesty  znalým, bolo úplne jasné, že do etapového cieľa prvého dňa – dedinky Čurapča nemôžme ani náhodou doraziť pred polnocou. Navyše Saša chcel vyskúšať nový variant cesty do Čurapče, ktorým išiel iba v lete, takže samozrejme to nemohlo dopadnúť ináč, ako zablúdením celej výpravy. A tak uprostred hlbokej noci a mrazu okolo –35 C sme niekoľkokrát tlačili jednotlivé autá kolóny, aby sme na najbližšej čistinke zistili, že nejdeme po ceste, ale v koľajách nejakého traktora, ktorý sa na tej čistinke otočil a išiel do najbližšej dediny vzdialenej sto kilometrov. Ja som mal štastie. Veliteľ vozidla bol rektorom Telovýchovnej fakulty, ktorá sídlila v Čurapče (a vychovala niekoľkých majstrov sveta a olympijských víťazov vo voľnom zápasení), takže cestu poznal aj v noci. Šialenou jazdou po šialených cestách naše auto dorazilo do Čurapče asi hodinu a pol po polnoci. Z avizovaných 200 študentov a pol dediny nás čakala len hŕstka (4-5) študentov, no niet divu, keď príchod bol naplánovaný medzi 20-21.00 hod. Napriek pokročilej hodine som nemohol rektorovi odmietnúť prehliadku fakulty. A tak unavený, neskoro v noci som sa prechádzal v novopostavenej budove jednotlivými cvičebnými pavilónmi, učebňami výpočtovej techniky, rozhlasovým a televíznym štúdiom, bežeckými dráhami... Skutočne nejedna fakulta v strednej, ale aj západnej Európe by mohla závidieť jakutskej mládeži. Ale... Keďže zvyšok výpravy neprichádza, chcem poslať domov elektronickú správu, že sme v poriadku... no napriek ubezpečeniu, že majú plne funkčný internet, ani jeden z desiatok počítačov nie je schopný sa pripojiť na sieť. Ani u rektora. U neho teda skúšam aspoň telefón. Beznádejne. O stave sociálnych zariadení v novej budove ani nehovoriac. Nebyť štipľavého mrazu, určite by to bolo príjemnejšie vonku. Hold, iný kraj, iný mrav. Dve hodiny po nás dorazili ostatné vozidlá výpravy. Narýchlo sme pojedli honosne pripravené občerstvenie a uložili sme sa na zem do spacákov v učebniach a kabinetoch.

    Na spánok príliš veľa času nebolo, keď sme chceli dodržať harmonogram nasledujúceho dňa, vstávali sme o siedmej ráno. Povinne sme absolvovali príhovor starostu obce, stretnutie so študentami fakulty a už aj sme nasadali do vykúrených UAZ-ikov. Došli sme len na okraj dediny, kde bola plánovaná „zapravka“ – rozumej doplnenie pohonných hmôt. Časový harmonogram sa začínal rúcať, keď sme zistili, že na benzínovej pumpe nemajú benzín. Najbližšia benzínka bola vzdialená niekoľko sto kilometrov. Naštastie benzín bol „na ceste“ a tak po hodine čakania opúšťame Čurapču. Po prehliadke nejakého múzea raňajkujeme a Sáša chce opätovne vyskúšať naše jazdecké schopnosti v tvrdých zimných podmienkách. Viacmenej úspešne sa dostávame podvečer ku brehu rieky Aldan, na ktorom v treskúcom mraze obedujeme z pripravených balíčkov. Úspešne prejdeme po zamrznutej rieke a uháňame smerom do Chandygy, kde je plánovaná ďaľšia „zápravka“  a prehliadka Múzea gulagu. Z očí sa nám skoro slzy vyronili, keď sme zistili, že najlepšie pohostinské zariadenie na našej „letnej“ výprave – bar „Lazurnaja“ ľahol popolom. Dosť ponurná Chandyga sa stala ešte ponurnejšou.... Už za hlbokej tmy vyrážame na poslednú časť dnešnej etapy, vedúcu do osady Teplyj Kľuč – Teplý prameň. Dorážame tam o štyri hodiny neskôr oproti harmonogramu, o jedenástej večer. Napriek tomu nás čaká okrem vykúrenej telocvične aj večera v neďalekom pohostinskom zariadení. Po pokojnom priebehu večere so stúpajúcou hladinou alkoholu začína byť nálada veselá a v niektorých fázach priam rozpustená. Tancuje sa po stoloch, aj na barovom pulte, Dima z televizie NTV sa dokonca pokúša o panský striptíz. Manžel majiteľky je alkoholom zdevastovaná troska (no dokáže striebornými zubami otvoriť fľašu piva) a samotná majiteľka sa len bezmocne prizerá, ako padá jeden luster za druhým a čo za „zvery“ to jazdia na tej rally. Vraciame sa neskoro v noci a jeden zo slovincov spí pred vchodom vo svojom spacáku....

    Ráno sa zobúdzame do treskúcej zimy, vonku je –38 C, z výfukov automobilov sa valí dym a my narýchlo hádžeme veci do batožinového priestoru a usádzame sa v teple UAZ-ikov. Mimochodom, na zimu domorodci opatria sklá automobilov aj druhým sklom, ktoré jednoducho prilepia lepiacou páskou na pôvodné. Primitívne, no zrejme aj účelné, v autách nám nikdy zima nebola, napriek plachtovej streche.  Aby sme to nemali také jednoduché, po chvíli jazdy kolóna zastavuje pri termálnej riečke (no termálna znamená v tomto prípade +3 Celzia) , kde sa podľa zvyklostí musí umyť do polpása nahý každý, kto chce byť skutočným polárnikom. Z česko-slovenskej skupiny sa na to odhodlám iba ja, no nie je mi všetko jedno, keď sa mi v priebehu pár sekúnd po opláchnutí  na koži vytvára ľadová škrupina. No funguje to ako dokonalé ozvieženie.Nasledujúca časť rally je vyslovene filmárska. Štáb NTV nás pri prechode cez chrbát Verchojanských hôr preháňa hore-dolu. Opäť strácame minúty drahocenného času, a občas aj nervy. Konečne vidíme opäť východosibírsku rovinu a na nej jednu z najzapadlejších meteorologických staníc na svete – Vostočnaja. Zastavujeme a opäť tu nachádzame rovnaký manželský pár ako pred dvoma rokmi. Deti u starých rodičov už niekoľko rokov v Čeljabinsku, zásobovanie uhlím a zemiakmi raz za pol roka, no pravidelné zastávky sibírskych tirákov – to je každodenný život tejto mladej dvojice na konci sveta. A do toho pravidelné meteorologické merania.... Rozprávajúc sa o údele tejto rodiny dorazíme k spadnutému mostu cez rieku Kjubeme. Po povinnej „zapravke“, pri ktorej sme sa aj my poriadne „zapravili“ vodkou, prichádza vrcholový bod rally – jazda na čas podľa itinerára s kontrolnými stanoviskami. Rýchlo prichádzajúca noc a litre vypitej vodky naznačujú, že nasledujúcich cca 200 km po ľadom pokrytých zasnežených cestách nebude nijak jednoduchých. Spolujazdci-technici počítajú o dušu, akou rýchlosťou treba isť, aby neboli trestné minúty za neskorý, ale ani skorý prechod kontrolnými stanoviskami, my máme z toho radosť, že konečne im ukážeme, ako vieme jazdiť v ich podmienkach. Ja mám uľahčenú situáciu skutočnosťou, že môj mobilný telefón je zároveň aj výkonný počítač, takže viem presne, ktorý úsek mám akou rýchlosťou prechádzať. Mimochodom, to bola jediná funkcia mobilného telefónu na Sibíri. Niežeby v Jakutsku nemali mobilnú sieť, ale pochybujem, že v blízkej dobe sa niektorému slovenskému operátorovi oplatí podpísať roamingovú zmluvu...

    A tak prichádzam do Tomtoru, povedomého z „letnej“ výpravy ubytovaním v nemocnici a veľmi svojráznym starostom obce, presne v stanovenom čase, aj keď opäť o tri hodiny neskôr oproti harmonogramu. No tentokrát nás zrejme povinne čaká pol dediny, dievčatá v krojoch nás vítajú kumysom (nápoj z konského mlieka) a struganinou (surovou zmrznutou rybou), viažeme šamanské šatky a sme stredobodom pozornosti na stretnutí s občamni dediny v miestnom kultúrnom dome. Unavaných si nás rozoberajú miestne rodiny, u ktorých budeme tráviť nasledujúce dva dni. Spolu so slovincami nás ubytujú v rodine mladého jakuta, ktorý žije spolu s rodičmi a troma dcérami. O polnoci nám nachystali bohatú večeru, ktorú nie sme ani schopní zjesť. Spolu s Vladom skúšame isť na dedinskú zábavu, no keďže ešte o polnoci nezačala a nikto z výpravy tam ešte nebol, vzdávame to a ideme spať.

    Ráno vstávame a spolu s novým dňom začína Sviatok Pólu chladu. Pozoruhodné, dvakrát sme boli na Ďalekom východe, zakaždým sa nám pritrafil nejaký sviatok. Predtým na Kamčatke, teraz v Tomtore. No predtým, než si ho užijeme, čaká nás ráno ťažká dilema: ísť na toaletu, alebo nie. Toaleta je totiž klasická drevená búdka na turecký spôsob. To by nebol až taký problém, no vonku je asi –35 C, takže rozhodovanie je ťažké. Až vtedy si človek uvedomí, že niekedy nemusí, aj keď si myslí, že musí.... Zaujímavým úkazom sú v tom domáci – za dva dni som nevidel nikoho z nich (7 ľudí) isť na toaletu. Možno im v zime stačí raz za týždeň.... Ako som spomenul, do rána poriadne primŕzalo a my sme sa vybrali spolu s ostatnými k miestnemu letisku (ešte bude o ňom reč), kde prebiehali samotné slávnosti. Okolo slávnostnej tribúny boli vytesané skulptúry z ľadu, veľký nápis Pól chladu, vyhrávala slávnostná hudba, účinkujúci folklórneho súboru sa obdelač triasli od zimy v tenkých krojoch. Pospolitý jednoduchý ľud si spravil zo slávnosti jarmok a napriek dvojdňovému „suchému zákonu“, vyhlásenom starostom, boli niektorí bujarí a veselí už od rána. Vyvrcholením slávnosti bol pre niektorých slávnostný príhovor starostu a ostatných pohlavárov, pre niektorých preteky jeleních záprahov (na ktoré niektorí súťažiaci cestovali štyri dni do Tomtoru a štyri dni naspäť do vzdialených táborísk) , pre niekoho ďaľšia fľaša vodky a pre nás výborný šašlik, ktorý  priamo pred našimi očami chystal Valerij. Opäť sme sa presvedčili, že najnovšie výdobytky vedy a techniky sú niekedy „na draka“. Darmo sme mali rôzne goratexové topánky doplnené špeciálnymi ponožkami proti zime, po dvoch hodinách strávených vonku sme mali nohy meravé a zmrznuté. Našťastie Saša myslel na všetko, každému z nás pribalil úplne nové „válenky“. Keď som videl prvýkrát tieto lisované handry na nohách domorodcov, myslel som si, že v nich majú čižmy a päť vrstiev ponožiek. Ťažký omyl. „Válenky“ si možno obuť aj na holú nohu, po chvíli je Vám príjemne teplo. Ovšem musí dostatočne mrznúť, aby nepremokali od topiaceho sa snehu. Keďže v ten deň mrzlo dostatočne, s radosťou sme ponúknuté „válenky“ využili.  

     Záverečnou etapou rally bola jazda do kopca na čas, na neďalekú vojenskú základňu. Česko-slovenská osádka usúdila, že dosť bolo jazdenia a viacej nás zaujímal život pospolitého ľudu, tak sme sa namiesto súťaže nechali odviezť do miestnych potravín, kde sa premelie najviac ľudí a kde si nás niektorí pamätali ešte z „letnej“ výpravy. No bodaj by nie, odvtedy tam určite viacej ako desať turistov nebolo... Poobede sme si pozreli časť kultúrno-športového programu v miestnom kultúrnom dome. Zaujali nás najmä výkony zápasníkov vo voľnom štýle, v ktorom ako som už spomenul, sú jakuti veľkí preborníci. V podvečer, už v miernej nálade, nás odviezli opäť k letisku, kde sme mali pozorovať slávnostný ohňostroj. Vonku bola taká zima, že sme s Vladom usúdili, že ohňostroj vidíme dobre aj z UAZ-ika... Noc som spolu so  Slovincami strávil v byte miestneho jakuta, kde sme na jeho pozvanie oslavovali nejaké narodeniny a kde som sa pod vplyvom vodky snažil vysvetliť športovému redaktorovi NTV nezmyselnosť a neuskutočniteľnosť takejto rally na medzinárodne uznávanej úrovni.

    Ráno máme konečne voľnejšie vstávame až o ôsmej hodine, aby sme si o deviatej vypočuli predbežné výsledky rally. Ani ma neprekvapuje, že najdôležitejšiu časť, jazdu na čas podľa itenerára som vyhral ja, no teším sa predčasne, o lepšie umiestnenie v rally nás pripravila neúčasť na preteku do kopca. Nevadí, neprišli sme vyhrať, prišli sme vidieť. Nakoľko podľa oficiálnych záznamov je stále najchladnejšia dedina na svete Ojmjakon a nie Tomtor (hoci sa snaží do hry vstúpiť aj Verchojansk s najnižšou priemernou teplotou), vydávame sa na dvadsať kilometrov dlhú cestu k pamätníku postavenom na počesť akademika Obručeva, ktorý tu nameral v roku 1923 rekordných –71,2 C. Pred pamätníkom sa fotografujeme s národnými vlajkami, bratia Poláchovci majú popri českej a vlajku ich rodnej obce Zubří, niektorí sa na znak radosti do polpása vyzliekajú. Táto eufória sa preniesla aj na cestu späť, čo sa nám za chvíľu vypomstilo. Autá išli po zamrznutej ceste asi v 40 metrových rozostupoch, keď Vlado spozoroval nebezpečenstvo a začal kričať na šoféra, aby brzdil. Neskoro, no dostatočne na to, aby náraz nebol prudký. Odhodilo nás od rezervného kolesa pred nami idúceho auta, heglo s nami a my sme si vydýchli. A o chvíľu prišiel ešte silnejší náraz zozadu... Hlavy nám poskočili dozadu a vtedy sme si uvedomili, na čo sú dobré opierky hlavy, ktoré samozrejme UAZ-iky nemali. Naštastie to naše telesné schránky prežili, aj keď pod Jiřím sa utrhla pri náraze sedačka. Takýmto spôsobom sa zrazilo päť automobilov z celkových dvanástich, ktoré boli na celej rally. Východná Sibír určite ešte nezažila takú hromadnú zrážku... V Tomtore na nás v miestnej jedálni čakal bohato prestretý stôl a ešte zaujímavejší hostia. Spolu s veľvyslancom fínskej republiky tu bol veľvyslanec USA v sprievode ministra hospodárstva Jakutskej republiky a tak príhovory a prípitky (tosty) nemali konca kraja. Jedla bolo hojne, vodka tiekla potokom. Nakoniec sme sa na radosť starostu  odobrali k pamätníku v Tomtore, kde sa fotenie a sláva z Ojmjakonu opakovala presne do bodky. Akurát  lietadlo na letištnej ploche čakalo a manažérka cestovnej kancelárie Siberia Tour, ktorá sa spolupodielala na organizácii rally hrozila, že ak lietadlo nevzlietne do 16.00, budeme musieť kvôli klimatickým podmienkam čakať do nasledujúceho dňa.


    Aby sme nezdržiavali, s autami sme zastavili priamo pod krídlami lietadla. Na štartovacej dráhe ležala vrstva snehu, letištná budova pripomínala kôlňu, žiadne letenky, žiadna kontrola. Keď  sa usadili účastníci rally, letuška spočítala voľné miesta a vpustila do lietadla ďaľších pasažierov, na základe akého kľúča ...je mi dodnes záhadou.

Tesne pred vzlietnutím vidíme do kokpitu, kde si posádka vodkou pripíja na dobrý vzlet, dobré pristátie, dobré počasie....To je vskutku nádherné a tak vidíme časť Sibíri z výšky niekoľkých kilometrov a dokonca rozoznávame jednotlivé úseky ciest, ktoré sme prešli autom. Nakoniec sme aj tak radi, keď vidíme zamrznuté široké koryto rieky Lena a kolesá sa dotýkajú pristávacej plochy v Jakutsku. Ruslana, námestníka ministra hospodárstva, ktorý od množstva vypitej vodky namiesto rozprávania iba chrapčí, čaká služobná volga s rúčou sekretárkou, ostatných nás odvážajú autobusy opäť do hotela Saisari, aby sme sa dali do poriadku pred slávnostnou recepciou.  

    Večer organizátori pristavujú autobus a vyvážajú nás za mesto do oblasti,  v ktorej je vybudované množstvo dačí, obľúbených aj na ďalekej Sibíri. Zastavujeme v zaujímavom reprezentačnom zariadení, ktoré slúži aj ako miestne múzeum a zároveň aj ako zariadenie, kde sa može sibírska „verchuška“ nekontrolovateľne opíjať.         A skutočne, po krátkej prehliadke múzea, ktoré sa tvári ako múzeum pôvodného obyvateľstva Sibíri (no v skutočnosti je to len nejaká socialisticko-nábožensko-ľudová zmeska) a vcelku zaujímavom vystúpení dvoch jakutských muzikantov (s Vladom sa hádame, či hrajú alebo nehrajú na playback) začína „tvrdiť muziku“ ako prvý minister hospodárstva. Len čo vyhlási oficiálne výsledky rally a odmení víťazov sa podchvíľou postaví, zvihne pohár  plný vodky, prednesie „tost“ (prípitok), ktorý zakaždým začne obligátnym „Tovarišči!“ ....a lup ho do seba. Pochopiteľne, slabšie nátury tempo nevydržia a netreba ani celú hodinu na to, aby bola dosť podstatná časť účastníkov recepcie v dezolátnom stave. Odolnejšie nátury pokračujú v najznámejšom jakutskom bare – „Kakadu“, kde je možné vidieť výkvet jakutskej mládežníckej smotánky.  Na hotel sa dostávame neskoro v noci a nejakých tých –30 je nám ukradnutých.

    Na druhý deň pokračuje oficiálny program zaujímavou prehliadkou múzea diamantov, kde máme možnosť poťažkať si zlaté a strieborné tehly, obdivovať diamanty v hodnote niekoľko stotisíc dolárov, ako aj zistiť čo-to z histórie a súčasnosti ťažby „almazov“.  Poobede sa lúčime s výpravou, ktorá odlieta do Moskvy, my traja a Žeňa Doronin zostávame naďalej v Jakutsku za obchodným účelom.

    Ráno sa s Vladom rozhodneme navštíviť Máriu, u ktorej sme bývali počas našej letnej návštevy Sibíri. Vyzbrojení spoločnými fotografiami a fľašou vodky (mimochodom, tohto roku jednoznačne na celej čiare vyhrala vodka značky „Moroz“) zvoníme u známych dverí. Otvorí nám mladík, ktorý nám iba sucho oznámi, že Mária nie je doma. Nechávame aspoň fotografie a porúčame sa. Zvyšok dňa preflákame na internete a po meste. Mňa sa cestou na hotel pokúšal pohryznúť jeden z množstva nebezpečne vyzerajúcich túlavých psov, no po kopanci wibramou si to rozmyslel.

    Večer sa vyberáme na návštevu ku kameramanovi jakutskej televízie. My sme ho kvôli jeho výzoru volali Pán Volodijovsky....  Pri vodke a konskej saláme nám premietol pár dokumentov, ktoré natočil pri svojich zimných putovaniach východnou Sibírou, ako aj plavbách po severnom ľadovom oceáne. Obraz doplnil aj pútavým rozprávaním a niektoré zážitky boli skutočne drsné a nanajvýš životunebezpečné. Sibír sa s nikým namazná...

    Posledný deň v Jakutsku začal hekticky, Vlado sa vyšnúroval do obleku a išiel na obchodné rokovanie na ministerstvo hospodárstva,  ja s Jiřím na miestnu univerzitu, kde mal Jiří dohodnutú prednášku na tému „Kapitálový trh v Českej republike“. Prekvapujúci bol záujem študentov a skutočne fundované otázky k danej problematike. Ihneď po skončení sa zúčastňujeme tlačovej besedy k priebehu rally, akreditovanú všetkými významnými médiami východnej Sibíri, na ktorej som dostal otázku, že ako sa mi šoféroval ruský UAZik a aby som ho porovnal s tereénymi autami západnych značiek. Samozrejme, že som vychválil UAZiky do nebies.... Nedočkáme ani koniec tlačovky a  musíme frčať na letisko, kde vo V.I.P. salóniku pripíjame poslednými sibírskymi vodkami.

    Kvôli lacnejšiemu leteckému benzínu (oproti moskovským letiskám) máme medzipristátie v západosibírskom meste Barnau, kde si po krátkom rozhovore s domácimi uvedomujem bezvýchodiskovú neutešenosť života v týchto končinách Ruska. Na sever, na východ, na západ ďaleké tisíce kilometrov iba Rusko a na juhu tisíce kilometrov zase Mongolsko.... Takže hoci je Barnau takmer miliónové mesto, pre letištný personál sme neuveriteľným oživením a opäť možeme vo V.I.P. salóniku (pochopiteľne, netreba si zamieňať s výzorom a obsahom V.I.P. na iných svetových letiskách) užívať rôzne občerstvujúce nápoje.

    Do Moskvy prilietame po deväťhodinovom lete dolámaní, no čaká nás obchodný partner Suren, ktorý nás cez vysvietené bulváry odváža do Českého domu, kde sa konečne scivilizujeme a v reštaurácii si dávame origoš „vepřo, knedlo, zelo“ a čapovaný Prazdroj. Zaspávame ako v bavlnke.

    Vlado s Jiřím sa ráno stretávajú so svojou vzdialenou azerbajdžanskou rodinou, čo ja využívam na prechádzku moskovskými ulicami, do ktorých zúvrivo vtrhol kapitalizmus so všetkým, čo k nemu patrí – svetelné reklamy na všetko možné, od tovarov až po investičné príležitostí, pulty plné západniarskeho tovaru, autá svetových značiek, pouličných umelcov, žobrákov... Akurát Červené námestie je poloprázdne a ošumelé (žeby to bolo spôsobené dlhoročným uzatvorením mauzoléa „nesmrteľného“? ). No v ostatných obchodných častiach mesta bije do očí  hospodárska sila krajiny podložená obrovským surovinovým potenciálom, a len zadubenec si môže myslieť, že Rusko nebude v najbližších desaťročiach ovplyvňovať svetovú ekonomiku, napriek nezanedbateľným problémom ako sú kriminalita, korupcia a alkoholizmus.

    So Surenom sa lúčime v letištnej vyhliadkovej reštaurácii a samozrejme, neboli by sme to my, keby sme sa v lietadle do Prahy mierne „nezvesili“. A tak zo stretnutia s Michalom na pražskom letisku bolo len polihovanie na laviciach a plácanie somarín. Naštastie let do Ostravy je skutočne tak krátky, že letuška nestíha doniesť nejaké tie občerstvujúce nápoje. Lúčime sa v Zubří a sľubujeme si, že na Sibíri sme neboli posledný krát....

 
        Kajabyt, Kajdybyt...