Posledné kilometre cesty po tureckom území do malého mestečka Yayladagi, ležiacom na hranici so Sýriou, boli ťažké. Úzka rozbitá a kľukatá cesta, s hromadami štrku, ani vo sne nevyzerala na medzinárodnú.
Hraničný priechod v tichom romantickom prostredí píniového lesa bol zatvorený rampou a uzamknutý veľkou starou kladkou. Po dôkladnej kontrole dokladov a vyplnení rôznych formalít, zaplatení poplatkov za cestu, poistenia pre 3 osoby, kompenzácie 100 USD za lacnú naftu v krajine, spolu 200 USD /za benzínové autá sa vyrovnávací poplatok neplatí/, sme pokračovali do Sýrie. Kvalita cesty sa zlepšila. No hornatá krajina nás nútila k pomalšej jazde. Prvé prekvapenie nás čakalo pri natankovaní nafty /6 Sk za liter/. Netýkalo sa ceny, ale pozvania pre celú trojčlennú posádku nášho auta na kávu, čaj či kolu a cukríky. To sa potom stalo pravidlom s tým, že nám ponúkali aj dôkladne chladenú pitnú vodu do zásoby. Pri zaparkovaní v meste či v oáze nás vždy pozývali domov na čaj. Ten podávajú v špeciálnych sklenených kalíškoch, ktoré sú všade rovnaké. Žiadna z týchto láskavostí sa neodmieta, je nutnou súčasťou poznávacej cesty.
Prímorská oblasť stredomoria je snáď najprijateľnejšia pre život v Sýrii. Celá oblasť je poľnohospodársky využívaná, ale zároveň sú tu sústredené strediská s mnohými zariadeniami na šport, kúpanie aj liečenie. Teplota mora ešte aj koncom septembra dosahovala 30°C. Ohradené súkromné pláže zámožných Sýrčanov sa navzájom pretekajú v svojskej orientálnej úprave a architektúre. Do prostredia vhodne zapadajú prízemné reštaurácie a bufety s bohatým sortimentom občerstvenia. Vrátane domáceho piva a chutného sladkého pečiva. Kilové balenie stojí 30 Sk.
Každého turistu určite nadchne bohatá história prímorskej oblasti. V susedstve Latakie, v starom kráľovstve Ugarit /vstupné 400 Sk/, bola objavená prvá abeceda pozostávajúca z 29 znakov. 15.-14. storočie pr.n.l. Zaujímavá je aj historická lokalita Amrit z 5. storočia pr.n.l. Po odbočení z diaľnice, smerom do vnútrozemia na východ, k známemu križiackemu hradu Grac des Chevaliers najväčšiemu na Blízkom východe, vyplatí sa zastaviť v rázovitom kresťanskom mestečku na kopci, Safite. 30 metrov vysoká veža pod ktorou je kresťanský kostolík nás zďaleka upozorní na mesto. V týchto oblastiach platí, že veľké historické objekty treba navštíviť v ranných hodinách. Na poludnie je už vysoká teplota. Prístup k hradu z južnej strany, ktorý sme si zvolili po odbočení z diaľnice pri libanonskej hranici sa s Aviou nedal prekonať. Predierajúc sa strmými svahmi pomedzi domčeky domorodcov, kde sa len ťažko dalo odhadnúť, či sa už začína dvor alebo pokračuje úzka cesta, zastali sme pri miestnej škole. Pešia cesta k hradu bola obohatením nášho poznania a trvala by možno aj do večera, keby sme rešpektovali všetky pozvania od miestnych, z domov popri ceste. Jedna rodina, sediaca v tieni balkóna, nás predsa zlákala. Pán, ktorého sympatické manželky len načúvali nášmu rozhovoru, bol vlastníkom reštaurácie, hotela a kempingu pri hrade. Má vraj dobré skúsenosti s českými turistami a jeho prianím je, aby sa aj Slováci u neho zastavovali. Čechoslovákov, ako povedal, majú tu radi. Naša krajina im vraj veľa pomáhala. Ešte len nedávno dokončil bratov syn vysokoškolské štúdium na Slovensku. Káva, ktorou nás ponúkla jedna z manželiek, bola veľmi silná. Na moju zvedavú otázku, aká je to káva, jednotne odpovedali ženy hostiteľa, že je to "Qahwa murra". Beduíni o nej tvrdia, že je pravá arabská.
Najväčší križiacky hrad na Blízkom východe s 13 vežami leží vo výške 650 metrov n.m. V jeho priestoroch mohlo bývať až 5000 vojakov s koňmi a zásobami na 5 rokov. Okrem rozsiahlych stajní, chodieb a mostov, sú tu aj tajné chodby, ktorými mohli byť zásoby dopĺňané. V roku 1271 po mesačnom boji trikom moslimovia hrad získali a tak dovŕšili víťazstvo nad križiakmi.
Z Homsu ku kláštorom na úpätí antilibanonských hôr
Asi po hodinovej ceste diaľnicou v tesnej blízkosti Libanonu sme došli do tretieho najväčšieho sýrskeho mesta Homs, ktoré bolo už v 2. storočí pr.n.l., podobne ako Petra a Palmýra, arabským emirátom a treťou zastávkou "Hodvábnej cesty" na sýrskom území. Dnešné mesto je tak isto dôležitou križovatkou cestných spojov ako Walida, pomenovaná po veľkom vodcovi Arabov, ktorý je tu pochovaný. V parku okolo mešity vidieť ležať a oddychovať na trávnikoch skupinky pútnikov v rôznych krojoch, ktorí sa prišli pokloniť zosnulému vodcovi zo vzdialenejších oblastí.
Naším cieľom bolo nájsť v spleti uličiek miliónového mesta kostol Umm az Zinnar. Po prejdení sukov /bazárov/ v starom meste, ktoré orientálnym sortimentom patria k najlepším v Sýrii, sme kostol objavili. Cenný nález z roku 1953, Pás Panny Márie a schránku v ktorej bol uložený, nám s ochotou ukázal miestny kostolník. Nasledujúce dve kresťanské pútnické mestečká Malúla a Sidnaja, v ktorých sme sa zastavili, ležia v predhorí antilibanonských hôr pred Damaskom. Obyvatelia mestečka Malúlz hovoria ešte starým aramejským jazykom, ktorým hovoril aj Pán Ježiš a bola ním napísaná aj prvá biblia. V jednom z dvoch kláštorov mesta sú pozostatky jej zakladateľky sv. Tekly. Pútnici a turisti čakajú, aby sa mohli napiť zázračnej vody, ktorá po kvapôčkách steká zo skaly do pohára na podstavci. Sú to vraj slzy svätice.
Bližšie k Damasku je Sidnaja. V ženskom kláštore na skale, druhom najväčšom na Blízkom východe /založený bol v roku 547/, sa nachádzajú staré vzácne ikony. Jednu z nich vraj namaľoval sám sv. Lukáš. Návštevnosť kláštora je veľmi vysoká. Denne prichádza veľké množstvo pútnikov nielen zo Sýrie, ale aj z iných častí sveta, ktorí modlitbami pri ikonách a v priestoroch kláštora zotrvávajú aj niekoľko dní. Ľudia si kláštor vážia nielen ako tajomné sväté miesto, ale aj ako útočisko pred životnými pohromami a v poskytovaní pomoci počas vojen a povstaní..
Na ceste do Damasku. Ranný boj o priestor v uliciach
Pri ceste do najstaršieho mesta na svete, Damasku, vidieť snahu o skultivovanie púšte. Kovovým potrubím privádzajú vodu k zeleným fliačikom políčiek s figovníkmi a viničom. Náš ranný vstup do mesta s karavanom bol sústavným bojom na ceste o každý centimeter nielen o posun dopredu, ale aj po stranách. Damask pripomína iné svetové veľkomestá so záplavou áut, autobusov a iných dopravných prostriedkov, s výškovými budovami, vilami, ale aj štvrťami chudobných. Dostať sa k pamiatkam /216 zaregistrovaných v UNESCO/, hlavne v starom meste, a vyhnúť sa slávnym damaským sukom, nie je možné. Rytmus nákupu a predaja sa tu spomaľuje len počas moslimského piatku alebo kresťanskej nedele, keď sú obchody zatvorené podľa náboženskej príslušnosti majiteľov. Stredoveké usporiadanie ulíc, obchodov a zákutí každého privedie až k Umajovskej mešite, srdcu náboženskej tolerancie. Keď začali stavať, v roku 705, kresťania a moslimovia sa dohodli, že hrob sv.Jána Krstiteľa ostane na pôvodnom mieste. Čiže, stane sa súčasťou mešity. A aj teraz bol obklopený kresťanmi a moslimami, ktorí si svätca ctia. Cesta spleťou uličiek starého mesta do kresťanskej štvrte Báb Tuma je pomerne náročná. Na jej okraji, za bránou Báb Kissan, sa nachádza kostol sv.Pavla. Je vedľa cesty z Damasku na Jordánsko. Práve tu nastal zlom v Pavlovom živote a kostol s kláštorom je na mieste, odkiaľ Pavol tajne ušiel do Antiochie.
Kempovanie v Sýrskej púšti, v oáze Palmýra
Včasná ranná cesta z Damasku do srdca sýrskej púšte Palmýra, mesta paliem, nás uchránila pred horúčavami. Bol to aj najkrajší úsek cesty po Sýrii, plný rannej romantiky prebúdzajúceho sa skromného života a jej obyvateľov. Po pár hodinách jazdy sme z asfaltovej cesty odbočili. Stopy koľají áut v piesku, ktoré neboli najistejšie, nás viedli k malej oáze. V prehriatom vzduchu sa z diaľky skromné skupinky paliem javili ako fatamorgána. Pod nimi sme našli aj s Aviou potrebné osvieženie. Príchod do mesta kráľovnej Zenóbie predpoludním nás nútil hľadať najprv tieň. Ten vzácny priestor, ktorý postačoval na parkovanie, bol pod stenou najzachovanejšieho chrámu - "Baalovho". Pri karavane sa objavili pohotoví domorodci s ťavami. Ponúkali nám prestúpiť na ne za 10 USD a poprechádzať sa po Palmýre, ako voľakedy jej pôvodní obyvatelia.
Gigantické vodné kolesá v centre mesta Hamá
Keď sa nad púštou zvečerilo a ochladilo, odchádzali sme do mesta Hamá, mesta najväčších vodných kolies. Tunajšie osídlenie /5000 rokov pr.n.l./ je zahrnuté do tzv. "úrodného polmesiaca", ktorým sú označené prvé civilizácie žijúce v oblasti Blízkeho východu. Od nepamäti, najväčším darom mesta a okolitého kraja, bola rieka Orontes, ku ktorej patria neodmysliteľné symboly mesta, drevené vodné kolesá. Stačilo nám zaparkovať v strede mesta a kolesá boli na dosah ruky. Pri prechádzke, po upravenom parčíku popri rieke, môžete obdivovať celú sústavu vodných kolies. Je ich šestnásť. Najväčšie má priemer 21 metrov. Unikátne kolesá boli zapísané do Guinnessovej knihy rekordov. V stredoveku vynášali vodu do akvaduktov a odtiaľ do zavlažovacích kanálov. Ťažko sa opúšťalo mesto s architektúrou pomerne blízkou európskej, ale aj s bohatou zeleňou, ktorej je v tejto krajine inak málo.
V Bosre odpočívala ťava s prvým výtlačkom koránu
Odbočením do Bosry, vzdialenej len 40 km od diaľnice pred Jordánskom, naskytá sa turistovi možnosť spoznať rozsiahly komplex mimoriadne starého mesta. Najnavštevovanejší je rímsky amfiteáter pre 15 tisíc divákov /vstupné 400 Sk/, zatiaľ stále funkčný. Najslávnejšia ja ale mešita al-Mabrak. Bola postavená na mieste kde odpočívala ťava, keď do Sýrie priniesla prvý výtlačok koránu. Mešita je zatvorená. Pri troške snahy si však môžete prezrieť aj jej vnútrajšok. Treba zájsť do domu naproti. Asi 15-ročný mládenec, žijúci so svojou matkou, vám ju za malý bakšiš príde otvoriť. Rozosvietia aj svetlá a podajú odborný výklad s miestnymi perličkami v niektorom z medzinárodných jazykov.
Po dobrej ceste sme veľmi skoro došli na sýrsko-jordánsku hranicu. Čakajúce autá z rôznych arabských krajín, preplnené cestujúcimi a tovarom do posledného miesta, pôsobili na nás orientálnym nádychom. Pred nami bola dlhá, náročná cesta po Jordánsku k Červenému moru do Akaby a naspäť domov, po novej trase.
Pár rád na cestu
1. Sýria je krajina na východnom pobreží Stredozemného mora, s rozlohou 185 180 km2, 15 mil. obyvateľov. Prevažne sú to sýrski Arabi. Hovorí sa tu oficiálne po arabsky, ale aj po francúzsky a anglicky.
2. Sýrske vízum dostanete vo Viedni na sýrskom veľvyslanectve, ulica Wallner Strasse - na počkanie. Potrebné sú dve farebné fotografie. Pri skupinových zájazdoch nad 15 osôb víza nie sú potrebné.
3. Pokiaľ idete autom alebo autobusom, platí sa poplatok za cestu
podľa veľkosti dopravného prostriedku, spolu s jeho poistením približne 100 dolárov. Poplatok závisí aj od dĺžky pobytu v Sýrii.
4. Peniaze je najlepšie meniť na hraničnom priechode alebo v bankách vo vnútrozemí /okrem piatku/. 1USD = 46 SYP /sýrska libra/. Telefónne automaty sú na karty v hodnotách 200 - 1500 SYP.
5. Najväčšia časť obyvateľstva vyznáva islam. Vo veľmi tolerantnom prostredí žijú moslimovia spolu s kresťanmi a židmi.
6. V piatok je voľný deň - víkend. Otvorené sú reštaurácie, stánky občerstve nia a na trhu vtedy predávajú zeleninu.
7. Ubytovanie. Široký výber od chatiek pri mori, kempingov, ktorých je tu poskromne, hotely rôznej kvality až po luxusné. Dôležité je, aby ste si ponúkaný hotel vopred prezreli a platili až potom. Skupinkám sa poskytujú zľavy. Nezabudnite si pri jednaní skontrolovať klimatizáciu.
8. Parkovanie a kempovanie: voľné, bezproblémové
9. Do prímorských oblastí sa vyplatí cestovať v septembri a októbri.
Ceny za ubytovanie aj za stravu sú nižšie.
10. Vstupné do historických objektov a múzeí je približne v cene od 300- 400 Sk. (V tomto roku je všade jednotné vstupné 300 Sk. - pozn. redakcie.)
11. Keď sa chystáte na pešiu túru do púšte, potrebujete vhodnú obuv. Hrozí nebezpečenstvo uhryznutia zmijou alebo škorpiónom.
12. Elektrické napätie 220 voltov.
13. Voda z vodovodu je pitná. Na verejných priestranstvách a pri mešitách býva chladená.
14. Ovocie, zelenina a základné potraviny sú lacnejšie ako u nás.
15. Bravčovinu a výrobky z nej môžete kúpiť len v kresťanských mestečkách alebo kresťanských štvrtiach veľkých miest.
16. Alkohol sa dá kúpiť v špeciálnych predajniach. Z pív sa tu propaguje, hlavne v reštauráciách, domáce populárne pivo Baradá.
17. Ku každému jedlu patrí arabský chlieb /lokša/, ktorá slúži aj ako "pomôcka" namiesto príboru.
Jozef Mražík
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
