• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
  • Prenájom áut

Potápanie v Čiernom mori

Niekedy sa stáva, že sa aj z pivných rečí vyvinie zaujímavá myšlienka. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Sedeli sme s kamarátom pri pive a spomínali na čas, keď sme sa boli potápať v Chorvátsku. Počas všedných pracovných dní sa takéto spomienky zdajú byť ešte ružovejšie, ako skutočnosť. Od spomienok je už len krôčik k snívaniu o ďalšom výlete, spojenom s rozoberaním prednosti lokalít, kde by to ešte stálo zato.

Niekedy sa stáva, že sa aj z pivných rečí vyvinie zaujímavá myšlienka. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Sedeli sme s kamarátom pri pive a spomínali na čas, keď sme sa boli potápať v Chorvátsku.

Počas všedných pracovných dní sa takéto spomienky zdajú byť ešte ružovejšie, ako skutočnosť. Od spomienok je už len krôčik k snívaniu o ďalšom výlete, spojenom s rozoberaním prednosti lokalít, kde by to ešte stálo zato. Medzi iným padla aj otázka, čo takto vymeniť doposiaľ známy Jadran za iné, hoci aj Čierne more? Na počudovanie sa táto myšlienka stretla s kladnou odozvou.

Na začiatku sa to zdalo ako hlúpy nápad, ale šli sme

Pravdepodobne by sa celá záležitosť bola skončila ešte v deň svojho vzniku, nebyť náhody, ktorá ma donútila cestovať do bulharského vnútrozemia. Narýchlo som oprášil svoj pôvodný nápad a začal realizovať cestu, na ktorej sa malo spojiť príjemné s užitočným.

Nie každý sa bol ochotný pridať. Niektorí nás nazvali streštencami. Stretli sme sa aj s priamou odpoveďou, vyjadrujúcou
obavu z dlhej trasy po zlých cestách a hlavne z prechodu cez Rumunsko. Napriek tomu sme koncom augusta naložili dodávkový ford potápačským výstrojom, nutnou zásobou potravín, a v trojici - ja, kamarát Ľuboš a môj 15-ročný syn Martin, vyrazili. S odstupom času môžem konštatovať, že cesta vôbec nebola takým strašiakom, ako nám ju maľovali. Po 22 hodinách jazdy sme prečkali zvyšok noci neďaleko bulharského letoviska Obzor. Nasledovali raňajky na pieskovej pláži spojené s kúpaním a prvé kontakty s miestnym obyvateľstvom, od ktorého sme sa pomocou zabúdanej ruštiny a lámanej angličtiny dozvedeli, že potápačské fľaše je možné plniť asi v Sozopole a určite v Achtopole. Tým bolo rozhodnuté, ideme do Achtopolu.

Pre mnohých z nás je Achtopol známy ešte z čias, keď bolo Čierne more jedinou nám dostupnou slanou vodou. Je to malé prímorské stredisko ležiace na vedľajšej ceste, kúsok od tureckých hraníc. Pre nás, suchozemcov, má však svoje čaro. Okrem základných služieb ubytovania v súkromných domoch a penziónoch, ponúka dostatočné množstvo rozličných bufetov, cukrární a reštaurácií. V čase našej návštevy ich využívali väčšinou len bulharskí turisti, vyhľadávajúci jemné pieskové pláže. Na tie sme si, žiaľ, čas nenašli.

S príchodom do mesta bolo našou prvoradou záležitosťou nájsť zariadenie, kde si budeme plniť fľaše vzduchom. Komunikácia s domácimi neprinášala očakávané ovocie. Sú to veľmi milí a ochotní ľudia, avšak málo informovaní. Posielali nás z domu do domu a ponúkali nám rôzne pumpy na fúkanie nafukovačiek, alebo bicyklov. V zúfalstve pred odchodom do iného mesta sme urobili ešte jeden okruh popri mori a tam sme ich objavili. Rad žltých potápačských fliaš opretých o tmavomodrú plechovú búdu s nevýrazným nápisom "diveing centre".

Zohnať v Achtopole vzduch, skutočne nie je problém

Majiteľ zariadenia, statný chlap v najlepších rokoch, sa nám predstavil ako Valčo. Po vašom "vlk" - upresnil. Na niekoľko našich otázok odpovedal vždy kladne. V tej chvíli sme už vedeli, že sme na mieste. Valčo skutočne vedel splniť všetko, čo ponúkol. Okrem plnenia fliaš na tlak aký si kto želá, a samozrejme, koľko jeho fľaša dovoľuje, mu nerobilo problém opraviť vadný ventil, či nahradiť stratené tesnenie na potápačskej automatike. Pre tých, ktorí by nás chceli nasledovať, môžem poskytnúť informáciu, že za plnenie 1 fľaše bez ohľadu na jej obsah si účtoval v prepočte 4 nemecké marky. Za našich 48 litrov v troch fľaškách sme platili 12 mariek. Cena sa nám zdala vyhovujúca do takej miery, že sme do vody chodili aj dvakrát denne. Okrem finančnej dostupnosti nám to umožňovala hlavne Vlkova ochota. V čase, keď jeho hlavní odberatelia pre zlé počasie nešli na more, bol ochotný kvôli nám prísť z domu a nič na tom nemenil ani fakt, že bola nedeľa.

More v južnej časti Bulharska je zaujímavé

Čiernomorské pobrežie pri Achtopole je pre športových potápačov skutočne zaujímavé. S potápaním sme začali priamo pri miestnom majáku, ktorý stráži vstup do prístavu rybárskych lodiek. Z kamenného brehu tu hĺbka vody prudko klesá na 6 až 7 m a potom postupne na hĺbku asi 25 m vo vzdialenosti okolo 200 m od brehu. Všade je množstvo balvanov, skalných stien a priehlbní s hĺbkovými rozdielmi do 10 m. Celkovo je reliéf dna v tejto lokalite veľmi pestrý. Pestrejší, ako ho poznám z Jadranu. Na rozdiel od neho by ste tu však darmo hľadali morské hviezdice, koraly alebo morských ježkov. Aj sortiment mušlí je v Čiernom mori menší. Napriek tomu je to more živé. Na skalách, ktorých je tu skutočne dostatok, len ťažko nájdete miestečko, na ktorom by neboli prichytené slávky. Medzi nimi sme videli množstvo rapan, rýb s veľkosťou do 50 cm a okrúhlych morských krabov. Ja osobne mám vypestovaný určitý vzťah k chorvátskemu moru, kde som strávil veľmi pekné chvíle, a kde mám viacero známych. Preto som o objektívnejšie hodnotenie požiadal svojho syna, ktorý sa s prístrojom po prvýkrát v slanej vode potápal len mesiac predtým, na rôznych miestach Makarskej a Trogirskej riviéry v Chorvátsku. Povedané jeho slovami: "Je to tu lepšie. V Jadrane som nevidel toľko rýb ako tu". Objektívne povedané, aj keď má Bulharsko v čistote hodne čo doháňať, v mori sme videli neporovnateľne menej neporiadku, ako v Jadrane. Je tu oveľa viac mušlí a sú tu aj rapany.

Čo tie rapany vlastne sú?

Ide o morského slimáka s veľmi tvrdou ulitou, priemeru okolo 9 cm a hmotnosťou asi 250 g. S jeho ulitami sme sa ako deti stretávali v stánkoch so suvenírmi počas prázdninových dovoleniek s rodičmi. Až teraz som sa však dozvedel, že nejde o pôvodného obyvateľa tunajších vôd. Od starších ľudí sme si vypočuli rozprávanie o tom, ako sa s ním v detstve prvýkrát stretli, ako s nejakou raritou. Podľa rozprávania miestnych rybárov bol v minulosti ilegálne privezený z Japonska, kde ho údajne považujú za lahôdku. Dôvodom pre jeho vysadenie mal byť
práve jeho potravinársky význam. Pokiaľ je to pravda, tak Japoncom ich zámer vyšiel dokonale. Dnes je rapan bežným živočíchom, ktorý pácha škody na ekosystéme Čierneho mora. Vo veľkom množstve konzumuje domáce slávky, ktoré majú nezastupiteľné miesto pri udržovaní čistoty vody. Z tohoto dôvodu, a určite aj z dôvodov komerčných, sa denne mnoho ľudí ponára do čiernomorských vôd, aby sa zapojili do zberu tohto škodcu. Rapančici, ako sú títo zberači nazývaní, sa s nie práve najmodernejšou potápačskou technikou, spravidla bez tlakomerov a hĺbkomerov, ponárajú do hĺbky aj cez 30 m. Nedostatky v technike vyvažujú obrovskými skúsenosťami. Keď sme s jedným z nich sedeli nad dekomp-resnými tabuľkami, smutne konštatoval, že je to síce pekné, ale tak by nič nezarobil. Jeden človek potrebuje denne nazbierať 40 až 70 kg ulitníkov, aby sa mu to oplatilo. Skutočne ťažko zarobené peniaze. Nazbierané rapany sa denne zvážajú do Burgasu, kde ich čistia a v zmrazenom stave vyvážajú do Turecka, aby odtiaľ pokračovali v konzervách s označením Made in Japan do ázijských štátov. Rapančik dostane za kilogram slimákov 1 DM. Po spracovaní sa údajne kilo čistého mäsa predáva za 26 USD. "Budeme ich vyvážať ku vám", navrhuje miestny potápač. "Dve či tri nemecké marky za kilo mäsa v Bulharsku, nejaké náklady na čistenie, úpravu a dovoz, k tomu nejaký zisk - stále je to menej ako 26 USD. Prídem a v nejakej reštaurácii zaškolím vašich kuchárov, ako túto delikatesu pripravovať." V tomto mu pomôcť nevieme, nezaoberáme sa reštauračnými službami. Delikatesu, ako to nazval, sme však ochutnať odmietli. Slimákov z vlastného zberu nám pripravili domáci v ich reštaurácii, vyprážaných v cestíčku, a neskôr známy rapančik, ako "prírodný rybársky šalát robený priamo na stole". Chutí to ako niečo medzi hovädzím jazykom a šampiňónmi. Ktovie, možno si raz morské slimáky skutočne nájdu cestu aj na taniere našich gurmánov.

Potápať sa možno aj na otvorenom mori priamo z loďky

Nie je ťažké nahovoriť miestneho rybára, aby vás zobral na more. Prirodzene, len za pekného počasia. Najťažšie je presvedčiť ho, aby nemal prehnanú obavu o vašu bezpečnosť. My sme museli čeliť bezpečnostným návrhom deda Kirila alias Bajkiru, ktoré spočívali v potápaní s lanom uviazaným okolo pása, za ktoré by nás údajne mohol v prípade nebezpečia vytiahnuť späť do lode. Miestni ľudia majú pred morom rešpekt. V prípade väčšieho vlnobitia vytiahnu člny na breh, a použijú nejeden argument, prečo máte ostať doma. Vtedy vám ostáva len potápanie z brehu. Pokiaľ sa však dostanete s člnom na otvorené more, môžete zažiť prekrásny zostup do hĺbky, pričom v čistej presvetlenej vode nemáte v dohľade dno ani hladinu. Zažívate prekrásny pocit beztiaže v neohraničenom priestore, kde vám spoločnosť robia len skupinky vyše 70 cm dlhých, do fialova prifarbených medúz. Na dne, v hĺbke okolo 30 m, narazíte na jemný víriaci sa piesok a ostrovčeky skál posiate mušľami. Mušle z tejto hĺbky sú síce veľmi veľké, avšak menej mäsité. Ideálne sú vraj z hĺbky 7 m. Sem-tam stretnete menšiu rybu a ak máte šťastie, môžete objaviť zvyšky lodí; nám sa za týždeň pobytu podarilo nájsť dve staré lodné kotvy. More v týchto miestach je údajne plné spomienok na staré časy. Okrem potopených lodí s nákladmi amfor sa s vážnosťou hovorí o potopených mestách a ich pamiatkach, ktoré sú predmetom medzinárodného výskumu podmorskej archeológie. Miestni rybári s obľubou rozprávajú o potopených zlatých pokladoch. Ešte si len postupne uvedomujú, že ten poklad neleží na morskom dne, ale je ním samotné more s piesočnatými plážami a naň viazaný turistický ruch.

Pre prosperujúci turistický priemysel treba veľa urobiť

Valčo patrí medzi tých, ktorí si to uvedomujú. Zaujímal sa o termín nášho odchodu, lebo ako tvrdil, podľa miestneho zvyku sa za posledné plnenie fliaš neplatí. Okrem toho nás pozval na večerné posedenie pri poháriku, na ktoré si priviedol aj tlmočníka. Niežeby sme si dovtedy neboli rozumeli. Zrejme chcel mať istotu, že podaná informácia bude pochopená na sto percent. Hovoril o tom, ako prvý v Bulharsku zakladal potápačské centrum. Rozprával o krásach morského dna pri tureckých hraniciach, s jeho útesmi a jaskyňami. Vďaka tomu, že táto oblasť bola doposiaľ ako pohraničné pásmo neprístupná, ostalo more zachované v takmer neporušenom stave. Spomínal vraky starých potopených lodí, ku ktorým môže priviesť prípadných záujemcov. K dispozícii má svoje dve spoľahlivé lode vybavené sonarom, a od budúceho roka aj malým nápojovým barom. Akurát hostesky nám nesľuboval. Miesto toho použil iné lákadlá. "Keď prídete nabudúce, nemusíte si nosiť vlastné fľaše a ťažké závažia, všetko tu mám. A pokiaľ máte známych, ktorí ešte nie sú potápači, môžu si tu urobiť kurz. Vieme to zabezpečiť komplet, aj s medzinárodným osvedčením." Skutočne ponuka na zváženie! "Tak kam sa vyberieme na budúci rok?" Ľuboš mi na túto otázku odpovedá protiotázkou: "Kde inde ešte dostaneš v reštaurácii pivo za 0,7 marky?" Martin tvrdí, že toľko života ako tu, v Jadranskom mori ešte nevidel. Je to trochu ďaleko, aj štandard služieb pre turistov pokrivkáva za inými prímorskými letoviskami, ale keď je to posledné tlačenie vzduchu zadarmo, tak uvidíme…

Ing. Peter Biensky



Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.


Autor/zdroj: Časopis Cestovateľ
Text bol naposledy zmenený dňa: 22.08.2002