Himaláje. Najvyššie pohorie na svete, na rozhraní Prednej Indie a Tibetu, medzi hornými tokmi Indu a Brahmaputry a Indogangskou nížinou. Dľžka: 2500 km. Šírka: 200- 300 km. Rozloha: asi 650 000 km štvorcových.
Štrnásť osemtisícoviek dominuje tomuto masívu, na čele s najvyššou - Mount Everestom (8847 m n.m.). V nepálskych Himalájach sa týčia do oblohy ešte Kančendženga (8585 m), Makalu (8470 m), Dhaulágiri (8180 m) a Annapurna - so svojimi 8075 metrami. Keby nám niekto, čo má rád hory, chodí do nich a navyše je horolezec alebo vysokohorský turista, povedal - že by sa tam nechcel pozrieť - neverili by sme mu. Sú to túžby a ciele mnohých ľudí z celého sveta, a čoraz častejšie, najmä po roku 1989, aj zo Slovenska. A tak si teraz porozprávajme, ako sa dá urobiť nezabudnuteľný treking okolo Annapurny, a o všetkom, čo s tým súvisí. Vrátane finančných nákladov. Budeme pritom kráčať "v stopách" Andrey Knapkovej a Jána Dérera, zamestnancov firmy Globtel v Bratislave. S priateľmi sa, "na vlastnú päsť", vybrali do Nepálu, keď predtým získali skúsenosti vo Vysokých Tatrách, v Slovenskom raji, či v Alpách.
Do Nepálu sme išli vlani v októbri, okrem jari je to najvhodnejší termín, prípravy na cestu nám trvali asi rok. Lákala nás džungľa, postupné pribúdanie vysokých hôr - kým nedosiahnu osemtisícovú majestátnosť. Už asi v marci sme sa uchádzali o letenky Aeroflotu. Trasou bola Bratislava- Moskva (s čakaním)- Delhi- Káthmandú. Spiatočná letenka aj s letištnými taxami každého z nás stála 30 tisíc korún. Najlepšie je objednať si ju rok dopredu, Aeroflot je na tejto trase najlacnejší, cesta z Moskvy do Káthmandú trvala sedem hodín. Odporúčame si predtým preštudovať bedeker "Trekking in the Nepal Himalaya" za približne 900 korún, dostať ho v Bratislave i vo Viedni. (V špecializovaných predajniach trekingových potrieb na Slovensku sme videli i mapu v merítku 1:50 000 s názvom Treking routes from Pokhara to Annapúrná Base camp" - pozn. red.). Upozorňujeme na to, že dvojmesačné víza sme si vybavili priamo na letisku v Káthmandú, za 25 USD. Neplatia však do národných parkov a hôr, len do miest a na cestovanie po bežných komunikáciách. Na treking okolo Annapurny stojí takéto povolenie niečo vyše 1000 Rp, teda asi 700 Sk. (1 Rp - rupia = približne 0,65 Sk).
Káthmandú je mekka horolezcov a trekárov z celého sveta. Pôsobilo takýmto dojmom aj na vás?
Vítal nás ruch, zvláštny zápach, a množstvo dohadzovačov ubytovania a zároveň taxikárov. Už 5 USD je za dvojlôžkovú izbu s európskym štandardom dosť veľa, z toho sme vychádzali aj my, pri voľbe hotela. Keď nie je vrcholná sezóna, dajú vám ju za 4 doláre - ak sa nedáte "prinútiť" na viac. Smogu, najmä z rôznych dvojtaktných motorov, je v Káthmandú veľa. Na hlavnej triede, kde je kráľovský palác, nás od neho štípalo v nose, niektorí ľudia mali cez ústa a nos šatku. Mesto je rušné, preplnené, so zaujímavými historickými pamiatkami. Na dokreslenie významu cestovného ruchu - má asi tisícku turistických agentúr.
Poďme teraz k trekingu …
Kúpili sme si lístky do luxusného autobusu; dobre je pritom neveriť tvrdeniu domácich, že sú už vypredané, na 200- kilometrovú cestu do dediny Besishahar, asi za 100 Sk. (Pivo je za 80 Sk). Tu sme si najali troch nosičov z množstva ponúk, keď sme sa nakoniec dohodli na 200 Rp na deň, bez ubytovania a stravy. Túto skutočnosť treba hneď na mieste zdôrazniť. Každý nosič niesol asi 20 kíl batožiny, a tu, v Besishahare, sa v skutočnosti trek začal. Prvé dni sme sa stravovali z vlastných, najmä "konzervových" zásob, potom sme prešli na domácu stravu, ktorú sme "dezinfikovali" slovenskou slivovicou. Civilizácie pomaly ubúdalo, skupiny rododendronov vystriedali ryžové políčka, potom vrchy ako v našej Malej Fatre, a cez deň boli 30-stupňové teploty, kým v noci o polovicu menšie. Keď sa nám ukázali ihličnany, boli sme už, po približne týždni putovania, v Manangu, vo výške asi 3500 m. Hinduistické prvky stavieb sa menili na budhistické, vplyv Tibetu bol už evidentný.
Čo vám počas trekingu chutilo, a čo zasa nechutilo jesť?
Je to veľmi individuálne, pričom niektoré zásady treba dodržiavať. Napríklad, vypiť denne aspoň štyri litre vody. Z originálne uzatvorených fliaš, kvôli hygiene. Inak, základom domácej stravy boli zelenina, ryža a zemiaky, čo nám vyhovovalo, mäso sme takmer nejedli. Kým liter minerálky stál v Káthmandú 12 Rp, v Manangu už 70. Práve tu sme mali, ako to lekári odporúčajú, aklimatizačný oddychový deň.
Nosiči majú povesť, že robia klientom "prieky".
Naši, nepálski, boli v poriadku. Vždy ráno sme im dali po 200 rupií a bol pokoj. Nosiči chodili napoly bosí, len v "šlapkách", spávali u známych, a po anglicky vedeli málo. Mali veľký zmysel pre zodpovednosť, keď niekto z nás zaostal, počkali, alebo sa vrátili. Čo bolo zaujímavé, slivovicu odmietli piť.
Ktoré z osemtisícoviek ste videli ako prvé?
Z Bhulbhule ako prvú - Manaslu. Potom sa všetko na tri dni skrylo v mrakoch a z Chame sa Manaslu opäť ukázalo, avšak, uvideli sme aj Annapurnu II, a za tým aj IV. Potom prišlo Thorung Phedi, čiže, Úpätie hory. V noci tu už mrzlo, bolo asi mínus 10 stupňov Celzia, vydržať sa to však dalo. Spávali sme v ubytovniach nazvaných lodgies, s oknami obyčajne zakrytými igelitom, nocľah stál od 40 do 100 Rp, jedenkrát i 130. Výborná večera s dvoma chodmi stála aj s nápojmi 200 Rp. No a slivovica, tá stále robila "hygienický dozor", ťažkosti sme nemali. Z Manangského údolia (Manang Valley) sme uvideli Tilicho Peak (7134 m) a po pravej strane šesťtisícový trekingový vrch Pisang Peak, veľmi známy z cvičných výstupov. Nad Thorung Phedi, kde je výškový kemp, sme spali jednu noc, bolo sa na ňu treba dobre naobliekať. Tu sa začali objavovať prvé dôsledky choroby z výšky 4600 m, videli sme znášať trekárov na nosidlách i koníkoch. Niektorých z nás pobolievala hlava, ako po nočnej "pitke". Ráno sme vyšli na cestu o piatej, a pokračovali k najvyššiemu bodu našej cesty, do sedla Thorung La, vo výške 5416 m. Sem trval trek desať dní, išlo o neexponované suťovisko so snehom, ktorý sa cez deň topil. Pohostili sme sa čajom za 60 Rp a použili sme "regulérnu" latrínu. Odtiaľ sa začalo už len klesanie, keď sme do sedla a z neho dolu, prekonali asi 1800 m prevýšenia. Odmenou nám bol pohľad na Dhaulágiri, na jeho severovýchodnú stenu. V Muktinath sme navštívili budhistický kláštor, jeho pamiatky, obdivovali mníšky vo fialových sutanách, a roztočili modlitebné mlynčeky. Nosiči s menami Ram Bhadur Unrung, Sera a Kali, nám pritom dávali inštrukcie. Cesta ďalej viedla povodím Kali Gandaki, úroveň ubytovania sa zlepšovala, pribúdalo amerických a japonských turistov, v menej náročnom teréne. V Kagbeni je vstupná brána do Mustangu, známej oblasti tibetskej kultúry, otvorenej výlučne pre turizmus. Je to tam známe silnými vetrami plnými prachu, oči nám zachránili len kvalitné okuliare s bočnými krytmi, dva dni sme v ňom, z Kagbeni do Kalopani, putovali. Bolo odtiaľ vidno severnú stenu 6940 m Nilgiri, a keď sme prišli do Kalopani, "padla nám do oka" severozápadná stena Annapurny I. Práve na tento pohľad sme sa tešili, toto nám odporúčali vidieť priatelia - Tatranci.
Bol ten pohľad naozaj taký impozantný?
Na prekvapenie, čakali sme niečo ohromujúce, nevídane exponované, avšak - nepôsobilo to tak. "Stierala" to asi desaťkilometrovávzdialenosť medzi nami a horou. Ani k Dhaulágiri nebolo ďaleko, videli sme jeho východnú stenu. Keď sme zišli nižšie, do teplovodných kúpeľov Tatopani, kúpali sa tam v dvoch bazénoch trekári z celého sveta spolu s domorodcami. Trinásta noc bola poslednou na našom trekingu. Prišli sme do Beni, odtiaľ za tri hodiny autobusom do Pokhary, lístok stál 120 Rp. Tu sme bývali štyri dni v hoteli, navštívili sme Chitvanský národný park, boli sme v džungli, kde bolo možno vidieť slonov, nosorožcov a krokodílov, na slonovi sme sa aj ponosili. No a na záver sme týždeň "vychutnávali" Káthmandú, s jeho pamiatkami a pozoruhodnosťami. Ako náš tip tým, ktorí by nás chceli nasledovať, je konštatovanie, že treking si možno predĺžiť: z Tatopani na Ghorepani, s vyhliadkou na Poon Hill, a s krásnym, klasickým výhľadom na Dhaulágiri, ako ho vidíme na pohľadniciach v celom svete. Z Pokhary sme videli posvätnú horu Machapuchre, veľmi podobnú Matterhornu, vysokú 6993 m, na ktorú horolezci nemôžu vystúpiť.
Len tak pre zaujímavosť - dalo sa z Nepálu zatelefonovať na Slovensko?
Nedalo, lebo na medzinárodnej ústredni pravdepodobne nemajú preddefinovanú predvoľbu 00421. Bez problémov však možno posielať na Slovensko maily, z viacerých internetových kaviarní v Káthmandú. Hodina tu stála 40- 60 Rp, kým v Pokhare minúta 7 Rp. Záverom tohto rozprávania treba skonštatovať, že naše pôvodné obavy z krádeží, rôznych problémov, či z výškovej choroby, sa nepotvrdili. Všetko išlo hladko a dobre. Ľudia v Nepále boli príjemní. Pred cestou sme sa dali zaočkovať proti hepatitíde typu A i B a týfusu, užívali sme tiež antimalariká - podrobnosti o tejto problematike možno nájsť na príslušnej internetovej stránke. Celkove nás treking každého stál približne 60 tisíc Sk.
… A obligátna otázka nakoniec: Kde by ste sa chceli pozrieť nabudúce?
"Ja opäť do Himalájí, vystúpiť na vrchol Island Peak". (Andrea Knapková). "Ja zasa do Peru či Bolívie. Uvidieť pamiatky starých kultúr, a pridať k tomu zopár jednoduchších trekingov". (Ján Dérer).
foto: autor, archív A.K. a J.D.
Ľubomír Homolka
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
