Obroni Efua - cesta po Ghane (den 6)

ahoj Slovaci,

tak po vianocnej a novorocnej odmlke vam posielam nielen prianie krasneho a uspesneho roku, ale aj pokracovanie mojho decembroveho cestopisu. a snad niekedy v dohladne pride aj popis mojich sviatkov v Ghane.

takze pre tych, ktori uz zabudli. na cestu po Ghane som sa s Ditou vybrala 30.11. a do Accry som sa vratila 11.12. o prvych 5 dnoch som uz pisala, tak pokracujem dalej...

Den 6 - stvrtok
v Kumasi sme od Iana naozaj dostali spickovu starostlivost. lepsiu ako v ***** hoteli! ked sme vstali, ranajky nas uz cakali na stole :). Ian musel ist do prace a my sme sa rozhodli robit mu v ten den spolocnost. pracuje pre firmu, ktora tazi drevo. z neznameho dovodu, v Ghane nie je zvykom volat dazdovy prales "forest", ale rovnako ako hocijaky iny divy porast: "bush". takze Ian je "bush manazer".

cestou sme sa na chvilku zastavili v zlatej bani. Ashanti Goldfields je najbohatsia ekonomicka jednotka v Ghane. a tato bana je jednou z ich najvynosnejsich. vyzera to dost smutne. ako vsetky povrchove bane. kopec zosekany do obrovskeho holeho schodiska.

a uz sme presli cez Obuasi, mesto, ktore bolo vybudovane Ashanti Goldfields kvoli tejto bani, a mali sme namierene "do busha". postupne sme si utvarali obraz, co to znamena byt bush manazer. znie to dost absurdne, no realita je ina. Ian ma na starosti spustu ludi, ktori pracuju v niekolkych skupinach na roznych miestach tazby v pralese. a okrem ludi aj kopu strojov a zariadeni na tazbu dreva a nakladaky na prepravu. nie som technik, tak neviem ako to vsetko pomenovat. pre mna su to len velke ocelove ozruty, ktore likviduju dazdovy prales. cely den sme z Ianovom jeepe jazdili hore dolu a on sa snazil davat instrukcie a pomahat dopravit ludi a veci tam, kde bolo treba riesit nejaky problem. pochopila som, ze ma fakt kopu roboty zaistit, aby vsetci a vsetko zariadenie naozaj pracovalo a bolo stale vyuzite naplno.

na konci tohto dna som mala dost zmiesane pocity. bola to kopa novych zazitkov...
pekny zazitok? KAKAO!
konecne som videla kakaovy strom. to, co Ghanu do znacnej miery zasobuje cudzou menou. kakao priviezol z Juznej Ameriky do Ghany Kwame Nkrumah - vodca oslobodzovacieho hnutia a prvy ghansky prezident. a behom kratkej doby sa stalo najdolezitejsim exportnym tovarom. tazko povedat, ci je to strom alebo velky krik. a velke plody na nom rastu nezvycajnym sposobom. vyzeraju ako zlte papaje a su nie iba na konaroch (a aj tam nie na konci), ale najdete ich visiet na svojich kratkych stopkach priamo z kmena stromu! ovocie je tvrde. Ian jeden plod odtrhol a rozbil o kmen stromu. vo vnutri, v bielej vatovito vyrerajucej hmote, su kakaove boby. s Ditou sme ich postupne zacali vylupovat. cerstve kakao sa neje. iba sme vycucavali sladku stavu s kakaovou prichutou z tej bielej mazlavej "vaty" okolo semien. hmm, chut sa tazko popisuje :(. treba to vyskusat! :) nakoniec ma bolela sanka a zuvacie svaly, ale stalo to za to! ;)
a obraz o kakau nie je kompletny bez velkych plachiet rozlozenych pred domcekmi v nedalekej dedinke, na ktorych sa na slnku susia boby. a nech je to naozaj komplet, tak aj zvysok informacii: kakao sa vyvaza. nespracovane. tu sa spracuva len velmi malicka cast z neho, a aj to len do stadia nejakeho polotovaru. a tak na Ghane zavisi cokoladovy priemysel mnohych europskych krajin. viete si prestavit co by to narobilo s ekonomikou napr. Svajciarska alebo Belgicka, keby tu niekto mal dostatocny kapital a podarilo sa mu tu zacat to kakao pracuvat?! kolko ludi by stratilo pracu a zisky, keby Ghana znizila vyvoz kakaa a prestala dovazat cokoladu?! zda sa vam to absurdne? no je to tak - kakaova velmoc vacsinu cokolady dovaza!

a co na mna v ten den zaposobilo opacne?
ked sme prisli do busha, nevychadzala som z udivu. tie stromy v skutocnosti vyzeraju inak ako v dokumentarnom filme. niektore su fakt obrovske, monumentalne... clovek sa pod nimi citi taky maly, bezvyznamny... a ma respekt k tej obrovskej zivej hmote, ktora tam uz je mozno viac ako 100 rokov. ked som preliezala cez korene k jednemu kmenu, az sa mi zatajoval dych... no vacsinou som na to vsetko pozerala cez okno jeepu. z lesnej cesty, ktoru Ianovi robotnici vybudovali, aby po nej mohli zvazat drevo. drevo prave tych stromov, ktore vo mne vzbudzuju taku uctu a respekt! bolo mi z toho smutno. velmi smutno...
Ian nam vysvetloval, ako to funguje. ano, nie je to holorub, takze to nie je ta najhorsia verzia.
firmy, co tazia drevo, musia najskor oblast rozparcelovat, poratat stromy v kazdom sektore a mapu sektorov so zoznamom typov a poctov stromov daju vladnym uradom. prislusni uradnici im potom presne vymedzia, kolko a akych stromov mozu v kazdom sektore vytat. a samozrejme, beru sa tie najvacsie (100 - 150 rocne). mlade sa nechaju dorast. ked sa vytazi povolena kvota, firma ma povinnost vysadit nove stromy, nez odide. a tu je problem. v mnohych pripadoch nie je vysadzaniu venovana velka pozornost. a tak sa malo sadenic ujme a vyrastie :(. takze vacsina obnovy je prenechana prirode. a daju jej na to 40 rokov. to je obdobie, kedy podla predpisov nesmie nikto znova tazit na tom istom mieste... no ci sa to vrealite dodrzuje, to naozaj neviem. tak to je pribeh ghanskeho pralesa... tych zbytkov, co tu este su...
ked Ian videl, ako som sa tvarila, olutoval, ze ma tam vzal. ja nelutujem. ak mi je luto, tak ze toto nevidi kazdy clovek, ktory ma doma co i len 1 kus dreveneho nabytku. Ian mal spravnu otazku, ked som sa tvarila smutne - ci ja nemam rada doma drevo. mam. a kto nema? no po tomto dni sa urcite dva razy zamyslim, nez sa rozhodnem nejake kupit! a priala by som si, aby to tak bolo so vsetkymi ludmi!

po navrate do Kumasi sme zmenili prostredie, a tym aj myslienky. po jednom pive v Irish pube sme sadli do auta este s jednym manzelskym parom (on Anglican, ona z Indonezie) a vyrazili von z mesta. vecer sme relaxovali na brehu jazera. popijali sme pivo a debatili pozerajuc na vodu a okolite kopceky - jazero je v krateri. pekne a tiche miesto :).