Obroni Efua - cesta po Ghane (den 4-5)

Den 4 - utorok
pred ranajkami som vybehla bosa na plaz zbierat musle. mala som celkom stastie.

a nedaleko zacinali rybari vytahovat na breh siete. tak sa aj bolo na co pozerat :) miestny rybolov ani zdaleka nie je pricinou pondelkovej spravy na Deutsche Welle o prilis velkom vylove a ohrozeni ekosystemu mori a oceanov. ako som sa dozvedela o par hodin neskor, par chlapov sadne rano okolo 4:00 do clna a idu rozhodit siete. tieto ich su asi iba 2-3 metre do hlbky. a nejdu s nimi daleko na otvoreny ocean, lebo z clna by ich nevytiahli. vratia sa na breh s dlhymi lanami, pripevnenymi na konce siete. potom sa zbehne este viac chlapov a okolo siestej uz tahaju za obe lana, az kym nevytiahnu celu siet. v tejto skupine ich bolo asi 15-20. a tahali o dusu! pred osmou sa zacali k nim trusit zenicky s obrovskymi plechovymi lavormi alebo prutenymi kosmi na hlavach. uz cakali na ulovok, aby sa s nim peso vydali na do dalsich miest a dedin predat ho.

medzi casom sme zjedli ranajky a vyzdvihol nas nas sprievodca. a ked sme spolocne prechadzali okolo tychto rybarov, zostali sme este asi na pol hodinky. a dobre sme urobili. konecne vytiahli celu siet... zeny okolo zacali jacat a poskakovat okolo ako zmyslov zbavene. takyto velky ulovok mavaju zriedka. aj rybari prejavovali svoju radost, ale trochu miernejsie. ta atmosfera sa ani neda riadne opisat, no bolo to velmi emocionalne. tunajsi prosti ludia sa vedia radovat naozaj z celeho srdca. a tu radost si naozaj zasluzili.

niekto odbehol informovat druhu skupinu rybarov asi kilometer dalej a ludi z mestecka. o chvilu sa opat pustili do prace, a s nadsenim. vytahovali drobne stieborne rybky zachytene v okach siete... my sme sa pobrali dalej. a ked sme sa poobede vracali, nasli sme uz len stopy po rannej rybacke: velke strieborne flaky na plazi - rybicky, co boli prilis drobne, aby ich niekto jedol - zaslapane do piesku. citila som sa dost biedne, ked som cez ne kracala. previnily pocit, akoby som znevazovala ich tazku pracu. a nas sprievodca sa mi len smial, ze ved to oni tam tie rybky vysypali a oni boli prvi, co po nich presli... a tak som aspon pochopila, preco je na plazi a vobec na pobrezi tolko vran, strak a supov. niet divu, ked ich takto rybari krmia.

dalej na plazi sme este presli okolo "klietky" z hustej sietky. sem ochranari prinasaju korytnacie vajcia, aby boli chranene pred dravcami, nez sa male korytnacky vyliahnu. a zas sme mali stastie. v momente ked sme sli okolo, prave si jedna malicka korytnacka vyhrabala tunel popod stenu ohradky a vyliezla von. nas sprievodca ju vzal so sebou do kancelarie ochranarov.

ochranarom sme zaplatili "vstupne" a vyrazili sme s chlapcom k nedalekemu sladkovodnemu jazeru. po clenky v ciernom bahne... po stvrt hodine sme sa dostali k clnkom, kotviacim vo vode do pol lytok. vyliali sme vodu po nocnom dazdi a uz sme sa viezli... smer: Nzulezu - dedina na vode.

cesta v lodicke trvala asi hodinu... prirodopisny dokument z Afriky v realnom zazitku :). ticho a pokoj panenskej prirody... v plytkej tmavej (az skoro ciernej) vode sa zdvojnasobuje krasa okolitej prirody. vtaciky, motyle... vo vode rastu travy, trstiny, lekna... v dialke vlavo vidno palmy a ine tropicke stromy... este dalej napravo to pripomina nase lesy: vyvysenina zalesnena listnatymi stromami. a div divuci, niektore mali oranzove a cervene listy! ako u nas na jesen :)! a chlapec nam popri veslovani odpovedal na nase otazky... vraj tie listy coskoro opadaju. verili by ste tomu, v rovnikovej Afrike? tak som zaciatkom decembra videla kusok tych jesennych farieb prirody, co mi tu tak chybali :)

jedine, co naznacovalo pritomnost cloveka, bola cesticka na vode. uzky pas, kde nasledkom kazdodennej premavky drobnych clnov z vody netrci ziadna vegatacia.

kusok cesty je pod klenbou stromov. ak nie ste hlucni a nie je este prilis teplo, mozete tam vidiet opice. my sme ich najprv vyplasili rozhovorom :(. no ked sme na par minut zaparkovali pod stromom, videli sme ich.

ked sme konecne vyplavali s porastu, otvoril sa nam vyhlad na hlavnu cast jazera. v tichosti sme sa plavili po okraji velkeho cierneho zrkadla. bolo pocut len tichy splechot vesla a sem-tam clupla tesne pod hladinou tilapia (oblubena chutna sladkovodna ryba).

pozdlz okraja vegetacie rybar roztahoval svoju siet. ludia z Nzulezu maju svoje typicke clnky. uzucke a velmi plytke. vyrobene z jedneho kusa dreva. bola som rada, ze sme sedeli v nasom standardnom so sirsim plochym dnom. v tom ich by sme asi rychlo skoncili vo vode. urcite v tom nie je lahke udrzat rovnovahu.

asi po hodine plavby sme dorazili do Nzulezu. cela dedina je postavena na pilieroch trciacich z vody. a vsetky domy a premostenia medzi nimi su z hrubych stoniek listov jedneho stromu, co rasie v okolitej mokradi (drevite tycky asi 3-4 cm hrube). necitila som sa tam prave nejprijemnejsie. bolo vidiet, ze miestnym ludom uz turisti, co ich chodia denne ocumovat, riadne lezu na nervy :(. volakedy ich zvykli pozyvat do domov, teraz ich uz ignoruju alebo len zazeraju. ale trpia to, lebo dedina z toho ma prijem. bolo mi ich luto. a tak som si povedala, ze by som sa sem rada este vratila, no uz iba kvoli tomu vyletu v lodke. dat si fantu v bare (prvy dom v dedine, ked zakotvite) a vratit sa spat.

a este jedna tazko pochopitelna vec. velka cast dedincanov sa zivi farmarcenim. cize denne sa asi 1,5 hodiny plavia na breh s svojim polickam a potom spat! a preco potom stavali dedinu na vode? povest hovori, ze sem prisli zo severu... nasledovali nejake posvatne zviera alebo co... a nakoniec sa usidlili na tomto jazere. daleko a v nedohladne zo vsetkych inych sidel. vraj kvoli bezpecnosti.

po navrate do Beyinu sme si este obzreli aj tamojsiu pevnost a sadli sme do trotra na ceste spat do Takoradi. nie je priame spojenie, tak sme prestupovali v nejakom mestecku. zdrzali sme sa asi iba pol hodinky - kupit nieco na jedenie priamo na stanici. Dita sposobila velky rozruch, ked zacala hovorit twi. zacali sa zbiehat zeicky a deti aj z okolitych stankov ;).

v Takoradi sme sa ubytovali v lacnom hoteli, ktory sme objavili v nasej knizke. brrr, celu noc nas zral nejaky hmyz :(.


Den 5 – streda
rano sme sa presli po miestnej trznici. je fakt chaoticka. ovela viac ako najvacsi trh v Accre. a ked sa nam uz prevracali zaludky - ked sme omylom zabludili do uliciek, kde predavali "cerstve" ryby, kraby a maso (predstavte si tu cerstvost, ked je to tam vylozene priamo na slnku!) - tak sme uz iba zufalo hladali vychod.

poobedie sme stravili opat v trorte. 4,5 hodiny je fakt moc, ked je clovek zmacknuty medzi svojimi susedmi tak, ze sa ani nepohne. kolena oprete o sedadlo pred sebou, v kline vsetku svoju batozinu... a cesta nie je zrovna v kvalite nasich dialnic, takze to sem-tam poskakuje.

nas smer: Kumasi. druhe najvacsie mesto Ghany. (mapa, severne od Takoradi, zhruba v strede krajiny.) Kumasi bolo hlavnym mestom Ashantskeho kralovstva, najvacsieho, najbohatsieho a najsilnejsieho kralovstva oblasti, ktora sa neskor stala Ghanou. (Ashanti je jeden z hlavnych kmenov v Ghane). dodnes je vyznamnym centrom zivota v Ghane, co sa turizmu tyka, je urcite tym naj mestom. Ashanti region ma bohatu kulturu a historiu, je koliskou vyznamnych miestnych remesiel a ludoveho umenia. maju z toho vynosny biznis: rucne tkane pruhy latky (10-20 cm siroke) zvane KENTE su najdrahsim textilnym materialom. volakedy to bola slavnostna zalezitost len pre kralovsku rodinu (iba pre muzov), pripadne dolezitych ashantskych nacelnikov. potom je tu ADINKRA - rucna potlac latok prirodnym cerveno-hnedym az ciernym farbivom. no a tak ako inde v Ghane - drevorezba a keramika.

no bohatstvo regionu dodnes tkvie najma v zlate a dreve, ktore sa tu stale intenzivne tazia. ked vidite fotky ashantskych kralov (minuly zomrel pred 3 rokmi, tak maju noveho), su tak ovesani sperkami z cisteho zlata, ze ich musia nosit. a ked maju niekomu podat ruku, tak treba pomocnikov, aby mu ju pomohli zdvihnut pod tarchou tych naramkov a prstenov! proste hroza - aspon z mojho pohladu.

ale dost bolo uvodov do tejto oblasti. este sa k niektorym veciam vratim neskor.

takze sme podveced prisli do Kumasi, zatelefonovali Ianovi a ten nas vyzdvihol a vzal k sebe domov. cakala nas dobra vecera a este sme skocili na hodinku do Irish pubu.