Najvyššia hora Balkánu Musala.

NAJVYŠŠIA HORA BALKÁNU – MUSALA
Sofia je úplne iný svet oproti ostatnému Bulharsku. Krásne upravené mesto, proste metropola na európskej úrovni. Až na ti ceny! Je tu neuveriteľne lacno, liter vodky 50 Sk, víno 25, dlhé cigarety tak 10-15 Sk. A aj jedlo je v pohode. Oproti veľvyslanectvu je super obchod na nápoje, že ak si chceš niečo kúpiť, tak si musíš čupnúť, lebo to je len také okienko zarovno chodníka. A predavačka je vlastne v pivnici.
Oni normálne jedia rybičky opekané na oleji aj s hlavami, no to ja radšej nie, nejako tomu nemôžem prísť na chuť. Foťák ostal na ambasáde, tak zo Sofie nebudú fotky. Smola, a bolo by čo fotiť, je to krásne mesto. Ono totiž naša ambasáda bola našim domovom na jednu noc v Sofii.Večer vaňa, potom posteľ, dobre to padne po dvoch týždňoch. Veľvyslanectvu patrí právom naša vďaka.
Až sem sme prišli na bicykloch z Bratislavy. Zaujímavá cesta neuveriteľne kontrastným Balkánom. Špina ciest a pot bol spláchnutý, bolo treba ísť ďalej.
Cestou na výpadovke stretli sme Francúza čo ide do Jeruzalema peši, posteľ v káričke mu ťahá oslík. Zaujímavý typ. Zo somára sa práši ako zo starého koberca na povale. Asi už dlho nepršalo. Dostaneme sa už len kúsok za Sofiu, kde sa rozprší. Nemohli sme zostať ešte jednu noc na ambasáde!?
Ráno je pekne, cítiť blízkosť najvyššej hory Balkánu. Treba ísť. Z našej pôvodnej predstavy, ako vyjsť hore sme museli upustiť, lebo každý tvrdil že tade je to nemožné. Prečo je to tak, sme pochopili až o dva dni. Tak teraz teda stúpame do známeho Borovca - bulharského Smokovca. Aj odtiaľto idú vleky a lanovky na všetky strany. My však lanovku využiť nechceme, ale jej dolnú stanicu predsa len využijeme na uschovanie bicyklov. Záchodová pani to najprv skúšala na nás, chcela 40 DM, no nakoniec jej stačila aj čokoláda za marku.
A môžme ísť hore. Sú už síce skoro 4 hodiny, ale na chatu Musala to musíme stihnúť, tam potom voľakde prespíme. Niekto ide s batohom, niekto zase s igelitkami a Jano s tlumokom – zrolovanou karimatkou a spacákom v jednom veľkom obale. Spíme v nedokončenej megachate, ktorú začali stavať ešte asi komunisti, no už ju veru nikto nedostavia. Nie sú peniaze… Ale hlavne že to má strechu, to je pre nás teraz dôležité.
V noci sa budím na čudné zvuky, neskôr vysvitá že to Marek vracia Andrejovi na spacák, karimatku a sebe na ruky… Jano nevydrží ten pohľad a za pol hodiny sa pridáva, ale zvracia už kultivovane mimo obývaných priestorov. Zápach zvratkov kazí dojem z čistého horského vzduchu. Jano ľutuje vyvrátenú polievku, na ktorej si nadránom pochutnávajú vrabce…
Zvoní budík. Andrej odmieta ísť, no keby bol vedel, že za dve a pol hodiny budeme dole, možnože by šiel s nami. Na vrchole stretávame Čechov, je tam chata a nejakí asi meteorológovia, dosť stavieb. Výška 2925 m. Na našej ceste už vyššie nebudeme. Na Balkáne to totiž nie je možné.
Hory sú to veľké a rozľahlé, dosť pripomínajú naše Nízke Tatry. Kosodrevina a skaly. V oblasti Borovca sú aj dosť precivilizované, ale kto chce, nájde si aj tu kľudné miesta. Ceny sú pre Slovákov viac ako prijateľné.
O druhej sme už pri bicykloch, sú v poriadku. Marek si sadá pred ne a odmieta vyraziť, tvrdí že je hotový. Tak sa ideme s Janom aspoň prejsť po Borovci. Pred kostolom stretneme dedka, čo vyrezáva z dreva ozdoby do kostola, kríže a tak. A hneď sa nás pýta odkiaľ sme a vzápätí koľko že to u nás zarobíme mariek. Toto sa nás pýtalo veľa Bulharov, asi je to nejaký národný zvyk.
Po dvoch hodinách našťastie prestal Marek štrajkovať a šanca vyraziť sa zdala reálna. Mierili sme na sedlo vysoké 2330 m. Na každej automape je nakreslené ako prejazdné. Nie je to však pravda. Ale to sme sa dozvedeli až ďalší deň ráno.
Noc sme strávil opäť na posteliach v „turbáze“ úplne prázdnej a úplne zadarmo. Prečo bola taká prázdna? Pretože jediná cesta, ktorá odtiaľ viedla bola tá po ktorej sme včera prišli. A naokolo len strmé zrázy hôr bez chodníkov. No tá cesta síce vedie ďalej, no strážia ju vojaci a nikoho tam nepustia. Že je tam vodný zdroj pre Sofiu. Čo tam je naozaj, to nikto nevie.
Tak teda nazad a inou cestou, o dosť dlhšou. Obchádzame všetky bulharské vysoké hory. Rila bolo ale posledné pohorie so stromami, na aká sme zvyknutí od nás. Ďalšie hory už boli iba s kríkami alebo úplne holé. Rapídne sa oteplilo, zo včerajšej nuly na Musale na dobrých 40 stupňov. Ale Grécko je už blízko, nakoniec bol z toho rekord v podobe 178 km za deň.