Islam, púšť, zahalené ženy a Casablanca… zhruba takéto boli moje vedomosti o Maroku pred cestou do záhadnej krajiny na africkom kontinente. A aká bola skutočnosť?
Je štvormiliónové mesto, kde sa nachádza druhá najväčšia mešita na svete, Mešita kráľa Hasana. Pri jej výstavbe sa architekti a stavbyvedúci museli krotiť, len aby ju nepostavili väčšiu, ako je tá povestná v Mekke. Týči sa so svojou hlavnou vežou k nebu a pôsobí impozantne. Je problémom opísať stovky, ba tisícky rôznych mozaík, ktoré tvoria základ výzdoby megalomanského chrámu so zdvíhacou strechou (to kvôli ventilácii pri hlavných modleniach). A ani fotografia nie je dostatočná. Mešitu treba vidieť na vlastné oči, pretože najdôležitejší je práve pocit, ktorý jej prítomnosť vo vás vyvolá.
Vo Feze sme rovnými nohami vhúpli niekoľko storočí dozadu. Najstaršia štvrť mesta, nazývaná Medina, je ohraničená hrubými múrmi a vstúpiť do nej sa dá iba cez niekoľko brán. Vjazd autám je zakázaný, pohybovať po meste sa dá iba peši na somároch.
Križujeme niekoľkokilometrový labyrint a často nemôžeme uveriť, že to, čo vidíme, nie je žiadne divadlo pre turistov, že to je pravda. Obchodíky so zvláštnymi druhmi potravín, s mäsom, ktoré v teplote 35 stupňov v tieni visí voľne na vzduchu oblepené stovkami múch, s ovocím a zeleninou, s keramikou, s kobercami či so stovkami farebných nití striedajú dielničky, do ktorých sa dá bez problémov nahliadnuť. Častokrát slúžia aj ako forma zákazkovej výroby. A tak v niektorých sedia chlapi a ručne šijú šaty. V iných brúsia nože na veľkých brusných kameňoch poháňaných nohou. Ďalej je zasa kováčska dielňa, ktorú poznáme iba z rozprávok, s pravou pecou a pravým ohňom.
Zlatou, aj keď veľmi zapáchajúcou bodkou programu, je návšteva dielne na výrobu kože. Prichádzame medzi akési murované kade, v ktorých zopár chlapov namáča surovú kravskú kožu. Všade je plno krvi a nesmierny zápach, ktorý zmierňujeme kytičkou mäty priloženou k nosu.
Marrakech je prekrásne mesto so zachovanými historickými kultúrnymi pamiatkami, s vytrvalou tendenciou ignorovať turistov a cudzincov, prinášajúcich novinky. Z toho mála čo tu akceptovali, sú moderné hotely, medzi nimi aj svetoznámy predražený hotel Mamúnia. Nájdeme ho v jedinej modernej štvrti, ale neodvážime sa doň ísť ani na kávu. Sprievodca nás upozorňuje, že naše oblečenie nezodpovedá požadovanej úrovni.
Niektorí členovia našej výpravy predsa len neodolali a dostavili sa v smokingoch, poobzerali si nádherné obrazy a perfektnú výzdobu a vypýtali si kávu. Radšej sme sa ich my, skromnejší, nepýtali na jej cenu, keď sme si na tradičnom trhu pod mešitou kupovali jedn pravý pomarančový džús za druhým (vytláčaný z pomarančov priamo pred našimi očami) za jeden dirham.
Spomenutý trh je raritou, ktorú nesmie obísť žiaden turista. Bohatá štvrť hotelov sa rozplynula do neznáma a my sme na mieste, kde platia staré zákony. Trh mení svoju tvár podľa dennej hodiny. Doobeda slúži hlavne na predaj a vtedy tam stretávame hlavne ženy, dôkladne zahalené v habitoch. Podvečer sa premieňa na reštauračné zariadenie a pri rozvoniavajúcich pultoch so zvláštne vyzerajúcimi jedlami posedávajú iba muži. Všade sa to hemží amatérskymi vystúpeniami s cieľom vytiahnuť z nás pár dirhamov. Chlapík, ktorý núti do boxovania 12-ročných chlapcov, ďalší, ktorému sa obtáča jedovatá chobotnica okolo hrdla, predavač hrnčekov, ktorý ich vyrába priamo na mieste.
Keďže sme fotoaparáty a kamery nechali v hoteli (vďaka ti náš sprievodca Abdul za radu), prestanú nás registrovať ako bohatých turistov a tak môžeme nerušene vychutnať pravosť života v Maroku. Poberáme sa labyrintom a odhodlaní k nákupom sa nevieme medzi toľkými zaujímavými vecami rozhodnúť. Vyberáme, dojednávame sa na cene, a potom sme trocha prekvapení, keď sa život na chvíľu paralyzuje. Prišiel čas na jednu z piatich denných modlitieb. Neviditeľný megafón a neviditeľný muezín ju odriekava z pásky na jednej zo stoviek vysokánskych mešít. Počkáme štvrť hodiny a pokračujeme v nákupe, akoby sa nič nestalo. Tuším, že si začíname zvykať.
To už ako keby sme ani neboli v Maroku. Po šokujúcich a tak rozdielnych zážitkoch v uliciach dvoch najvýznamnejších miest, keď si myslím, že už ma nič nedokáže prekvapiť, znova niečo odlišné!
Agadir, 20-tisícové mesto na pobreží Atlantiku, takmer úplne zničilo zemetrasenie v roku 1970. Výstavba nového mesta dostala jednoznačnú charakteristiku - turistické. Ak nás v iných mestách upozorňovali, že nemáme vychádzať z hotelov po ôsmej hodine, že my ženy si nemáme sadať do barov, pretože tie sú iba pre mužov a že si nemáme pýtať alkohol, pretože ten je v krajine piť zakázané, toto je pravý opak.
Prekrásne hotely s terasami, bary s čapovaným pivom nalepené jeden na druhom, živá hudba, tisícky turistov a žiaden Marokánec. Cítime sa ako v Maspalomas na Kanárskych ostrovoch. Samá nemčina a angličtina, mesto umelo vybudované pre turistov, vrátane blízkeho letiska. Ale vlastne som to už povedala, to už ani nebolo Maroko…
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
