Priznám sa, túto cestu som dvakrát preložil. Vždy sa našiel niekto, kto ma od nej odhovoril, či už pre napätú situáciu v oblasti, alebo len tak, z predsudkov. Dokonca som si musel aj dvakrát predĺžiť cestovné víza.
Sýria je ešte stále pre našinca krajina neznáma, aj keď v nedávnej minulosti mnohí Slováci tu pracovali, najmä na výstavbe cestnej siete.
Ku koncu októbra som sa definitívne rozhodol: idem!
Boli také upršané dni a noci. Obrovský Boeing sa hodinu pred polnocou odlepil zo štartovacej dráhy ruzyňského letiska a o niekoľko minút sa pod nami strácala osvetlená Praha. Let prebiehal v pohode a o necelé štyri hodiny sme mali pristáť v Damašku. Ten však pre hmlu neprijímal a tak sme pristáli až v Alleppe. Cesta pohodlným autobusom nám trvala asi päť hodín, kým sme sa dopravili do Damašku.
Sotva sme si stihli vybrať batožinu, už nám služby ponúkala skupina taxikárov. Poviem mu názov môjho hotela, chvíľu sa dohadujem na cene, a už sa prepletáme ulicami najstaršieho veľkomesta na svete. Zo všetkých strán húfy áut, autobusov a hlasné trúbenie. Pre našinca nezvyk, pre domácich všedné.
Ubytujem sa v lacnom hotelíku, ktorý už čosi pamätá, podobne ako aj jeho zariadenie. Ale peňazí nazvyš nemám a tak sa musím uskromniť. Popoludní vyrážam do preplnených damašských ulíc, vychutnať atmosféru Orientu. Na pleci brašna s fotoaparátom, v ruke kamera. Trochu sa aj bojím, aby som o tieto veci neprišiel, lenže v Sýrii nie je ani zďaleka taká kriminalita ako u nás. Naopak, ľudia sú veľmi prívetiví a samozrejme aj zvedaví - odkiaľ ste, ako ste prišli, kde ste už boli … a kam sa treba rozhodne pozrieť.
Prichádzam na najslávnejší súk, čiže trh, nazvaný Hamidíja. Dostanete tam skutočne všetko na čo si leúžase obdivujem túto historickú pamiatku, ktorá je ojedinelým príkladom náboženskej tolerancie. Takmer dva dni som strávil v tomto rušnom veľkomeste. Ďalšou mojou zastávkou bolo mesto Hamá, ležiace od Damašku asi 200 km na sever. Prekvitá najmä poľnohospodárskou výrobou a to aj vďaka životodarnej rieke Orontes.
K tejto rieke patrí aj svetová rarita, zapísaná aj v Guinnessovej knihe rekordov, obrovské drevené kolá postavené v stredoveku. Je ich celkom 16 a najväčšie má priemer 21 m. Slúžili na zavodňovanie viacerých vodných kanálov, zavlažovanie polí. V Hamé ma upútal aj pôvabný zámoček al Azm, vyzdobený bohatou drevorezbou, ako i bazén z čierneho mramoru. Práve tu sa zoznamujem s trojicou francúzskych turistov a jednou Japonkou. Majú už za sebou kus zemegule a som asi pre nich akousi raritou. Na cestách svetom vraj Slováka ešte nestretli. Prenajímame si spolu mikrobus a vydávame sa na cesty. Prvou našou zastávkou je Misyaf. Antická pevnosť dobytá križiakmi v roku 1103. Nepobudneme však dlho a trmácame sa obstarožným mikrobusom do Afánmije, vzdialenej od Hamy okolo 60 km. V dobách Alexandra Macedónskeho mala až pol milióna obyvateľov, žilo tam spolu s nimi aj 30 tisíc koní a 500 slonov. Toto mesto bolo preslávené nákladnými prehliadkami, dostihami koní. Navštívila ho aj Kleopatra a cisári rímskej ríše.
A ešte taká zaujímavosť: na jar v roku 324 pred n. l. tu usporiadal Alexander Veľký hromadnú svadbu desiatich tisíc vojakov s Peržankami. Viete si predstaviť tú svadobnú noc? Nádhernú kolonádu, dlhú dva kilometre, ktorá bola postavená v 2. storočí, zničilo silné zemetrasenie o desať storočí neskôr. V súčasnosti sa pracuje na jej rekonštrukcii.
Ďalšou pamätihodnosťou Sýrie je križiacky hrad, najväčší na Blízkom východe - Crac des Chevaliérs. Táto pevnosť sa nachádza 650 m nad morom a leží 55 km od druhého najväčšieho prístavu Tartús. Pochádza z 12. storočia a jeho rozloha 3 km štvorcové umožňovala ubytovať až 5000 vojakov s koňmi a zásobami na 5 rokov. Viedli k nemu aj tajné zásobovacie podzemné chodby. V minulosti bol častým terčom vojenských útokov, ale nakoniec ho dobyl vojenským trikom mamlúcky sultán Záhir Baybers, ktorý týmto činom zavŕšil víťazstvo moslimov nad križiakmi. Čo ma osobne prekvapilo, bolo veľmi slušné hygienické zariadenie a telefón!
Nasledujúcu noc som strávil aj so svojimi francúzskymi priateľmi a malou čipernou Japonkou Kurodou v rušnom hoteli v Homse. Z prehliadky mesta sme veľa nemali, lebo sa nám naskytla možnosť v ranných hodinách odísť do ďalšieho atraktívneho mesta Sýrie-Palmyry. Cesta pohodlným autobusom rozľahlou púšťou ubehla príjemne. Tadiaľto viedla povestná beduínska trasa a tzv. hodvábna cesta z Blízkeho východu až do Indie. Vozili po nej perly, sklo, slonovinu, perzské koberce, ale aj vzácne koreniny. Palmové háje v okolitých oázach poskytovali karavánam bezpečie a odpočinok. Cisár Caracalla povýšil Palmyru na rímsku kolóniu a tak jej obyvatelia získali práva rímskych občanov. Po zavraždení kráľa Odenata sa ujala vlády jeho druhá manželka Zenóbia. Bola údajne krajšia ako Kleopatra, navyše veľmi inteligentná a obľúbená. Ovládala niekoľko jazykov a na svojom dvore hostila významných učencov tej doby. Keď v roku 271 začala raziť vlastné mince a vyhlásila sa za cisárovnú, pobúrila proti sebe rímskeho vladára Marcusa Aureliusa a ten zostaviac silnú armádu, 3 roky dobýjal Palmyru. Jeho boj sa skončil víťazstvom a Zenóbiu odvliekol v zlatých okovách do Ríma, kde aj v zajatí zomrela. Mesto ostalo vydrancované a jeho zlatý vek sa skončil. K jeho zániku prispelo i zemetrasenie. No i napriek tomu sa tu zachovali víťazný oblúk, kolonáda, tržnica, zvyšky vodovodu. Toto bývalé slobodné mesto zaviali vrstvy púštneho piesku, honosné stĺporadie ohlodal zub času a mesto sa premenilo na pompéznu ruinu známu v celom Oriente.
Návšteva Palmyry je skutočným zážitkom na celý život. Hneď v jej blízkosti vám domáci ponúkajú možnosť povoziť sa na ťavách, ochutnať datle, granátové jablká či figy. Urobím si ešte niekoľko záberov kamerou a fotoaparátom a už na mňa vytrubujú z autobusu na odchod. Plný zážitkov a veľmi dobrých dojmov z celej Sýrie sa vraciam na Slovensko. Podarilo sa mi prekonať bariéru predsudkov o tejto krajine a určite ju budem odporúčať aj všetkým mojim známym.
Miroslav Vojtek
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
