Moja prvá cesta za Veľkú mláku

Moja prvá cesta za „Veľkú mláku“ sa konala začiatkom leta v roku 1995. Tento rok bol v mojom prípade veľmi hektický, lebo koncom januára ma postihla hrozná chrípka, ktorú som zdolala až po mesiaci a využívaní nekonečného množstva antibiotík. Po chrípke som sa však dlho zo svojho super zdravotného stavu neradovala, lebo  koncom marca som už ležala na chirurgii so žlčníčkom. Žlčník sme zvládli tiež, laparoskopická operácia dopadla úplne super a po piatich dňoch pobytu v špitáli, som sa mohla vrhnúť na dokončenie štúdia v celoživotnom vzdelávaní, na nemenovanej bratislavskej fakulte.

Víza do USA a Kanady som získala vďaka vtedajšej menšej byrokracii oboch veľvyslanectiev bez väčších problémov. Na základe získaných víz som zašla do ČSA, na Šafárikovom námestí po letenku, ktorú som mala zatiaľ iba zabukovanú. Pre ČSA som sa rozhodla už dávno, ponúkali totiž v tom čase najnižšiu cenu, tak nebolo o čom premýšľať. Víza som mala v suchu, ale vďaka všetkým zmätkom, ktoré doprevádzali moje vycestovanie, som takmer neodletela, pretože moja zabukovaná letenka bola prebukovaná na iný dátum, zariadila to nemenovaná osoba z mojej rodiny a samozrejme mi to nepovedala. Keď som to v ČSA zistila, najskôr som si myslela, že sa slečna, ktorá mi to tvrdí, pozerá na nesprávny let, či deň, ale bolo tomu tak, takmer ma pri tom pulte porazilo, ale čo už, realita bola tvrdá, letenka nebola. V USA bolo všetko dohodnuté, kôli môjmu príletu sa popresúvali rôzne akcie a ja nakoniec nepoletím, no to je teda nadelenie. Tá milá stvora za prepážkou ČSA pretelefonala snáď celý majland, aby mi nejako pomohla. A pomohla, letenka sa pre mňa našla, dokonca som dostala miesto pri okne, úplne super. Takže letenkové story som poriešila tiež, ale ďalšie story ma ešte len čakali, no ja som zatiaľ o nich nevedela. Školu sme všetci úspešne ukončili koncom mája a keď sa priblížil koniec júna, ja som začala pomaličky baliť. Bolo to potrebné robiť úsporne, pretože do Ameriky som nechcela trepať kopec vecí, ale zase som nemôhla ísť iba s kabelkou, pretože som sa tu chystala zotrvať zopár týždňov a k tomu som samozrejme chcela ešte aj cestovať. Nakoniec sa mi to všetko podarilo  narvať do jedného „rodinného suitcase – kufra“ a  cestovnej kabely. Ani som sa nenazdala a nadišiel deň „D“. Prišla ma odprevadiť celá família, vrátane nášho psa, ako keby som sa chystala emigrovať…:-), ale dobre mi to padlo, to je pravda. Mama so sestrami ronili veľké slzy, sestrine deti mi pri lúčení pripomínali, čo im mám z Ameriky priniesť a švagrovia ma povzbudili slovami: „A nerob tam hovadiny!“, teda rozlúčenie ako sa na správnu slovenskú rodinku patrí. Nočným rýchlikom som odišla zo svojho domova do Prahy. Ráno som sa prebudila v narvatom rýchliku, celá zničená a dolámaná, ale chvála bohu neokradnutá! Takmer dve hodiny mi trvalo, kým som sa dotrepala z hlavnej železničnej stanice pražskou MHD na letisko Ruzyně. Chcela som vyskúšať aj pražskú taxislužbu, ale po počutí sumy za taxík, som to okamžite vzdala, nie som multimilionárka a to prosím vážení bol rok 1995, čo to stojí dnes, tak to radšej ani nechcem  vedieť.

Na letisku všetko klaplo, ako hodinky, dokonca som neplatila ani nadváhu za ten môj loďák, hoci moja mama tvrdila, že je to „ťažké ako slon“. Po odbavení, som vyfasovala palubnú letenku a odpravila som sa o „patro výš“ a čakala, kedy mňa, ale aj ostatných spolucestujúcich vpustia do toho nášho Airbusu. Po príchode do lietadla som zasadla na svoje miesto, pri okienku. O chvíľočku prišla aj moja spolusediaca, pozdravila ma „Dobrý den“, na čo som ja odpovedala „Dobrý deň“. Vyložila som si z príručnej kabely nejaké noviny, knižky a krížovky, veď ma čakal osemhodinový let. Moja susedka začala so mňou komunikovať a ja som stále nevedela čo je zač. Až keď sme sa odpútali od zeme a pod nami sa mihla Vltava a Hradčany konečne sme sa predstavili. „Já jsem Ruth, pochádzím z Kalifornie, ale teď bydlím v New Yorku“, povedalo mi pri podávaní ruky milé blonďavé stvorenie s modrými očami. Zostala som troška prekvapená a vytreštila som na ňu oči, odkiaľ vie tak fajn česky, myslela som si, že je dcérou nejakých českých emigrantov. Zabila ma v lufte svojou odpoveďou.  „Já jsem Američanka a češtinu jsem vystudovala v minulém roce“. Pýtam sa jej: tu v Prahe? „Ne, čestinu jsem studovala v Londýně a v Praze jsem nyní byla služebně, vzhledm k jazykovým znalostem mně sem poslala moje  newyorská firma“. Rýchlo sme sa skamarátili a naša komunikácia prebiehala neskôr slovensko-česko-anglicky. Keď som však hovorila na Ruth slovensky, niekedy mi nerozumela, samozrejme veď mnohé slová v češtine sú odlišné. Dokonca aj ja som sa pristihla pri tom, keď som neskôr kôli lepšej komunikácii s ňou prešla na „czech language“, že občas tápem, teda neviem sa vykecnúť. Hoci let trvá osem hodín prešiel pri našom kecaní o všetkom možnom a nemožnom, o jej, ale aj o mojom štúdiu, o ľuďoch, o našej a jej krajine, o cestovaní..... veľmi rýchlo a aj tak sme si všetko nepovedali, veď to poznáte ako to chodí.

Po prílete na Kennedyho letisko - JFK v New York City, (NYC), som bola taká zarozprávaná s Ruth, že som vôbec nepostrehla, že stojím v zlej rade na odbavenie, (čakala som v rade pre domácich, nie pre cudzincov). Upozornila ma na to až Ruth, narýchlo sme sa rozlúčili, vymenili si mailové adresy a ja som si to "strihla" krížom do druhej rady a už vôbec nie na jej koniec. Zbadala to taká asi 150 kilová černoška zo security a už sa hnala za mňou. Zostalo mi zle, ale nestratila som hlavu a v duchu som si hovorila, nech sa Ťa spýta čokoľvek, povedz, že nerozumieš, alebo radšej nehovor vôbec nič, len vyplešti okále. Tá černoška sa prihrnula ako veľká voda, vraj Váš pas prosím a tiež vyplnený príchodový lístok. Ako na potvoru som ten lístok nevedela hneď nájsť a keď som ho našla, tak som zistila, že ho nemám dopísaný, teda nemám dopísanú tú časť, ku komu mám namierené, resp. koho v USA budem otravovať a vôbec :-(. Tá babizňa mi tak nabrízgala, ani neviem čo, lebo rýchlosť akou so mňou komunikovala bola strašná. Ku koncu som jej len prikyvovala ako blbeček, ani neviem čomu. Nakoniec som bola rada, že mi vrátila „pasoš“ a nechala ma v pokoji stáť v rade na odbavenie. Odbavenie už po tomto "mojom vynikajúcom úvode" prebehlo bez ďalších problémov. Chvíľu som síce po odbavení ešte musela čakať na moju batožinu. Dokola na páse "behalo" množstvo batožín, len môj "loďák a maxi kabelu“ som tam nevidela. Dúfala som, že nezostali v Prahe, resp. ich nenaložili omylom na iné lietadlo a možno je teraz moja batožina  niekde v Moskve, panebože len to nie! Počas mojich doterajších leteckých prepráv sa mi to v živote ešte nestalo, ale človek nikdy nevie, že áno. Aj pri tej najlepšej technike môže "zapôsobiť škriatok". Konečne som zbadala na páse moju bagáž, to som si vydýchla. Zobrala som teda svoju batožinu a pobrala s k východu. Dvere sa mi automaticky otvorili a tu som si vydýchla druhý krát, lebo som v diaľke zbadala moju priateľku Mary, prišla mi oproti, tak ako sľúbila v e-maili. Zvítali sme sa, aj slzičky padali. Pri ceste domov som Mary porozprávala, ako som sa uviedla u security. Mary zalomila rukami a zvolala: „Dievča a vieš o tom, že si mohla mať aj otočku a vôbec by si v Amerike nebola?“ Nuž, to som teda nevedela že tí Amíci sú také netýkavky...:-)...:-(. Preto chcem dať radu všetkým tým, ktorí sa chystáte do Ameriky. Nemyslite si, že keď máte v pase americké víza, že máte vyhraté. Vôbec nie, ak ste niečim podozrivý pre imigračného pracovníka, resp. ho niečim na....., takže to nedokáže preniesť cez svoju osobu, Vaša cesta po Amerike môže začať a aj skončiť na lestisku v NYC, či Los Angeles, tak pozor na to!