Keď sme sa lúčili na letisku v Bratislave s rodinou a priateľmi, pretože môj manžel získal angažmán ako futbalový tréner v Malajzii, a ja i deti sme ho nasledovali, nevedeli sme, čo nás v srdci juhovýchodnej Ázie čaká.
Z mapy sme vyčítali, že krajina leží na Malajskom polostrove a časť i na ostrove Borneo. Bolo nám jasné, že podnebie tam bude iné, keďže krajina je od rovníka vzdialená okolo 100 km, no to, čo nás tam naozaj čakalo, sme nepredpokladali. Teploty sa stále pohybovali okolo 32 stupňov C, ani v noci nebol priestor na pulóvre s dlhými rukávmi, a vlhkosť vzduchu podľa oficiálnych správ dosahovala 98,8%. Jednoducho sauna. Všade vonku. Chlad bol iba v budovách úradov či obchodných centrách a lepších reštauráciách.
Slabá znalosť angličtiny mi prvý rok pobytu trochu komplikovala, no snažila som sa študovať a hlavne komunikovať a tak som určité "kuchynské" základy pochytila. Malajský ľud je veľmi priateľský a tak netrvalo dlho a mala som zopár priateliek. Boli medzi nimi Indky, Malajčanky i Číňanky, teda zastúpenie všetkých hlavných rás žijúcich v krajine, ktorá je rozlohou takmer 7-násobne väčšia ako Slovensko a na území ktorej žije 3,5 krát viac ľudí ako u nás.
Zatiaľ čo sa môj manžel realizoval na poli profesionálnom a venoval sa futbalu, ja a deti sme spoznávali kultúru jednotlivých rás a geografiu krajiny cestovaním a diskusiami s domorodcami. A tak sme sa dozvedeli, že Malajziu tvorí dovedna 13 štátov a 2 federálne územia (hlavné mesto Kuala Lumpur a Labuan). Trochu nás mýlil fakt, že na čele každého štátu stojí sultán a ministerský predseda, tak isto i štát ako celok má svojho sultána, ktorý je volený na obdobie štyroch rokov spomedzi jednotlivých sultánov a predsa krajina nie je sultanát, ale hovoria tu o pluralitnej konštitučnej monarchii. Riadi ju dvojkomorový parlament. Pri cestovaní po jednotlivých štátoch sme si nenechali ujsť príležitosť pozrieť si paláce z rozprávok o tisíc a jednej noci. Zlaté kupoly zaliate slnkom nás neraz prinútili myslieť si, že za múrmi stavieb je neopísateľné bohatstvo a hýrivý život. No pokiaľ kupoly patrili moslimskej mešite, za ich múrmi boli obrovské plochy na modlenie, vetráky a hodiny , ktoré ukazovali miestny čas v hlavnej svätyni islamu v Mekke. Niekedy steny zdobili texty z koránu v arabčine vyrezané z dreva, či písané zlatom na textíliách. Čo mali však všetky mešity spoločné bol minaret, z ktorého muezín zvolával 5-krát denne veriacich k modleniu. Spočiatku nás znepokojovalo prvé zvolávanie, ktoré bolo počuť okolo piatej hodiny rannej. Po čase sme si však na tie tiahle tóny zvykli a niekedy sme sa prichytili, že si melódiu pohmkávame spolu s muezínom.
Tak, ako nás fascinovali moslimské mešity, pútali našu pozornosť i hinduistické chrámy a samozrejme i chrámy budhistov. Najtmavších obyvateľov- Indov, sme stretávali okolo zaujímavých stavieb chrámov, ktorých vstupnú bránu tvoril vždy najzložitejší komplex postáv hinduistickej "biblie". Všetci "svätí", úkazy z ich životov, bohovia so zvieracími hlavami alebo telami, to všetko naozaj pestrofarebné a nádherné nás vždy nechalo v nemom úžase stáť a obdivovať zručnosť majstrov, ktorí tieto diela vytvorili. V chrámoch sa veriaci pohybovali bosí a takmer výhradne oblečení do typických indických odevov - muži v sarongoch a košeliach, ženy v sarí. Aj muži aj ženy s typickým znakom "požehnania" a ochrany bohov - značkou z vosku a prírodných farieb na čele. Tak ako v mešitách, i v hinduistických chrámoch sa modlili veriaci, sediac či kľačiac na zemi.
Pri návšteve ostrova Penang (čítaj Pineng) sme nedýchali od úžasu už pri vstupe do budhistického chrámu Kek Lok Si. Zvláštne pocity v nás vzbudzovala i hudba, ktorá v chráme znela. Pôsobila veľmi upokojujúco a nútila človeka duševne oddychovať a rozjímať. A aby atmosféra bola dokonalá, pozorovali sme veriacich mníchov zahalených do oranžových "plášťov" a mníšky v šedých odevoch - i jedných i druhých holohlavých, pri rozjímaní, a tiež bežných návštevníkov chrámu pri "modlení sa". To spočívalo v akomsi trasení nádobou z bambusu, v ktorej boli paličky a oni podľa čísel zistili, čo ich v konkrétnom dni čaká. Iní zasa manipulovali s akýmisi kameňmi a takisto hádzaním zisťovali, či sa pustiť do dôležitých krokov v daný deň, alebo nie. V chráme sa nachádzalo nemálo podnikateľov v bielych košeliach, ktorí sa tu zastavili pred dôležitým rokovaním.
Okrem stavieb pripomínajúcich, že v krajine je najviac moslimov (52,9%), potom budhistov (17,3%), hinduistov (7%) a napokon kresťanov (6,4%) a iných veriacich, sa dá obdivovať i prírodná krása, hlavne pláží, morí džungle, parkov, pohorí.
Najkrajšie pláže sú asi na pobreží Juhočínskeho mora. Patria štátom Johor, Pahang, Terengganu, Kelantan, Sabah a Sarawak. Svoju nádheru v hlbinách znásobujú korálové útvary a život v nich - množstvo farebných rybičiek i iných živočíchov. Korálové ostrovy Tioman, Kapas, Redang - sú ozajstnými skvostami a navštíviť ich znamená spoznať raj na zemi. Mňa a dcéru však v Malajzii lákala návšteva jedného z najstarších dažďových pralesov na svete v Národnom parku - Taman Negara v štáte Pahang. Tento park zaberá plochu 4,34 km2, dajú sa v ňom vidieť mnohé druhy vtákov - príručka uvádza až 350, ktoré majú naozaj exotické aj mená - napr. Crested Fireback Pheasant (doslovný preklad by znel asi Chocholatý bažant s červeným chrbátom), Broadbill (Širokozobákovec), Masked Finfoot (Maskovaný blanonožec), Bronzed Drongo (Bronzový Drongo), Blue-Throated Bee-Eater (Včeložrút s modrým hrdlom),…Park je tiež domovom pre stovky divých zvierat, rýb a samozrejme rastlín. V tomto parku dodnes žijú aj pôvodní obyvatelia Malajzie - Orang Asli (v Malajskom jazyku orang znamená človek, asli-pôvodný). Jednoducho chceli sme na vlastné oči vidieť 130 miliónov rokov starú prírodu.
Po 45-minútovej plavbe rýchlym člonom po rieke Tembeling sme vystúpili uprostred džungle (v Kuala Tahan), ktorá však džungľu pripomínala iba zeleňou obrovských rozmerov. Až keď sme sa ubytovali v nocľahárni a na stenách v kúpeľni našli akési čudné chrobáky a šváby, v izbe mravce a moskytov, vonku húfy termitov a inú chrobač, bolo jasné, že džungľa tu niekde naozaj je. Hneď v prvú noc sme sa vybrali na vychádzku do pralesa so sprievodcom, spojenú s pozorovaním živočíchov. A mali sme naozaj šťastie. Okrem lúčnych koníkov, nočných motýľov (mimochodom veľkých rozmerov - rozpätie krídiel aj 30 cm) a cikád, sme videli i pavúky - čiernu vdovu a tarantulu. Škorpión sa svetla baterky zľakol a dobre sa ukryl pred našimi zrakmi.
Na druhý deň sme sa už bez sprievodcu - iba po vyznačenej trase, vydali na "prechádzku" po pralese. Našim cieľom boli visiace lavičky v korunách stromov, častokrát až vo výške 20-30 metrov (Canopy walkway). Po viac ako hodinovom putovaní po "pevnine" a obdivovaní všetkého zeleného okolo, sme sa dostali k miestu, odkiaľ sme vystúpili do korún stromov a vydali sa na ďalšiu, teraz menej príjemnú cestu vzduchom - po úzkych lavičkách upevnených medzi dvoma stromami. Tričko, ktoré som mala na sebe, sa dalo žmýkať Priznám sa, po prvom úseku som si priala byť späť na zemi, ale cesta ako vpred bola nemožná a tak som musela zvládnuť všetkých osem úsekov - ktoré dovedna merali okolo 400 m. Takmer v kŕči som sa zároveň snažila odfotografovať i filmovať tú nádheru okolo seba i pod sebou. Na ceste späť do kempu sme videli zopár opíc - gibonov v korunách stromov, niekoľko veveričiek, a z útrob džungle sa neustále ozývali prenikavé zvuky cikád a nejakých vtákov, ktoré do prostredia naozaj zapadali. Popoludní sme sa vybrali na opačnú stranu kempu k mŕtvemu ramenu rieky, ktorá nás sem doviezla. Obrovská stonožka, zopár opíc, divých sliepok a tisíce moskytov, ktorým naša krv mimoriadne chutila, oživili putovanie cez prírodu, ktorá tu bujnie už milióny rokov.
Viac ako pol druha km od kempu je vzdialený vrch Teresek. Takmer hodinová túra nás doviedla až na jeho vrchol, odkiaľ sme mohli obdivovať zelenú nádheru doplnenú opäť typickými zvukmi džungle, ktoré vydávali cikády, a iní "neviditeľní" obyvatelia pralesa.
Poslednou našou zastávkou bola osada pôvodných obyvateľov Malajzie v dedine Yong (Kampung Yong), ktorých tu nazývajú Orang Asli. Predviedli sa vo fúkaní šípiek z vydlabaných dlhých bambusov, obdivovali sme i nádheru ich domov so strechami z palmových listov, ich zručnosť pri varení na otvorenom ohni.
Spiatočná cesta do mesta Jerantut po rieke Tembeling trvala takmer 3 hodiny, pretože sme si tentokrát zvolili ako dopravu nie rýchly motorový čln, ale malú drevenú loďku, z ktorej sa okolitá nádhera dala lepšie vnímať. A tak nášmu zraku neunikli stáda vodných byvolov postávajúcich pri brehu, či modré vtáčiky loviace malé živočíchy a rybičky v rieke, ženy, ktoré prali na brehu, či rozšantené deti skákajúce zo skál do rieky.
Po výlete do pralesa sme uvítali oddych na ostrove Langkawi, ktorý patrí štátu Kedah. Ide vlastne o skupinu 99 tropických ostrovov ležiacich na severozápadnom pobreží od Malajského polostrova (asi 31 km od prístavu v štáte Perlis-Kuala Perlis a 51 km od prístavu v štáte Kedah-Kuala Kedah). Hlavný ostrov je známy pod názvom Ostrov Langkawi (Pulau Langkawi). Ostrovy sú opradené legendami o obrovských vtákoch, rozprávkových princeznách, bitkách či milostných dobrodružstvách. Na prenajatom aute sme navštívili takmer všetky atrakcie, ktoré ostov ponúka.
Prvou zastávkou boli vodopády Seven Wells (Telaga Tujuh). I keď prechádzka džungľou netrvala dlho, dala nám "trochu" zabrať, pretože sme stále mali pocit, že niekto "vypol" vzduch. Bez najmenšieho vánku pri teplote 36 stupňou C a pri miernom stúpaní sme sa spotili tak, akoby sme s tridsiatimi kilami na chrbte vystúpili prinajmenšom na Gerlach. A kedže sme sa k vodopádom vybrali v období sucha, neohúrilo nás množstvo padajúcej vody, ale úzky pramienok vody olizujúci skaly, ktoré akoby tvorili sedem poschodí. Pohľad z poslednej kaskády vodopádov bol naozaj nádherný. V údolí bolo vidieť more, okolo zeleň, na stromoch opice. Iba to neznesiteľné teplo…
Druhou zastávkou bola krokodília farma v Kubang Badak. Nachádza sa tu okolo 1000 krokodílov, viacerých druhov. Mali sme šťastie a prišli sme v čase, kedy tieto nie príliš priateľsky vyzerajúce tvory kŕmili. Bolo to ako v naozajstnom horore - vidieť ako sa hladné tvrdokožce vrhajú na svoje prídely. Ani sme nevedeli, že krokodíl vie skákať do výšky. Pre pekný krvavý kus mäsa sa niektoré jedince premohli k naozaj úctyhodným výkonom. Neobišli sme ani obchod so suvenírmi, no kabelky či opasky z krokodílej kože sa nám až také pekné nezdali. Možno preto, že nám bolo ľúto zvierat (alebo žeby nás znechutili ceny?).
Mimoriadnym zážitkom pre nás bol deň strávený v dielni na výrobu originálneho malajského batiku - v dielni, kde majiteľka a dizajnérka zároveň a jej dvaja pomocníci ručne maľovali na plátno alebo hodváb ryby, kvety, korytnačky, palmy - jednoducho všetky symboly krajiny, v ktorej sme sa nachádzali. Táto časť ostrova sa volá Atma Alam, a okrem batikovej dielne sú tu obchodíky so suverními, s ručne maľovanou keramikou, dokonca súčasťou je i ateliér majiteľa, ktorý svoje obrazy tvorí tu, pred zrakmi návštevníkov. Nie zriedkakedy prekvapí po nemecky či taliansky hovoriacich turistov tým, že sa zapojí do rozhovoru. Veľmi priateľský a sympatický Aza Osman a jeho žena Ros nám boli hostiteľmi krásnych päť dní, na ktoré určite nikdy nezabudneme.
Navštívili sme niekoľko pláží okolo ostrova, no podmorskú nádheru sme si prezreli z bezpečia "Podvodného sveta" (Underwater World), ktorý je údajne najväčší v Ázii. Tu, vo viac ako 100 nádržiach, sa nachádza okolo 5000 druhov morských a sladkovodných živočíchov. Unikátom akvária je gigantický, 15 metrov dlhý tunel cez nádrž so 198 000 galónmi morskej vody. Tu je možné vidieť dokonca i žraloky, ktoré si plávajú pár centimetrov od vás, oddelené iba 38 milimetrov hrubým laminátovým sklom. V jednom z bazénov sme mohli obdivovať hviezdice, morské slimáky a morské ulitníky. Vzhľadom na názov bazénu (Touch pool) sme sa týchto exponátov mohli i dotknúť a na vlastnej koži cítiť "podmorský pulz".
Datarang Lang alebo Námestie orla je najnovším vybudovaným miestom na ostrove. Je situované blízko prístavu Kuah, pozostáva z mostov, jazierok, terás, dvoch reštaurácií. Leží priamo na pobreží bezprostredne pri mori a preto práve morský vánok je sprievodcom pri prechádzkach hlavne pri západe slnka a v noci. Hlavnou atrakciou je socha obrovského hnedočerveného orla, ktorý akoby bol pripravený odletieť. Podľa povesti, práve názov ostrova Langkawi pozostáva z dvoch častí - "ang" , znamená orol (skrátene "helang"), a staromalajské slovo "kawi" znamená hnedočervený. Námestie je v noci nádherne vysvietené množstvom malých i veľkých svetiel, osvetľujúcich i orla, ktorý je akýmsi "vítačom" návštevníkov prichádzajúcich po mori. Námestie sme navštívili v noci a bolo naozaj príjemné posedieť si na mramorových lavičkách okolo orla, zjesť malajskú pochúťku satay, ktorú sme si kúpili od predavača na ulici, (ide o kuracie alebo hovädzie mäso napichnuté na špajdli , máčané v pikantnej omáčke, opečené na drevenom uhlí a podávané s arašidovou omáčkou).
Asi 12 km od mesta Kuah leží historická pamiatka ostrova- Mahsurino Mausoleum (Makam Mahsuri). Táto svätyňa vznikla na počesť poctivej dievčiny Mahsuri, ktorá bola neprávom obvinená z cudzoložstva. Posledné jej slová boli kliatbou na ostrov, aby bol neplodným a neúrodným po nasledujúcich sedem generácií. Či už je to pravda alebo výmysel, po siedmich generáciách je ostrov Langkawi prekvitajúcim rajom.
Ing. Alexandra Herelová
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
