Tak isto ako Tatry, ani Korutansko (projekt so Slovinskom a talianskou provinciou Friuli) nedostalo dosť hlasov na zimnú olympiádu v roku 2006.
Majiteľka jedného zo stovky FeWo (ferienwohnungov, čiže prázdninových bytov) v dedinke Tröpelach, kandidatúru síce považovala za výzvu, dokonca výzvu storočia, ale víťazstvo iného kandidáta jej podnikateľské plány nenarušilo.
Dedinka ktorá mala byť cieľom olympijského zápolenia v obrovskom slalome, má aj tak široko-ďaleko svoju povesť a treba zavolať najlepšie už v novembri, aby človek ešte našiel voľný byt. Potvrdzuje mi to informačný automat na stene oproti malému miestnemu benzínovému čerpadlu. Stisnem piktogram so symbolom "apartmán". Žiaľ, všetko obsadené. Volím teda "prázdninový byt". Ani tam nepochodím. Jeden je voľný, ale až o týždeň a v susednej dedine, odkiaľ by bolo treba ráno čo ráno dochádzať k lanovke do Tröpelachu špeciálnym autobusom. Ten je zdarma ak má človek ski-pass, alebo za vlastné, vlastným autom, ak chce byť nezávislý na cestovnom poriadku.
Hoci dedinka nie v ponuke nijakej zo slovenských cestoviek, predovšetkým počas jarných prázdnin parkuje v Tröpelachu veľa áut s bratislavskou a brnianskou poznávacou značkou. Našincov z roka na rok pribúda, lebo ľudia dobré skúsenosti odovzdávajú aj s faxovými a e-mailovými adresami svojim známym.
Tröpelach je síce východiskovým bodom najbližšie k zasneženým svahom pod rakúsko-talianskou hranicou, ale len jednou z dediniek regiónu, známeho na trhu zimných dovoleniek ako Skiarena Kärnten či Sonnenalpe Nassfeld. Leží asi 470 km od Bratislavy, juhozápadne od Klagenfurtu, hlavného mesta rakúskej spolkovej krajiny Korutansko a cesta vedie z dvoch tretín. Je to najväčšie z korutanských zimných stredísk, ale len jedno z tucta najdôležitejších v Rakúsku. Je to zaujímavý príklad efektívnej, hoci iba čiastočnej "rekvalifikácie" vidieckych gazdov, ktorí dorábanie mlieka ešte nezavrhli, i majiteľov horských lúk a lesov. Aj pre nás je to príklad rozumnej a nevyhnutnej kooperácie všetkých zúčastnených na premene regiónu, organizácie činnosti, ktorá miestnych ľudí dobre živí, vyťažuje ich v sezóne, keď sa nerobia poľnohospodárske práce. Prináša zisky, ktoré sa opäť investujú do rozširovania kapacít a kvality služieb. Vôbec to nepripomína náš stále dosť častý sebecký systém "jeden čihí, druhý hota", ktorý znižuje konkurencieschopnosť našich stredísk.
Čo musí mať (rakúske) stredisko, aby dnes lyžiarov zaujalo?
Pred troma rokmi bolo treba ubytovanie hľadať telefonicky alebo faxom. Dnes je pohodlnejší mail, ktorý tam má doma už každý. Pobyt si však možno obstarať rýchle aj v troch miestnych (kooperujúcich) informačných kanceláriách. Postelí sa núka šesťtisíc a v spoločnom katalógu s presným popisom vybavenia s služieb je všetko pokope. Aj hotely v poldruhatisícovej výške vedľa zjazdoviek, aj elegantné chaty, aj penzióny, ubytovania na gazdovských dvoroch i prázdninové byty s kuchynkami či kuchynskými kútmi v prístavbách k dedinským rodinným domom v údolí. V porovnaní s Vysokými Tatrami je veľkých hotelov podstatne menej, tie, čo sú, majú však tri a štyri hviezdičky. Priváty a penzióny stále viac vyhľadávajú ľudia z veľkých miest a výškových obytných domov. Pokladajú ich za príjemnejšie, domácejšie, pričom k dobrým zvykom patrí aj vrecko s čerstvým pečivom, ktoré skoro ráno zavesí na kľučku od dverí do bytu majiteľka a tej ich môžu priviezť aj priamo z pekárne. Rakúšan ani Nemec, ako najčastejší hosť, nemá záujem za každú cenu dávať za nocľah čo najviac, štvorčlenná rodina hľadá pohodlné priváty za 4000 až 6000 šilingov na týždeň, vrátane miestnych poplatkov a sumy za upratovanie.
Za sedemnásť minút vyvezú gondoly Millenium Expressu, najdlhšej lanovky v Alpách (6001 metrov dlhá s prevýšením 1309 metrov), ľudí z Tröpelachu hore do Madritsche. Predvlani, ešte bez tejto lanovky, vozili lyžiarov hore zdarma špeciálne autobusy a za zimu najazdili až 200-tisíc kilometrov, len aby priestory v horách nezapratali ľudia osobnými autami. Na Veľkú noc sa región oficiálne lúči so zimou, hoci na väčšine z 58 zjazdoviek, ktoré spolu merajú sto kilometrov, a v dvoch snoubordových parkoch, vrátane svetovej novinky snoubordistickej twin pipe, bude rušno do konca apríla.
Zjazdovky denne upravuje 40 špeciálnych vozidiel a 200 snehových diel je pripravených na mechanické zasnežovanie tam, kde treba. Na stráne medzi 1000 až 2195 metrov nad morom. Päť kabínkových lanoviek - dve šesťsedačkové a štyri štvorsedačkové, a 19 vlekov môžu hodinu čo hodinu odviezť 39 tisíc lyžiarov. Ceny denného lyžiarskeho lístka i viacdňovej permanentky sú v porovnaní s našimi najlepšími regiónmi najmenej dvojnásobné. Zahrňujú však aj autobusy zvážajúce z okolia k lanovke, lanovku nahor k ostatným 29 lanovkám a vlekom v Nassfelde. Permanentka platí dokonca aj do ďalších troch menších lyžiarskych stredísk až 30 kilometrov od Nassfeldu. Po viacero týždňov sa však predávajú aj dovolenkárske "balíčky" s ubytovaním, permanentkou, požičovňou lyží, snoubordom a kurzom lyžovania pre začiatočníkov.
To všetko, okrem ideálnej polohy a povesti večne slnkom zaliatych svahov, treba mať, aby bolo stredisko príťažlivé pre lyžiarov zďaleka. V Nassfelde na tom rok čo rok pracujú a miestni ľudia vedia, ako na to. Jediný, ťažko riešiteľný problém bol túto zimu v Korutansku iba s úradmi. O lyžovanie v tejto spolkovej krajine prejavilo záujem príliš veľa Rusov a žiadali aj po rusky hovoriacich učiteľov lyžovania. Domáci sa ruštinu nikdy poriadne neučili, nuž bolo treba pozvať po rusky hovoriacich Bulharov a Poliakov. Pretože Rakúsko si svoj trh pracovných príležitostí veľmi tvrdo chráni, pre inštruktorov-cudzincov vytvorili pôvodne iba päťdesiat pracovných miest, kým reálna potreba bola trojnásobná.
Ján Blažej
Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.
