• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Litva

Úvodom tohto malého cestopisu chcem prípadného čitateľa upozorniť, aby nečakal, že ho zahrniem množstvom faktov o Litve a príťažlivých miest v nej.

Nešli sme do tejto krajiny, aby sme obehli čo najviac miest alebo pamiatok. Mali sme síce plán cesty, ale to len tak pro- forma. Snažili sme sa (a teraz trošku vykradnem Borisa Filana) byť krajinou cestovaný a nie vyhrať cenu za najväčší počet videných pamiatok.Dosť bolo úvodných kecov, tak poďme na to...

2.8. Výjazd z Kysuckého Nového Mesta  v skorých, veľmi skorých :o(( ranných hodinách, po malej chvíli sa ocitáme v Českom Tešíne, kde sa tešíme na našich dvoch spolucestujúcich.

Avšak tí zatiaľ z neznámych príčin sa v dohodnutom čase na dohodnutom mieste akosi nenachádzali, takže po výmene kariet v mobile zisťujeme, že naši kolegovia sa oneskoria o nejakú tú chvíľku. Z chvíľky bola trojhodinová sekera, ktorú sme užitočne vyplnili ochutnávaním českého Radegastu v miestnom bufete. Naši bratia Česi slávnostne vplávali na parkovisko pri Bille. Po úvodnom uvítacom ceremoniáli spoločne vyrážame v plnej zostave, čiže ja – Majo, Dano (môj slovenský spolubojovník a bývalí spolužiak), Ondro (ktorý odvážne poskytol svoje auto) a Petr. So slzou v oku opúšťame Českú republiku a začíname smelo čeliť nie práve najlepším cestám v Poľsku. Narážame tu na rôzne zaujímavosti ako vyjazdené koľaje na cestách, prepojovačky dvojprúdoviek, ktoré slúžia na otáčanie áut. Nikomu zrejme nevadí, že sa tadiaľ bežne jazdí rýchlosťou cca 130 km/hod. Ondro, chtivý ukázať nám, že svoje auto zvláda perfektne, bez mihnutia oka porušuje rýchlostné limity, čo nemohlo skončiť inak ako mávaním veselého uja v uniforme s červenou “plácačkou” v ruke. Nevieme presne čo nám hovoril, zrejme niečo typu, že tam bola sedemdesiatka a my sme išli 110 km/hod. Keď sme sa už pomaličky začali lúčiť so svojimi eurami, policajt rezignovane mávol rukou a odvelil nás preč, za čo má u mňa veľký plus. Počas cesty narážame na nápisy Handlowe na supermarketoch, ktoré sme si hneď ako čerství post-adolescenti vysvetlili po svojom (pre menej chápavých – hand love– a pre tých čo nepochopili ani toto, niet už nádeje...) Po výmene šoférov sa ocitám za volantom ja a neviem z akej príčiny vchádzame do centra Varšavy, ktorú sme mali pôvodne obísť. A tak zažívam krst ohňom: dopravná situácia v centre Varšavy počas dopravnej špičky a za prudkej prietrže mračien. Nakoniec sme sa šťastne vymotali a prejazd poľským hlavným mestom sme oslávili v Reštaurácii u Jana a pár pivami Zywiec. Prvé nočné táborisko rozbíjame pri mestečku Grajewo neďaleko od hraníc. Spokojní popíjame horúci čaj a vychutnávame pocit slobody. Nikomu z nás nevadí, že sedíme pri odpadových košoch a že okolo nás pobiehajú psy. Je to jednoducho prvý deň na ceste, ten kto takýto nejaký výlet zažil, vie o čom hovorím.

3.8. Po výživných raňajkách (instantná polievka) prekračujeme Poľsko – Litovskú hranicu. Vchádzame do mesta Kaunas, na ktoré som sa tešil asi najviac. Po úpornom hľadaní miesta na parkovanie sme zapadli do nejakého podzemného parkoviska obchodného domu. A na hlavnej ulici mesta sme sa stretli s tým, čo nás sprevádzalo počas celého pobytu v Litve. Nebudem to dlho naťahovať,  boli to Litvanky, ktoré sme hneď trefne pomenovali - Lolitvanky. Z každej strany sme mali možnosť pozorovať tú promenádu ženských tiel, ktoré sa okolo nás prelievali v neuveriteľnom množstve. Nestačí, že miestne dievčatá sú strašne pekné, ešte k tomu sa o seba aj vzorne starajú, takže výsledok je úžasný. Keďže Petr už v Kaunase bol, tak sme mali jasný cieľ: domáci pivovar v centre mesta, kde čapovali medové pivo. Po krátkom hľadaní na hlavnej pasáži sme ju našli: Alaus Restoranas AVILIS, a musím povedať, že to pivo skutočne stálo za to. Už menej za to stála skutočnosť, že za jedného „beera“ sme zaplatili asi  6 lít (čo je asi 78 Sk, kým u nás stojí pivo cca 20-25 Sk) Pomaly som začínal veriť, že Litva nie je žiadna lacná krajina. Inak sa čapované pivo dalo kúpiť za 3,50-5 lít, čo tiež nebolo málo. Aby sme zachovali svoju povesť cestovateľov, tak sme navštívili pár kostolov a Kaunaský hrad. A vôbec, v Litve si každý obdivovateľ kostolov príde na svoje, je ich tam strašne, ale naozaj strašne veľa. Aj keď si Kaunas zaslúžil oveľa väčšiu pozornosť, zastihol nás silný lejak a tak sme nie práve slávnostne skončili jeho návštevu. Nabrali sme smer na Prienai, kde sa konali Majstrovstvá Európy v bezmotorovom lietaní a kde nás čakal Radek, bývalý Ondrov a Petrov spolužiak. Ujal sa nás ako dobrá víla. Po spoločnom zoznámení a večeri nasledovala oficiálna časť – hýrenie s letcami. Po tom, ako Dano s Petrom zahájili „protestný spánek“ sme  ja s Ondrom pokračovali v miestnom bare. S radosťou som si precvičoval angličtinu s Holanďanmi, z ktorých sa vykľuli riadny „sprosťáci“. Najmä jeden exceloval vo svojich teóriách „about licking“ podľa čoho sme ho aj pomenovali (The licking king)

Na svoje bidlo sa zničený dostávame okolo druhej v noci.

4.8. Aj keď nás Radek varoval, že budeme musieť stávať dosť skoro, nikto ho v tej chvíli asi nebral vážne. Spánkový deficit sme s Ondrom dohnali v aute. Ráno sme si dopriali ešte sprchu, ktorá bola prvá a zároveň aj posledná na ceste. Rozospatí sme ešte stihli štart lietadiel a po pôsobivom vizuálnom zážitku sme sa vydali smerom na Trakai, čo je asi najkrajšia kultúrna pamiatka v Litve. Trakai je hrad, ktorý je obklopený jazerami a zvonku vyzerá naozaj pôsobivo. O to horšie je to už s jeho expozíciami. Dovolím si povedať, že Oravský hrad je na tom asi trikrát lepšie. Ale neprišli sme porovnávať, ale pozerať. Už pri vchode ma dorazila ženská, pretože mi nechcela uznať môj študentský preukaz. Našťastie aj moja biedna angličtina ju dokázala presvedčiť a ja som sa mohol za polovičné vstupné promenádovať po hrade. Ale tu sa musím pristaviť. Požiadal som nejaký okoloidúci pár, nech nám spraví fotku pred hradom, ale oni nevrlo odmietli!!! Myslím si: „Dobre, majú nejaké problémy“ a oslovujem nejaké slečny, ktoré sa zachovali úplne rovnako. Čitateľa musím ubezbečiť, že sme nevyzerali ako nejaký svedkovia Jehovovi a dokonca sme boli aj čerstvo osprchovaní (na čo máme aj svedkov :o)) Nechcem Litvákom krivdiť, možno sme natrafili na nesprávnych, alebo to boli turisti, ale fakt ma to dorazilo. Nakoniec nás odfotil nejaký starší Poliak, za čo majú Poliaci na tejto ceste druhé obrovské plus. Prehliadku sme zavŕšili na vodnom bicykli v tvare delfína, na ktorom sme sa aj pofotili. Keďže sme boli všetci „hore bez“, Petr toto zátišie vhodne pomenoval „Čtyři pupky na vodě“. V miestnych reštauráciách sme objavili jedlo, ktoré nás sprevádzalo počas celého pobytu, kepta buona, alebo ak chcete opekaný chlieb. Najskôr sme chceli zložiť svoje kosti v oficiálnom kempe, ale po oznámení ceny za nocľah a parkovné sme sa otočili čelom vzad a Petr akoby na ospravedlnenie zasyčal niečo typu „We are a poor students“. Na to, že tu majú toľko kostolov, sú tu až nekresťanské ceny. Prvýkrát sa stretávame s cestnou kontrolou, avšak vďaka litovským vodičom, ktorí nám odušu blikali, sme rýchlosť neprekročili a šťastne sme „zakempili“ blízko odpočívadla pri ceste.

5.8. Dnes nás čakalo hlavné mesto - Vilnius. Ako inak po úvodnom probléme s parkovaním, sme našli príjemnú krčmičku s  príjemnou čašníčkou, kde sme spriadali plány na dnešný deň. Tu sme aj dostali malú školu litovčiny od spomínanej čašníčky. Frázy, bez ktorých v Litve neprežijete: Labas – ahoj, Ačiu – ďakujem, Viso gero – dovidenia a didile Alus – veľké pivo.

Po sentimentálnom rozlúčení  s čašníčkou v jej rodnom jazyku sme sa vrhli na kultúrne pamiatky. Navštívili sme niekoľko kostolov, Národné múzeum, ktoré na tom bolo s expozíciou ešte horšie ako Trakai. Jediná vec, ktorá ma zaujala, bol prameň Napoleonových vlasov, ktorý som nekompromisne prinútil znudeného Petra odfotiť. Za zmienku stojí aj pár fotografií masových hrobov, kde boli pochovaní Napoleonovi vojaci, a ich pár polorozložených uniforiem za vytrínami.  V uliciach mesta stretávame aj pár Nemcov na bicykloch, ktorých sme si včera všimli v Trakai a mali celkom schopnú dcéru. Sklamaní a hladní blúdime po Vilniuse, odvažujeme sa vojsť do tureckej reštaurácie, kde si objednávame nejaké to jedlo. Po sprataní tých myšacích porcií sa z mesta porúčame. Za Vilniusom sme to zapichli do nejakých polí, kde sme nafotili pár gýčovitých fotiek s teplovzdušnými balónmi a západom slnka.

A potom to prišlo. Obrovské roje komárov nás prinútili na ústup do stanov. Budúce ráno si Dano napočítal len na nohách 43 podpisov od na našich kamarátov moskytov. Po partičke pokru o zápalky sa odoberáme spať.

6.8. Musím prezradiť, že tento deň bol pre mňa asi najkrajší počas pobytu v Litve. Hneď ráno po pobalení a spočítaní štípancov od komárov sme sa v miestnych dedinkách snažili nakúpiť nejaké to pečivo. Avšak vidiek mi veľmi pripomínal Divoký západ. Prašné cesty, nehybný vzduch, už som len čakal, kedy sa ozve ústna harmonika. Na jednom dome sme zazreli nápis Pardoutvé, z čoho sme vyrozumeli, že to budú asi potraviny. Staršia pani predavačka  na nás so zjavným záujmom pozerala, my sme zatiaľ venovali pozornosť počítadlu, ktoré mala miesto registračnej pokladnice. Miestny vidláci v obchode nás tiež obdarovali svojim záujmom, a tak sme s radosťou odtiaľ vypadli.

Dnes sme mali na programe mesto Siauliai (čítaj Šaulaj) a Horu krížov. Hora krížov z diaľky vyzerá ako skládka odpadu, ale keď sa dostanete bližšie, začnete rozoznávať jednotlivé krucifixy. Ako som bol poučený, tak Hora (slovo hora berte z rezervou, najvyšší kopec v Litve má myslím niečo okolo 200 m.n.m. ) bola nejakým symbolom vzdoru voči sovietskej okupácii.

Pár krát sa Komančom podarilo kríže zrovnať so zemou, ale vždy to niekto počas noci opravil až sa raz na to Červení vybodli. Odvtedy sa na Hore nazhromaždilo niekoľko stotisíc krížov a musím povedať, že je to veľmi pôsobivé len tak sa medzi nimi prechádzať.

Po krátkej návšteve mesta Siauliai sme sa začali zháňať po nejakom tom mieste vhodnom na rozloženie stanov. Avšak všade sa rozprestierali súkromné pozemky, až sme to nevydržali a na jednej samote sme sa spýtali, či by sme sa tam niekde mohli vykempiť. Po krátkom česko-slovensko-anglicko-ruskom  rozhovore nás domáci uznali ako vhodných dočasných obyvateľov ich pastvín, a tak sme sa neďaleko ich domu rozložili. Rátali sme, že domácich už ani len neuvidíme, avšak opak bol pravdou. Behom piatich minút sa spoza kríkov vynorili dvaja chlapi s náručou dreva a hrncom plný vody. Medzitým ako rozložili oheň a tým ako nám sľúbili nejaké mäso na večeru, sme sa zoznámili. Romas bol vyštudovaný železničný inžinier a mal základné znalosti angličtiny, vďaka čomu sme sa ako-tak dorozumeli. Vlados bol taký klasický miestny sedliak s miernym sklonom k alkoholizmu. Ako sme zistili, Vlados bol vášnivý milovník koní (nemyslím to doslova :o)), o čom sa ako prvý z nás mohol presvedčiť Petr, ktorého Vlados ťahal za ruku niekam preč. Keď sme sa už pomaly začali zmierovať s tým, že v aute bude jedno miesto navyše, tak Vlados s Petrom triumfálne pricválali na lúku na asi dvanásťročnej, životom otrávenej kobyle. Aby sme mu preukázali úctu, tak sme sa na nej všetci previezli. Vlastne okrem Ondra, ten sa nechal počuť, že na tú beštiu ho nedostaneme. Nepochybne si však kobyla najviac obľúbila Petra, pretože pri pokuse ju chytiť dostal presne mierený zásah kopytom do bedrovej oblasti, takže mal na našu hnedú kamarátku pamiatku počas celej cesty. Romas nám zatiaľ priniesol občerstvenie, trošku klobás, slaniny a nedopitú fľašu vodky. Na znak, že aj my si vieme vážiť hostiteľov, som vytiahol z vaku plaskačku slivovice zmiešanou s rôznymi bylinami, ktorú mi mama nabalila proti hnačke. Evidentne im veľmi nechutila, akurát Romas sa zmohol na „very strong“. Zrazu sa reč otočila na litovské dievčatá a Vlados začal niečo telefonicky vybavovať a zmizol. Po nejakej polhodinke pri nás zastavilo auto, z ktorého vyliezol Vlados a zhováral sa s nejakými ženštinami vzadu. Na naše obrovské sklamanie auto odfrčalo nenávratne preč aj s litovskými kočkami, a ostal iba Vlados, ktorý mal v rukách fľašu vodky. Tu sme pochopili, že nevybavoval ženské, ale chľast. No čo sa dá robiť, aspoň sme sa spoločne podružili, z Romasa v návale nostalgie vypadlo, že kedysi hrával súťažne basketbal. To nemal počuť Dano, ktorý je tiež nenapraviteľným fanatikom do tohto športu. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa na basketbalovom zápase. Ono by bolo všetko v poriadku keby...

Keby nebola polnoc, Romas by nebol pod obraz boží, kôš by nestál na križovatke dvoch štrkových cestičiek a lopta by nebola beznádejne mäkká, takže sa s ňou ani náhodou nedalo driblovať. Petr s Vladosom ostali v kempe a ja, Dano, Ondro a Romas sme vytvorili dva hviezdne tímy: Slovakia – Dano a ja a Lithuania – Romas a Ondříšek. Konečný stav zápasu bol 10 : 12. Jednoducho sme to Romasovi nemohli urobiť a nechali sme ho vyhrať. Ale po zápase sme sa polomŕtvi zvalili do stanov a zaspali sme.

7.8. Keď sme sa po prehýrenej noci prebrali a zbalili si veci, išli sme sa poďakovať našim hostiteľom. Najskôr sa z domu vypotácal Vlados, na ktorého ťažko doliehali poopičné  stavy. O malú chvíľu za ním z domu krivkajúc vyšiel aj Romas. Ukázal na nohu a povedal: „basketbal“. Pri pohľade na zúboženého Romasa som sa nemohol ubrániť škodoradostnému úškľabku, ktorý som pokrytecky pohotovo zmenil na súcitný výraz tváre. Nech mi Boh odpustí, ale bola to pre mňa taký malá náplasť za tú nočnú prehru...

Vyrazili sme smerom na Palangu, čo je prímorské mesto. Odparkovali sme auto blízko pláže a konečne sme uvideli Baltické more. O niečo menej bolo príjemné, že pláže okupovalo nespočítateľné množstvo turistov. Tam som zistil, čo znamená výraz „hlava na hlave“. Hanblivo sme sa počvachtali v mori, ktoré nebolo práve najteplejšie a vydali sme sa hľadať kemp, ktorý sa mal stať našim domovom na najbližšie tri dni. Nájsť ho nebolo problém, a dokonca nám bol sľúbený aj záchod a sprcha. Cena bola viac než prijateľná (až mi to bolo podozrivé), a tak sme bez váhania zaplatili a vošli. Aké bolo naše prekvapenie, keď zo záchodu sa vykľula obsratá  latrína (vraj zvyšky fekálií sa povaľovali aj naokolo, ale nemal som chuť sa ísť presvedčiť na vlastné oči) a za sprchu bola zrejme považovaná výlevka na umývanie riadov, kde sa musela neustále dolievať voda z bandasiek. Najlepšie to pomenovali naši bratia Česi: „hyení hygiena“. K večeru sme boli tak neuveriteľne zničení, že sme nakúpili odporné pivo v dvojlitrových fľašiach, ktoré bolo takmer trikrát silnejšie ako naše. A tak sme sa vykafrili na pláži a proste len tak kecali až do noci...

8.8. Ráno sme sa ako správni tuctoví turisti vyvalili na pláž, ktorá bola oveľa prázdnejšia ako včera. Celý deň sme chytali bronz, čo samozrejme dopadlo tak, že sme sa všetci komplet spálili. Okrem lúčov slnka sme absolvovali aj nálet malých osičiek z mora, ktoré sme (a teraz by priatelia prírody nemali ďalej čítať) upravovali na pozemné verzie, čiže sme ich precíznymi pohybmi pripravili o krídla, tzv. Hra na broučky. Aj tak ich bolo naokolo neskutočne veľa, celé more nimi bolo doslova posiate.

Tento večer sme sa rozhodli pustiť perie, čiže aktívne zahýriť. Pred západom slnka sme zapadli na pobrežnú terasu, kde obsluhovala veľmi sympatická čašníčka. A tu som zažil najväčšie faux pas na ceste. Po pár pivách som sa vybral na záchod, čo znamenalo vypýtať si kľúče od obsluhy. Po návrate ma čašnícka čakala sediac na schodoch so záhadným úsmevom na perách, s jednou rukou koketne nastrčenou pýtajúc si hajzlový kľúč a s druhou mi podávala papier, na ktorom bolo napísané "without ?". A ja neviem, či mi v tej horúčave preplo alebo čo, nechápavo som sa pozeral na papierik a na ňu, potom som jej tam opravil gramatickú chybu a ďalej som na ňu nechápavo hľadel. Chvíľu niečo mrmlala, tak som tam dopísal Slovak and  Czech republic a odkráčal som na svoje miesto. V tej chvíli, ako som si sadol, ma osvietilo. Veď ona....... Nemal som odvahu povedať chalanom čo sa stalo, až to zo mňa vyhrážkami a ďalším pivom dostali. Korunovali ma za najväčšieho debila pod slnkom, za čo som im bol v tej chvíli neuveriteľne vďačný. Dano sa snažil zachrániť situáciu, ale už bolo neskoro. (alebo skôr nemal môj oslnivý šarm :o)) Ešte šťastie, že v bare bola akcia, za päť vypitých pollitrov balíček kariet. Nemusím asi ani pripomínať, že s balíčkom odchádzal každý z nás. V noci sme sa ešte ja s Ondrom dali do reči s mladými Litvákmi v kempe, opäť sme sa spoločne podružili, porovnali situáciu v oboch krajinách a rozišli sme sa v neskorých hodinách do svojich stanov.

9.8. V dopoludňajších hodinách sme sa ešte vyvalili na pláž, podvečer sme opustili kemp a rozložili sme sa pár kilometrov pred Kleipedou. Urobili sme vyúčtovanie a tí dvaja lenivejší (čiže ja a Petr) sme sa rozhodli spať po „širákom“, - pod holým nebom. Toto rozhodnutie som v noci asi 10x oľutoval, ale forma je forma a vydržal som do rána. Predsa sme len fajnovejšia generácia.

10.8. Kleipeda nás moc neoslnila, klasické prístavné mesto s pachom rybiny, ale veľa času na jej spoznanie sme neobetovali. Plánovali sme navštíviť Niddu, ktorá sa nachádza na polostrove Kurská kosa, ale naivne sme sa domnievali, že je spojená s Litvou mostom. Samozrejme tam žiadny most nebol, akurát tam premával „ferry“ a tak sme sa rozhodli, že zajtra z Litvy vypadneme. Za posledný cash sme nakúpili suveníry domov. Ešte sme sa v Kaunase stavili na jedného „honibíra“ a zakempili sme kúsok od hraníc. Podvečer som stihol Ondrovi na off road cestách odtrhnúť elektriku na prívesný vozík, za čo mi nebol dvakrát vďačný. Evidentne už sme toho mali všetci dosť, z jednotvárnej stravy (cestoviny, špagety, kolienka, cestoviny s kolienkami a pod.) už každý absolvoval svoju sračku, a tak sme sa tešili domov.

11.8. Po opätovnom problematickom prejazde Poľskom vo večerných hodinách dorážame na Slovensko. A THAT S ALL FOLKS.

Suma sumárum, Litva je fajn krajina, pomerne drahá pre našinca, s milými ľuďmi, koniec koncov, názor si urobte sami.


Autor/zdroj: Kahan
Text bol naposledy zmenený dňa: 13.09.2004