Levoča - Úvod/Mapa

Levoča leží na južnom úpätí Levočských vrchov na ľavej strane Levočského potoka. Tento priestor bol osídlený už v neolite ľudom volútovej a bukovohorskej kultúry, ďalšie nálezy sú z mladšej doby bronyovej, z doby laténskej a slovanské sídlisko z doby veľkomoravskej.

Prvá písomná zmienka o Levoči pochádza z roku 1249. V roku 1271 sa už Levoča stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Nemcov. Vznikla spojením dvoch osád zničených tatárskym vpádom v roku 1241. Po odchode Tatárov začali obyvatelia budovať nové mesto, ktoré stálo na významnej križovatke obchodných ciest vedúcich z juhu na sever a z východu na západ. Výhodná poloha spolu s rôznymi právami a výsadami (napr. právo rybolovu, poľovačky, užívania lesa, skladu) pomohli mestu k jeho obrovskému rozmachu. K rozvoju obchodu v Levoči prispelo aj významné privilégium kráľa Žigmunda z r. 1406, podľa ktorého levočskí kupci mohli slobodne predávať svoj tovar po celom Uhorsku. Tieto práva a výsady mali za následok rozvoj remesiel a mestského patriciátu. Bolo tu vyše 40 remeselníckych cechov.Dôležité miesto zastávali zlatníci, meditepci, zlievači cínu, rezbári, maliari, obuvníci, kožušníci, mäsiari a aj stavitelia. Levoča sa v 14. storočí stala slobodným kráľovským mestom. Spolu s Košicami, Prešovom, Bardejovom a Sabinovom bola členom piatich východoslovenských slobodných kráľovských miest, známych pod názvom Pentapolis. Mesto dosiahlo svoj hospodársky a sociálny rozmach koncom 14. a v 15. storočí. Z tohto obdobia pochádza aj väčšina meštianskych domov na námestí, ktoré aj v súčasnosti patrí k najkrajšie riešeným námestiam u nás. Na ďalší rozvoj remesiel a obchodu mali na konci 15. a v 16. storočí negatívny vplyv dlhotrvajúce spory s Kežmarkom o právo skladu, boje Jána Zápoľského s Ferdinandom Habsburským o uhorský trón a nakoniec aj požiare. I napriek čiastočnému úpadku sa Levoča v 2. polovici 16. storočia opäť dostáva medzi popredné mestá Uhorska. Rozpad feudalizmu nepriaznivo zasiahol mesto. Klesol význam výsad udelených mestu, zmenil sa aj smer obchodných ciest. Svoju úroveň si v tomto období udržali už iba kníhtlačiarne. Vybudovaním košicko-bohumínskej železnice v roku 1873 význam mesta ešte viac poklesol. Do roku 1923 bola sídlom Spišskej župy, do roku 1949 sídlom krajského súdu. V roku 1960 prestala byť sídlom okresu, opäť sa ním stala v roku 1996.