• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
  • Prenájom áut

Kobercové kráľovné

Turecko je okrem krásnych kultúrnych pamiatok známe aj výrobou veľmi pekných kobercov. Vždy ma zaujímalo, ako taký ručne tkaný koberec, či kelím prichádza na svet a tak som si nechala ich výrobu vysvetliť priamo od miestnych odborníčok.

Koberce sa kladú na zem a kelímy zase na stenu, ako nástenné obrazy. Koberce ale aj kelímy tkané v Turecku, v Anatolii, sa líšia od  perských, či arabských  vo viazaní uzlíkov. V Turecku sa pri viazaní uzlíkov používajú tzv. gordické uzlíky.  Gordický uzol bol uviazaný po prvý krát na juhu krajiny a nikto dlhý čas nevedel ako sa to vlastne robí. Je to totiž dvojitý uzol, ktorý sa inde na svete pri ručnom viazaní kobercov nepoužíva. Gordický uzol je zahalený nejedným tajomstvom a povesťou. Pri skúmaní pôvodu rôznych kobercov to bol práve on, ktorý pomohol vyriešiť problém „veku“ nejedného koberca, ktorý bol predložený odborníkom na preskúmanie. Údajne najstarším kobercom, ktorý bol objavený v 50-tych rokoch minulého storočia je koberec, ktorý sa našiel na hraniciach medzi Ruskom a Mongolskom, v zamrznutom ľadovci. Jeho vek sa odhaduje na 2 500 rokov a t.č. je vystavený v múzeu, v Ermitráži, v Petrohrade. Kvalita koberca sa určuje podľa materiálu, z čoho je koberec zhotovený a tiež aj podľa toho, koľko uzlíkov sa nachádza na jednom centimetre štvorcovom. Rozdiel medzi tureckými, perskými a arabskými kobercami je teda jednoznačne vo viazaní uzlíkov. Turecko je držiteľom prvenstva, že ich koberce sú najjemnejšie na svete. V Guninessovej knihe rekordov majú zapísaný koberec, ktorý sa vyrobil na ich území. Celý koberec má rozmer iba zošita formátu A4. Dievčina, ktorá ho tkala, pracovala na ňom plných šesť rokov. Možno si poviete, čo na takom malom koberčeku vedela robiť toľký čas. Práca tkania kobercov, najmä pri veľmi jemných, je veľmi pracná a náročná na oči, ale aj prsty a chrbát. Takýto jemný koberec dokáže tkať dievčina, či žena maximálne 5 minút počas hodiny, viac jednoducho nevládze.  Z tureckých dielní vyšiel aj iný koberec, ktorý má ešte vyšší počet uzlíkov na cm². Jeho rozmer je údajne 91 cm x 140 cm a na tejto ploche je uviazaných celkom 8 612 240 gordických uzlíkov z hodvábu. Samozrejme, že za takúto namáhavú prácu sa musí aj riadne zaplatiť a tak ceny týchto „skvostov“ sú pre našinca astronomické. Cena takéhoto koberca sa pohybuje od 400 – 600 tisíc dolárov!

    V Turecku nájdete tkáčky kobercov takmer všade, aj v tej najodľahlejšej dedinke. Koberce tkajú poväčšine mladé dievčatá a ženy, ktoré do kobercov vtkávajú doslova svoju dušu. Prácu vykonávajú ženy no a o predvádzanie kobercov a ich predaj sa starajú zase muži, ktorí dokážu o histórii kobercov, ich kvalite, viazaní, farbách..., rozprávať celé hodiny. Predvádzanie a predaj koberca pozostáva doslova z celého rituálu, pri ktorom Vám ponúknu  aj silnú tureckú kávu, alebo čaj. V Turecku, v dedinke TAVAS sa nachádza najlepšia turecká škola na tkanie kobercov. Chodia sem ľudia z celého sveta, aby videli na vlastné oči, ako „prichádza na svet“ nový koberec. Tkanie kobercov a všetka technika okolo nich sa dá v Turecku študovať dokonca aj na vysokej škole, majú na to samostatný študijný odbor. Mladé dievčatá a ženy sedia na nízkych lavičkách pri stavoch a trpezlivo, uzlík po uzlíku, podľa predlohy viažu tú nekonečnú krásu. Mnohé z dievčat poznajú niektoré predlohy takmer už naspamäť a preťahovanie nitiek robia automaticky a ešte pri tom stihnú „trkotať“ so susedkou.  Pre turistov je to rarita a  nejedna dievčina – tkáčka sa nachádza v súkromnom albume japoncov, američanov, či iných turistov. Mnohé sa neradi fotia, ale niektoré sú na to doslova pyšné a pred cvaknutím spúšte sa milo do objektívu Vášho fotoaparátu usmejú. S prácou tkáčky začínajú veľmi skoro, v 12-tich , 13-tich rokoch. Tie, ktoré majú najväčší talent tkajú zložitejšie vzory, s jemnejším materiálom, hodvábom. I napriek tomu, že možno sa niekomu zdá, že to nie je namáhavá práca, nie je tomu tak. Je to veľmi ťažká práca a dá sa robiť iba niekoľko rokov, pretože okrem očí, prstov, trpí  veľmi aj chrbtica. Ženy pri svojej robote – tkaní sedia celé dni a roky, výsledok svojej práce  sa  dostavuje  niekedy až za 2 – 3 roky, niekedy aj neskôr. V každom koberci má farba svoje miesto a svoj význam. Napríklad modrá farba v tureckých kobercoch pôsobí vraj proti uhranutiu. A vytkaný motív husej nohy zaručuje majiteľovi šťastie. Dnes v treťom tisícročí síce technika riadne pokročila a to čo robí tkáčka ručne celý rok, dokážu stroje vytkať za 10-15 minút, ale ručná práca je ručná práca.V ručne tkanom koberci sú prenesené nekonečné minúty trpezlivosti, lásky a možno aj bôlu, ktoré tkáčka do koberca vtkala. Vývoj ide dopredu skutočne míľovými krokmi a v  technicky vyspelých krajinách ručnú prácu nahradili a nahrádzajú stroje. Bola by však škoda, aby v budúcnosti turecké tkáčky prišli o robotu, dúfam, že sa tak nestane.


Autor/zdroj: Janka Klinková
Text bol naposledy zmenený dňa: 13.06.2001