• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Karneval v bolívijskom Orure

Každý krok, každý stokrát zopakovaný pohyb pozná už naspamäť. Júlia je však so sebou nespokojná. Ešte to nie je úplne dokonalé a do karnevalu v Orurure zostáva už len týždeň...

Pondelok. Streda. Štvrtok. A mesiac pred vyvrcholením aj v sobotu dopoludnia sa ponáhľa Júlia Rafaela Cerrada na ihrisko priemyslovky v jej rodnom La Paze. Čaká ju spolu so šesdesiatimi kamarátmi dvojhodinový nácvik. Pod prísnym dohľadom cvičiteľa už niekoľko mesiacov nacvičujú slávnostný karnevalový sprievod. Raz a dva, raz a dva. Ľavá predkopáva. Podrep. Dve otočky a na štvrtú dobu výskok s rozpaženými rukami. Raz a dva. Pravá predkopáva... Každý krok, každý stokrát zopakovaný pohyb pozná už naspamäť. Júlia je však so sebou nespokojná. Ešte to nie je úplne dokonalé a do karnevalu v Orurure zostáva už len týždeň...

Keď sa povie karneval, prirodzená asociácia je pre nás snáď Rio alebo Latinská Amerika. Niekedy sa snáď až zabúda, že oslavy karnevalu majú svoj pôvod, v našej matke  Európe.  A spolu s ním poriadne starú históriu. Už v starovekom Grécku a Ríme, kde sa karnevaly konali na počesť boha Bakcha, sa nespútane pilo a tancovalo. Neskôr, v stredoveku, sa pápežovi Inocenciovi II znepáčila búrlivosť a nestriedmosť týchto pohanských osláv a zo svojej moci ich zakázal. Avšak oslavy karnevalu boli medzi ľudom hlboko zakorenené, a tak sa čoskoro opäť zaviedli do života. Neskôr bujaré sprievody španielsky konquestori preniesli aj do „nového sveta“ kde sviatok našiel optimálnu živnú pôdu a vyrástol do dnešnej, svetoznámej podoby. Jedným z miest kde karnevalová kvetina rozkvitla do plnej krásy je bolívijské Oruro.
Toto stotisícové mesto leží vo výške skoro 3500 metrov nad morom. Je známe ako železničný uzol, historické centrum či sídlo bohatých rudných baní, avšak viac ako náleziská drahých kovov či historické budovy ho preslávil miestny karneval. Orurská fiesta na oslavu Panny Kandelárskej, ktorá pomáhala miestnym obyvateľom má svoje korene už v Andskej mytológií. Hovorí sa v nej, ako mystická dievčina tohto mena zachránila miestne kmene pred pomstov zlých bohov. Neskôr, ako spomínajú mnohé legendy, sa táto nadprirodzená bytosť objavila ešte niekoľkokrát a svojími skutkami si vyslúžila obdiv a uctievanie. Panna z pohanských báji sa postupne pod kresťanským vplyvom premenila na Pannu Máriu Kandelársku, ktorú miestni baníci začali uctievať ako svoju patrónku. Napodiv, začali ju uctievať pochodmi v dračích maskách. Navonok sa síce hovorí, že masky predstavujú výstražné varovanie pred osudom padlých anielov, keď však uvážime, že miestni baníci ešte aj dnes v banských štôlňach výročne podrezávajú krky mladým lamám a prinášajú tak krvavé obete matke zemi, a že títo na povrchu oddaní kresťania pripúšťajú, že pod zemou je pánom rohatý, môžme si o dračom sprievode a jeho adresátovy pomyslieť aj niečo iné.

Do Orura vzdialeného tri hodiny cesty autom od hlavného mesta krajiny - La Paz-u vedie jedna z hŕstky asfaltových ciest na území Bolívie. V poslednú sobotu pred popolcovou stredou, to znamena v deň, keď sa má začať karneval, je na nej neobyčajne rušno. Stovky áut a autobusou mieria po ceste tiahnúcej sa antiplanom - náhornou plošinou s nadmorskou výškou skoro 4000 metrov - na otvorenie najveľkolepejšej bolívijskej fiesty. Za oknami auta sa mihajú skúpe pastviny s pasúcimi sa lamami a alpakami, okolo ktorých sa prechádzajú ich indiánski pastieri v tradičných farebných pončách. Jednotvárnosť mierne zvlnenej krajiny občas preruší dedina alebo skupina domov z nepálenej hliny, akoby vymodelovaných detskou rukou.
Je skoro ráno ale mesto folklóru ako ho jeho obyvatelia nazývajú, už žije naplno očakávaním svojej fiesty. Tisícové zástupy miestnych zvedavcov a turistov z blízka i z ďaleka začínajú obklopovať ulice, ktorými má prechádzať karnevalový sprievod. Ako sa blíži ohlásený začiatok karnevalu policajti a vojaci len s problémami bránia divákom aby nezužovali vyhradený koridor. Všetci netrpezlivo očakávajú pokyn patróna karnevalu, ktorý slávnostým pohybom vyzve prvých účastníkov k otvoreniu sprievodu. Stane sa tak o deviatej hodine. Presne podľa programu sa do ulíc vydávajú prvé skupiny masiek a prizerajúce sa davy ich privítajú nadšeným potleskom a výkrikmi.
Dračie masky, pôvodne malých rozmerov, zhotovované z medi, vrecoviny a iných, jednoduchým ľuďom dostupných materiálov, prešli počas storočí nemalým vývojom. Dnešné odevy tanečníkov sú luxusné a okázalé. Kostýmy z drahých, bohate vyšívaných látok zdobené pozlátenými a postriebrenými plieškami na slnku oslepujú svojím leskom. Samotná maska, ktorá je takisto ručne zhotoveným umeleckým dielom, meria nezriedka viac ako meter, takže tanečník ju musí mať k hlave a trupu prichytenú popruhmi. Takýchto drakov je v jednej skupine aj do päťdesiatky. Dopĺňajú ich mažoretky a samozrejme muzika - dychovka najmenej o dvadsiatich členoch.
Draci sú síce prevažujúcov ale zďaleka nie jedinou inšpiráciou tvorcov masiek. Okrem hrozivých rohatých hláv prichádzajú pestrofarebný gaučovia, štrngajúci hrkálkami prišitými na vysokých čižmách, Inkovia v bojových brneniach, divosi odení do perových kostýmov, mávajúci nad hlavami oštepmi, skupinky andských indiánov vyhrávajúci na svojich typických píšťalách. Fantázií sa pri tvorbe kostýmov medze nekladú. Námety alegorického zobrazenia masiek čerpajú z odlišných súdkov, predsa však majú veľa spoločného. Všetky sa len tak ligocú ozdobami, hrajú farbami od výmyslu sveta a natriasajú v rytme tanca ich majiteľov.
Pretláčajúc sa davom proti smeru pochodujúcich tanečníkov sa návštevník pomaly dostane k malému námestiu, kde vyviera prameň karnevalového sprievodu. Účastníci, ktorí maju ešte dosť času sa s dračou hlavou pod pazuchou, alebo lukom a šípmi v ruke napchávajú klobásami z okolitých stánkoch, pózujú turistom alebo len tak konverzujú. Je v tom kus poézie pozorovať ako gaučo vysvetľuje niečo indiánskemu náčelníkovi alebo ako sa mažoretka koketne usmieva na okrídleného draka. Tí čo to už "majú za pár" sa pred pomyselnou štartovacou čiarou, ktorá ich oddeľuje od ľuďmi obklopeného koridoru, netrpezlivo zoraďujú. Medzi nervózne prešľapujúcimi stojí aj Júlia. Z tváre jej žiari očakávanie. Je to jej prvý orurský karneval a veľmi jej na ňom záleží. V najbližších hodinách musí zúročiť mesiace neľahkého nácviku. Chce byť dokonalá. Matka a sestra jej naposledy skontroluje lesklú vestu a sukňu, upraví drobný klobúčik a nalepí na tvár posledný fliter. Je pripravená. Ešte si hudobníci preveria nástroje, nasleduje posledná kontrola rozostupov, vykríknutý pokyn choreografa súboru a už je tu pokyn organizátora. Rozvíria sa bubny, spustia trúbky, klarinety a heligóny a tanečníci so zdvihnutými bradami nacvičeným krokom vpochodujú do hučiacej arény.

Diváci, ktorých každoročne prichádza do Orura viac ako 30 tisíc sa bavia po svojom. Sediac na drevených tribúnach, ktoré v dĺžke niekoľkých kilometrov lemujú trasu sprievodu sa okrem povzbudzovania tanečníkov a nadšených ovácií, ktorými oceňujú zaujímavé tanečné čísla, zabávajú podľa vzoru Henricha III. Tento panovník, ktorý veľmi obľuboval sviatky, sa zvykol počas karnevalu obliecť do maškarného kostýmu. V svojej maske a pestrofarebnom oblečení sa potom sprevádzaný skupinami muzikantov túlal ulicami oblievajúc vodou prizerajúcich sa divákov.
Možno sa ostatné podmienky počas storočí zmenili, túžba po bujarej veselosti však ostala. Kto v Orure nemá masku, vodu si určite zaobstará. Miestny priemysel pohotovo reaguje na karnevalové potreby, a tak v okolitých stánkoch dostanete za lacný peniaz sadu malých balónikov naplnených vodou, striekačky, vodné pištole veľkokapacitné vodné "delá" ale aj spreje naplnené pestrofarebnou vodnou penou. Idú na odbyt.
Balóniky poletujú viac menej anonymne medzi tribúnami a za smiechu divákov sa rozprskujú na hlavách ich menej šťastných spolusediacich. Občas vypukne vodná mikrovojna medzi diváckymi skupinkami a v takom prípade je celé okolie bojového poľa do nitky premočené. Takéto mokré potýčky nie su vekovo ani národnostne ohraničené, a často strhnú všetkých prítomných bez ohľadu na ich pohlavie, či spoločenské postavenie. Zaujímavé bolo pozorovať skupinu oficiálnej Japonskej delegácie na jednej z hlavných tribún, ktorej letitý členovia odetí v serióznych oblekoch neodolali karnevalovej atmosfére a ako malé deti - a ako všetci naokolo - si po niekoľkých zásahoch kúpili zásobu vodnej munície a začali svojím útočníkom odpovedať rovnakým spôsobom.
Tohto dňa by žiadny súdny divák nemal rátať s tým, že zostane suchý, aj keď si od nejakého pouličného predavača kúpi igelitový pršiplášť. Najlepšie je sa s tým zmieriť, kúpiť si vodnú pištoľ, balóniky, penový sprej a rozdať aspoň toľko čo ste utŕžili.

Je neskoro popoludní a stále nové a nové karnevalové skupiny z celého územia Bolívie predvádzajú svoje tanečné umenie. Do Orura ich toho dňa prišlo v 50-tich folklórnych súboroch vyše 2000. S podobnými očakávaniami, nervozitou a odhodlaním ako Júlia. Tá má už za sebou desiatku výstupov pozdĺž niekoľkokilometrového diváckeho koridoru aj vrcholné číslo pred hlavnou tribúnou. Je unavená ale spokojná. S boľavými svalmi a otlačenými nohami sa spolu s kamarátmi túla po zaplnených uliciach. Napriek vyčerpávajúcemu dňu sa jej nechce spať a v oslavujúcom hlúčiku brázdi ulice až do svitania. O oddychu nemôže byť ani reči, je predsa karneval, a ten ďalší bude až o rok.


Autor/zdroj: Ludo Jambrich
Text bol naposledy zmenený dňa: 17.07.2002