Povzbudení skúsenosťami z prvej dovolenky sme sa nasledujúce leto rozhodli pre dobrodružnejší spôsob cestovania. Manželovi sa podarilo presvedčiť ma, aby sme šli pod stan. Spať len tak voľne pod širákom som rázne zavrhla, lebo som si nevedela predstaviť, ako také ani nie dvojročné dieťa spí dakde na piesku na nafukovačke len tak pod holým nebom, fúka naňho piesok, prípadne po ňom lozí nejaký hmyz alebo okolo neho behajú túlavé psy. Musím však povedať, že môj manžel (inak zodpovedný a vzorný otec rodiny) by bol schopný uvažovať aj o tom – to sú muži, ktorí nemajú žiadne zábrany a ktorých v určitých veciach my ženy nikdy nepochopíme.
Zvolili sme nám dobre známu Krétu, aby sme vylúčili prípadné problémy spojené s poznávaním nejakého neznámeho miesta. Povedali sme si, že to, čo ušetríme na ubytovaní, investujeme do prenájmu auta na celé dva týždne. Objednali sme si ho cez internet už z Bratislavy a čakalo nás na letisku. Starý pocit slobody sa nám vrátil, mali sme len auto, mapu a spiatočné letenky. A naviac 21-mesačného Tomáška.
Hneď prvý deň bol veľmi náročný, pretože sme museli byť na letisku už o štvrtej ráno. Tomáško bez problémov vstal, na letisku bol čulý a napriek nášmu presvedčeniu nezaspal ani v lietadle. Už bo väčší, všetko viac vnímal a za celý deň si zdriemol možno len hodinku. Večer sme si vyhliadli miesto na stanovanie a šli sme sa navečerať. Medzitým sa zotmelo a šli sme postaviť stan. Boli sme presvedčení, že Tomáško rýchle zaspí, lebo musel byť strašne unavený. Zobrali sme mu aj jeho obľúbenú knižku a hraciu skrinku, ktorú pred spaním vždy doma počúval. On ale nikdy v živote nevidel niečo také ako stan a pohľad na to, ako tatino vo vetre naťahuje čosi veľké plápolajúce ho tak vyľakal, že začal vystrašene hlasito plakať (až revať). Ja som ho potom nemohla dve hodiny utíšiť. Nakoniec sme ho do stanu nejako dostali, ale tá noc bola hrozná. Nafukovačka sa mu stále prehýbala, zamotával sa do spacáku, stále po mne lozil, pchal si hlavu na úplne nemožné miesta (napr. do tašky) a pod. Bola som rada, keď už svitol deň. Jediný, kto sa ako-tak vyspal, bol môj manžel, ktorý spal vonku pred stanom.
Druhý deň sme prežili na pláži s tým, že sme dosť dlho posedávali aj v krčmičkách – aby bol Tomáško v poriadnom tieni. Ukázali sme mu stan a vysvetlili sme mu, čo to je, že sa tam spinká a že je tam dobre. Druhá noc bola trocha lepšia ako prvá, ale to nepokojné lozenie a prevracanie sa neprestalo. Ráno som zistila, že Tomáško je celý horúci. Odmerali sme mu teplotu a mal skoro štyridsiatku. Zľakli sme sa, nevedeli sme si to vysvetliť a pochytila ma aj obava, či sa nám neprehrial na slniečku. V tej chvíli by som sa bola najradšej zbalila a letela s ním domov. Dala som mu hneď Panadol Baby a vybrali sme sa do neďalekého mestečka Chania k lekárovi.
Chvíľu nám trvalo, kým sme našli to správne miesto, ale inak musím povedať, že s lekárskou pomocou sme boli spokojní. Lekár ho popozeral, povedal, že má trocha zapálené hrdielko, že mohol byť nainfikovaný už z domu a predpísal mu antibiotiká. Zobrali mu na vyšetrenie aj moč. Boli sme prekvapení, že od nás nechcel žiadne peniaze. Zaplatili sme len lieky, ktoré nám doma poisťovňa preplatila.
Táto situácia nám však úplne skrížila pôvodné plány. S okamžitou platnosťou som zrušila stanovanie a prenajali sme si na pár dní izbičku v penzióne. Tomáško nemohol byť veľmi na slnku, keď bral lieky, tak sme boli väčšinou vnútri, alebo vonku v tietni pri bazéniku. Pre Tomáška nám dali detskú postieľku a tak sme sa konečne v noci normálne vyspali. On bol tiež oveľa spokojnejší, keď mal svoje zázemie, svoje štyri steny a strop. Mohol sa tam válať po posteliach a behať bosý bez toho, že by bol na slnku, celý od piesku a že by ho pálili nožičky.
O tri-štyri dni sme si boli pre výsledky z moču, ktoré boli dobré. Tomáško už nemal ani teplotu, tak sme pokračovali v okružnej ceste. Pod stan sme už ale nešli, vždy sme si našli nejaké ubytovanie, kde sme sa 2-3 dni zdržali a šli sme ďalej.
Nakoniec „všetko dobre dopadlo“ a dovtedy nami nespoznanú západnú Krétu sme si úspešne obišli. Ale keď sa tak spätne na to pozerám, dosť sme to podcenili. Tých prvých pár dní to nebola žiadna dovolenka, ale len stres. Už by som s takým malým dieťaťom pod stan nešla. Nám dospelákom nevadí, keď sme stále vonku, celú noc pod hviezdami dýchame dobrý morský vzduch a umývame sa pod sprchami dakde na plážach alebo v kempoch. Ten malý človiečik zvyknutý na domácu pohodu a kompletný servis na to ešte nie je prichystaný.
Nemôžem však samozrejme vylúčiť, že niekto môže mať aj s takýmto druhom dovolenky s malým dieťaťom dobré skúsenosti. Ak áno, celkom by ma to zaujímalo, lebo keď deti trocha podrastú, určite sa budeme o to pokúšať znovu. Každé dieťa je individuálne a určite sú aj rodičia, ktorí prípravu dieťaťa na takúto dovolenku zvládli lepšie ako my. Budem povďačná každému, kto sa o tie svoje skúsenosti s nami ostatnými podelí.
My môžeme na záver zo skúsenosti povedať, že:
- Keď chcete ísť stanovať, ukážte dieťatku už doma, čo je to stan. Najlepšie bude, keď vyskúšate s ním spať v stane už doma na dvore (alebo niekde blízko), aby si dieťatko na stan zvyklo a nebolo z toho v šoku. Ukážte mu aj spacák a príp. aj nafukovačku.
- Keď si myslíte, že vaše dieťa musí byť po celom namáhavom dni také unavené, že určite zaspí, tak vždy počítajte s tým, že to tak vôbec nemusí byť.
- Vaše dieťatko zaspí práve vtedy, keď je to najmenej vhodné (napr. keď už lietadlo pristáva a je treba ho zobudiť alebo keď ste na pláži, na ktorej nie je žiadny bufet a vy umierate od smädu a hladu – vtedy spí sladko aj štyri hodiny)
- Nikdy si nerobte dopredu plány a odhady, čo bude vaše dieťatko najbližšie hodiny robiť a zbytočne sa netešte, pretože čím viac vám na tom záleží, tým je pravdepodobnejšie, že to vôbec robiť nebude.
- Keď si myslíte, že vaše dieťa bude jesť niečo, čo mu nesiete z domu (a je to ťažké a drahé), je pravdepodobné, že to jesť nebude. Nech vás to neprekvapí a nerozčaruje.
Článok napísala Monika Marettová, ktorá dopisuje na portál www.babetko.sk - Všetko o bábätkach, deťoch a ich rodičoch.
