Hora duchov

Barma, či Mjanmarská federácia, ako sa dnes táto krajina oficiálne nazýva, bola dlho bielym miestom na turistických mapách Ázie. Posledné roky sú však vládcovia Zlatej zeme k cestovateľom prajnejší, a tak sa jej početné krásy a osobitosti, ktoré sú dodnes nedotknuté masovým cestovným ruchom, pomaly odhaľujú svetu. A je veru čo odhaľovať. Jedinečné zvyky, tisícročné architektonické pamiatky, vyberanú kuchyňu ale aj pohostinnosť obyvateľov a ich záhadné náboženstvá. Jedným z miest, kde som ku zvláštnostiam Mjanmarska “privoňal” trocha bližšie bolo mestečko Popa – sídlo tajomných Natov.

Doprava za všetky drobné
Celodennú trasu z Mandalaja až do mestečka Popa mi prichodilo absolvovať v starom mikrobuse čínskej výroby. Už na prvý pohľad vyzeral podozrivo a moje obavy o jeho technický stav sa čoskoro potvrdili. Po pár hodinách jazdy sa motor autobusu začal zahrievať, chrčať a kašľať. Keď sme zastavili a šofér začal nad otvorenou kapotou krútiť hlavou, ktosi z prizerajúcich sa mi pomocou posunkov a pár anglických slovíčok vysvetlil: “Prasknutý blok motora. Možno sa to podarí spojazdniť do večera, ale celkom možné, že to potrvá deň, dva...” Ďakujem, neprosím. Zdalo sa, že domáci majú času dosť, ja som však nechcel riskovať dlhé zdržanie, a tak som začať stopovať riedko prechádzajúce autá. Do najbližšieho mesta ma hodil akýsi nákladiak a odtiaľ sa ma ujal pikap smerujúci do mestečka Kyaukpadang neďaleko Popy.

Prsty vládnej chunty
Do Kyaukpadangu som dorazil až po jedenástej a k dopravným problémom sa pridal problém z ubytovaním. Hotelíky tu síce boli, odmietli ma však. Vysvetlenie znelo: “Bohužiaľ cudzinec, nemáme od úradov povolenie ubytovávať hostí zo zahraničia a keby nás niekto udal, mali by veľké problémy.” Autoritatívne maniere vládnej vojenskej chunty, ktorá predstavuje najtotalitnejšiu vládu, aká na svete podľa hodnotenia Amnesty internation existuje, zasahujú aj do sféry služieb. Okrem výrobných podnikov, školstva a médií, armáda kontroluje aj cudzinecký ruch a napriek proklamovanej podpore turismu strpčuje život nielen občanom Mjanmarska, ale aj cestovateľom. Je to škoda, pretože barmská pohostinnosť je až neskutočne vrelá a obyčajní ľudia majú cudzincov v úcte.
Riešenie môjho ubytovania sa však nakoniec našlo. Ktosi z domorodcov mi poradil, že v Pope sa dá prenocovať aj v kláštore. Na náboženské zvyklosti sa diktátori našťastie neodvažujú siahnuť, a tak pravidlo, že pocestný môže prenocovať v kláštore sa stále dodržuje. Rozhodol som sa overiť to. Zjednal som si odvoz, a o pol hodinku som už (so zmiešanými pocitmi) búchal na bránu budhistickej ustanovizne.

Apartmán v budhistickom kláštore
Drevenú kláštornú bránu otvoril holohlavý opát a keď mu vodič vysvetlil, o čo ide, len pokýval hlavou. Zaviedol ma do akejsi miestnosti, ukázal na vyvýšené drevené pódium a gestami naznačil: ”Tuto, milý cudzincec, môžete spať.” Nasledovalo niekoľko vysvetlení typu: ”voda, tuto”, ”kýbeľ, tiež tuto”, ”toaleta, tamto”. Keďže som na opátove posunky prstov smerujúce do úst “dáte si voľačo na zahryznutie?” zdvorilo pokrútil hlavou, zaprial mi dobrú noc a s úklonom sa rozlúčil.
Na svitaní som sa zobudil na to, že mi niekto trasie nohou. Otvoril som oči a predo mnou stál starší, dohola ostrihaný mních v červenej róbe s hrčovitou palicou v ruke. Z polospánku ma vytrhli jeho slová:
”Dobré ráno,” zašepkal po anglicky, ”moje meno je Tony Williams. Opát mi povedal, že došiel nejaký cudzinec, a tak som sa vás prišiel opýtať, či so mnou nechcete ísť na Chrámovú horu.”

Mních s ľudskými slabosťami
Ako som po ceste k strmému žulovému útesu na vrchu ozdobenému pagodami zistil, šesťdesiatročný Tony bol navýsosť reálny
smrteľník z mäsa a kostí. Strašne rád rozprával a väčšinu svojich príbehov doplňoval hlasným nákazlivým smiechom:
”Odkiaľ viem tak dobre po anglicky? To je jednoduché, môj milý. Ja som vyštudoval americkú námornú akadémiu. Strýko mi to vybavil. Viete, strýko, ktorý ma po smrti rodičov vychovával, bol silne veriaci kresťan. Keď som sa nechcel modliť, bil ma remeňom, kričiac, že zo mňa kresťana urobí aj nasilu. A vidíte, nepodarilo sa. Ha, ha, ha.”
Napriek svojmu statusu duchovnej osoby ma hneď na úvod rozhovoru začal zasýpať pikantnými historkami, ktoré nazhromaždil počas tridsaťročných plavieb po svetových moriach a oceánoch:
”...ach, kde sú tie námornícke časy. Mal som dievča v každom prístave... Mimochodom, viete, prečo si musíte v Japonsku dávať pozor na dievčatá s podkolienkami? No predsa tie sú školopovinné, ešte pod zákonom, mohli by ste mať problémy. Ha, ha, ha.”

Všetko pre cudzincov
Neďaleko od kláštora začínal výstup na Chrámovú horu. Päťstometrovú skalnatú homolu dvíhajúcu sa strmo uprostred osady Popa oplietali špirály zastrešených strmých schodov. Hneď pri prvých z nich bolo potrebné vyzuť sa a eventuálne prispieť do radu drevených pokladničiek, ktoré čakali na milodary návštevníkov.
To, ako sa nepočetným zahraničným návštevníkom vychádza v ústrety, symbolizovali aj miestne sociálne zariadenia. Rad záchodov, kde ich návštevníci museli čupieť nad žliabkom, ktorým pretekala voda z miestneho potoka, uzatvárala kabínka s ťažkým visacím zámkom a nadpisom: Vyhradené len pre cudzincov. Zatiaľ čo domorodec si môže len domýšľať, čo sa za dverami s diskriminujúcim nápisom skrýva, ja som sa o tom mohol legálne presvedčiť na vlastné oči. Od strážcu schodišťa som si vypýtal kľúč a nazrel do kabínky. Domácemu zadku zapovedaný tam trónil keramický sedací záchod aj s plastikovou doskou. K dispozícii bol dokonca aj papier.

Hor’sa na posvätnú horu
Milodary na zametanie schodišťa majú svoje opodstatnenie. Stromy na úpätiach hory aj kovové konštrukcie prístreškov boli doslova obsypané opicami, ktoré nemali veľký zmysel pre dodržiavanie hygienických pravidiel. Človek sa musel pozorne pozerať pod nohy, aby nestúpil, alebo sa nebodaj nepošmykol na svedectvách ich prítomnosti. A pritom tempo, ktorým sme smerovali nahor, bolo prekliato ostré. Šesťdesiatročný Tony mal pekelnú kondíciu. Niekoľko tisíc schodov, ktoré viedli na vrchol, zdolával ako tatranský kamzík.
Žmurkol na mňa: “Túto trasu absolvujem každé ráno za úsvitu, aby som mohol stráviť hodinu v meditácií.” Keď sme konečne dorazili na plochý vrchol hory, ktorý nebol väčší ako niekoľko árov, nezačal však odriekať svoje každodenné mantry, ale pustil sa do vysvetľovania histórie chrámov, ktoré tam stáli.

S Natmi nie sú žarty
Chrámy na posvätnej hore boli zasvätené Natom. Sú to barmskí duchovia stromov, riek, skál, ako aj potomkovia hinduistických božstiev. Zdá sa, že tridsiatim siedmim bôžikom, z ktorých pozostáva natovská mytológia, nič ľudské nie je cudzie. Nachádzajú sa medzi nimi králi, tuláci, konkubíny, ba dokonca aj alkoholici a jeden fajčiar ópia. Keďže radi robia ľuďom zle, treba si ich často udobrovať darmi, tancami a spevom. Aj keď Barmánci vyznávajú ako mesiáša Budhu, málokto je natoľko hlúpy, aby hazardoval s hnevom Natov. Bez obety týmto božstvám sa vraj nepostaví ani jeden dom; cesta je považovaná za bezpečnú, iba ak sa priviaže volom v záprahu na roh, alebo na zrkadlo automobilu trs kvetov; svadba sa podarí, iba ak Natovia dostanú zopár banánov. Keďže som sa aj ja nachádzal v sférach natovského vplyvu, nechcel som nič riskovať. Bôžikom som obetoval niekoľko zošúľaných bankoviek.
“A tamto cudzinec, tamto je hora Popa, od ktorej odvodzovalo názov aj naše mestečko.” Tonyho vystretý ukazovák smeroval k neďalekému vulkánu porastenému hustou vegetáciou. Tisícpäťsto metrový vrch je pre tunajších obyvateľom posvätným a pútnickým miestom už sedemsto rokov. Medzi vládcami tejto krajiny by sme našli len veľmi málo panovníkov, ktorí výstupom na horu nevzdali Natom poctu. Aj v dnešných dňoch tak robia zástupy veriacich, ktorí húfne zdolávajú vrchol, prísne dbajúc na to, aby nemali na sebe červenú alebo čiernu farbu, neniesli so sebou mäso, alebo nebrali mená Natov nadarmo.

Mesto okultistov
Mestečko Popa bola pútnickou a tak trochu aj turistickou lokalitou. Väčšina jeho obyvateľov sa zaoberala službami pre zástupy návštevníkov, ktoré sem každodenne z celého Mjanmarska prichádzajú. Niekoľko tunajších ulíc lemovali jednoduché reštaurácie, predajne spomienkových predmetov, ale najmä akési lekárne ľudového liečiteľstva, v ktorých sa ponúkali desiatky rôznych posvätných korienkov a bylín. Osobitnou kapitolou boli stánky veštcov, vykladačov z karát, chiromantov a iných odborníkov na ezoterické disciplíny. Napriek veľkej konkurencii navidomoči prosperovali.

Rozlúčka
Považoval som si za povinnosť pozvať Tonyho keď už nie na pivo (kánon nedovoľoval), tak aspoň na čaj. Pozvanie prijal. Rozprával mi o svojich deťoch (bol šťastne ženatý, ale so súhlasom manželky vstúpil na staré kolená do rádu), námorníckych zážitkoch, ale aj o potrebe viery a jej napĺňaní, ktorú mu budhizmus dokáže sprostredkovať.
Keď sme sa na druhý deň lúčili, venoval mi na pamiatku prívesok s Budhovou podobizňou a ja jemu samolepku s automobilovou skratkou Slovenska, ktorú nosievam ako suvenír pre nových kamarátov v ďalekej cudzine. Hneď si ju nalepil na mníšsku torbu.
Keď raz zavítate do Popy, určite ho podľa tej skratky SK na torbe spoznáte. Prihovorte sa mu a pozdravte ho odo mňa. Hádam sa poteší.