Expedicia Bananova republika pokracuje...

16.2.2004
Tikal je narodny park na severe Guatemaly v provincii Peten, v ktorom sa nachadza jedno z najzaujimavejsich majskych archeologickych nalezisk a divov Noveho Sveta. Odhaduje sa ze na vrchole svojej slavy, okolo 4 stor. zilo v Tikale az 100 tis. Obyvatelov. Peten je uplne nieco ine ako zvysna cast Guatemaly, je to husta, vlhka dzungla s mnozstvom divych zvierat, velka cast miestnych su presidlenci z juhu. Do Santa Eleny – Flores, vychodiskoveho bodu pre navstevu Tikalu sme prisli o 3:30 rano, krasne vyfukany klimatizaciou a mierne dolamani.

Autobusova stanica sa nicim nelisi od ostatnych preto sme radej okamzite zmizli, nasli hostel a autobus nasim smerom  vyrazal uz o piatej rano, aby bol na vychod slnka uz na mieste. Opisovat Tikal je narocne aj pre skusenejsieho spisovatela, sucho spomeniem ze ide o kombinaciu dzungle a majskych pyramid a zrucanin za zvukov vtakov, opic a hlasov zopar vzdialenych turistov. Je to prijemny vylet, vyjst si na pyramidku, trosku sa poobzerat a hura na dalsiu, je ich tam dost na cely den. Stretli sme jednu tupunku Americanku, ktora sa nam stazovala ze nevie ani slovo po spanielsky a preto jej vsade uctuju vyssie ceny – prejavili sme hranu sustrast ale v skutocnosti sme sa na nej celkom pozabavali. Nabity zazitkami zo starych kultur sme sa vratili naspat do Flores. Na veceru, teda mna sa jedlo vtedy vdaka momentalnej crevnej indispozicii velmi netykalo, sme si vychytili miestnu pani, varila zevraj vyborne, len na ucet sme si museli polhodinku pockat kvoli motlitebnej seanse, ktora sa u nej medzicasom strhla a niesla sa v monotonnom hypnotickom rytme s obcasnymi melodickymi  vstupmi veriacich, nechceli sme rusit.

17.2.2004
Dnesny smer – Livingston, ospale karibke mestecko v delte rieky Rio Dulce, dostupne iba po vode. Rano sa na nas usmialo stastie a uplnou nahodou sme natrafili na Americana, ktory mal tu istu cestu a volne miesta vo svojom vane, hodil na az k Rio Dulce, zhruba 250 km. Cesta bola pohodlna, mierne poprchalo a travili sme ju v rozhovore s ostatnou posadkou vanu a vyhladmi na okolitu krajinu. Cesta z Peten do provincie Izabal je lemovana strmymi, zelenymi kopcekmi, z ktorych vietor vyfukaval paru z dazda. V Rio Dulce sme zjednali lodku, boli s tym mensie problemy, hlavne ked 2 mierne pribrzdeni Svedi nevedeli pochopit ze na doplatok sa skladame vsetci a nielen my traja. Vysvetlili sme im to nasledovne : “ C’mon we’re on the same boat “ . Pochopili.

Cesta po Rio Dulce je naozajstny zaziok, sice trochu prsalo, ale stalo to za to. Treba si predstavit rieku, ktora je miestami siroka az ako jazero obklopena dzunglou na miernych pahorkoch a vsade navokol miriady kormoranov, volaviek, cajok, ciernych albatrosov – proste ornitologov sen. V Livingstone sme nic dlho neriesili, ubytovali sa priamo v hosteli na vode a vyrazili objavovat miestny kolorit. Karibska Guatemala, ako aj honduraske pobrezie a cele Belize patrili kedysi pod britsku spravu a preto vacsina obyvatelov hovori po anglicky, po Mayoch “ani pamiatky”. Potomkovia cernosskych otrokov, ktori sa tu usadili po protibritskom povstani vytvorili zmiesanim s miestnymi indianskymi kmenmi specialnu kulturu – Garifuna. V meste sme okamzite natrafili na miestnych homeboys – garifunakov, ktori hrali kazdy vecer v klube klasicku miestnu hudbicku – zostava klasickej kaply – 3 co najvacsie bubny, perkusie z korytnacich pancierov, Big Mama, ktora predspevuje a kapela opakuje, hudobnici sa striedaju na nastojoch ako sa im zachce. Dali sme teda nejake kontaktne pivko a isli si ich pozriet, o zabavu bolo opat raz postarane.

18.2.2004
Stale mrholilo a vobec to na ziadny Karibik nevyzeralo. S homeboys sme boli dohodnuti  ze nas rano vyzdvihnu a zoberu na miestnu atrakciu – vodopady Siete Altares. Vmudrych cestopisoch sme vycitali ze pred zopar rokmi sa tam chodilo s ozbrojenou eskortou, ale miestni nas ubezpecili ze tie casy su uz davno prec. Fajn. Cesta viedla po plazi lemovanej kokosovymi palmami bez koruny, dosledok niciveho hurikanu Mitch z roku ’98, z ktoreho sa niektore oblasti nespamatali este doteraz. Vdaka dazdu tieklo vodopadmi mnozstvo vody, okupali sme sa a nasi sprievodcovia sa iba rehotali ze ako sa mozu tito Slim Shady’s white asses kupat v tejto zime ( bolo asi 21 stupnov, bezvetrie – no kazdy mame inu predsatvu o teple.

19.2.2004
To ze nam cesta priblizne 300 km bude trvat dva dni a vystriedame 8 dopravnych prostriedkov sme rano ani len netusili. Vypadnut z Livingstonu sa podarilo az okolo jedenastej, akonahle sa nasiel dostatocny pocet pasazierov  na lodku do Puerto Barrios – miestneho dopravneho uzla. Z Pto. Barrios do prveho honduraskeho mestecka Corintho na odviezol miestny taxikar. Cestou sme uviazli v dopravnej zapche, ale bolo zaujimave sledovat zivot na ulici a vodic daval do placu takymi decibelmi najvacie hity rokov 80. – Life is life, I want to break free, Ghostbusters, The eye of a Tiger, proste zabava.

Pri vychode z Guatemaly nas opat podozrievli ze sme potrebovali viz, sefka colnice sme ale visilili na telefonat nadriadenym organom a opat bolo vsetko muy bien ( mala pochvala MZV SR za minulorocnu diplomaticku aktivitu za zrusenie viz do viacerych stredoamerickych krajin).

“Vjazd” do Hondurasu bol naozaj posobivy – asfaltka sa po biednej tabuly HONDURAS zmenila okamzite na prasnu cestu plnu vymolov, naokolo sa pasol dobytok, napravo zelene kopceky a nalavo banany pre pol Europy, proste Banana republic. V Corintho sa na nas vyrojila banda vekslakov s tucnymi buksami vsetkych moznych mien regionu. V pochybnej budke sme si kupili viza za 30 LEP. Lempira je miestna mena pomenovana po indianskom nacelnikovi Lempirovi, ktory v 16. storoci zjednotil miestne kmene, chcel vyhnat spanielskych conquistadorov a skoro sa mu to podarilo. Je to narodny hrdina. ( 1 LEP = cca 2 SKK ). Autobus do Pto. Cortez sa na polceste musel vystriedat s druhym a opacnej strane mostu, ktory strhla voda z dazdov a cesta bola nepriechodna. Okolo zrucaneho mostu, teda skor mostiku postavala skupinka miestnych majstrov, policajtov a deti, zizali na to, ale nikto sa absolutne k nicomu nemal, vsetci sa spokojne usmievali, ved nejako sa to uz spravi. Manana.

Autobus nesiel celu cestu viac ako 40 km/h, asfaltka pred Puerto Cortez bola prijemnym prekvapenim. Odtial bola nasa jedina moznost presun do 2. najvacsieho honduraskeho mesta San Pedro Sula a rano na skory autobus do La Ceiby a na ostrovy. San Pedro Sula alias 3. svet Allstars – od roku 1950 sa pocet obyvatelov viac ako spatnasobil, aglomeracia pozrala aj posledne zvysky prirody, dieslove motory vytvaraju nad mestom oblak smogu a bonbonik – najvyssi pocet nakazenych virom HIV v strednej Amerike. ( maly odkaz pre nase mamicky – Uz tade nepojdeme :)). Mesto je teda v skratke jedno velke ghetto a rychlostou blesku sme si preto s pomocou miestneho taxikara vybavili hostel – miestny kolorit – “domovnik” so zrezanou brokovnicou a mreze na oknach. Proste skoda reci a pri zivote nas uz drzala iba vidina karibskeho raja kapitana Morgana – Utila.

20.2 – 24.2.2004
Cas na vzdialenom ostrove plynie zdanlivo trochu pomalsie ako v skutocnosti, pravdou ale je rano ze vstaneme, zrazu preleti po oblohe velka zerava gula a uz je vecer a takto kazdy den. Preto posledne styri dni iba zhrniem v skratke, tiez si uvedomujem ze moze byt nebezpecne drazdit slovensku februarovu predstavivost stavnatymi opismi Karibiku.

Autobus do La Ceiby odchadzal uz o siestej rano, presne to vychadzalo aby sme stihli trajekt na Utilu. Utila je najzapadnejsi z Bay Islands, honduraskych ostrovov vzdialenych od pevniny od 30 do 50 km. Ostrovy su zname svojimi koralovymi utesmi, pokracovanim koralovej bariery z Belize, najvacsej na severnej pologuli. Da sa tu spravit najlacnejsi potapacsky PADI kurz na svete od zaciatocnika az po master. Okrem miestnych – potomkov bielych Europanov, Garifuna, zahojenych dochodcov a zopar honduraskych Indianov su tu teda iba sami potapaci. Nemohli sme o preto nechat len tak, pozicali sme si okuliare, snorchel a plutvy a objavovali koralove utesy na roznych castiach ostrova. Niekde su velmi pekne ale na zopar miestach su z velkej casti mrtve, koraly su strasne cilive na dotyk a ked sa narusi ich ochranna vrstva, lahko dostanu infekciu a odumru. Preto si pri potapani treba davt pozor co sa nedari vsetkym.

Najkrajsou castou Utily su Water Cays pri zapadnom pobrezi ostrova kam sa da dostat jedine lodkou – ostovceky akoby vystrihnute z pohladnice z tropickej dovolenky – biely piesok, kokosove palmy, namornicke siete etc. Na ostrove vladne typicka karibska atmosfera, nikto sa ani nahodou nikam neponahla, slnko pecie uz od rana a vsade sa to hemzi zivotom od kolibrikov az po dive leguany. V sobotu sme nahodou natrafili na francuzskeho dochodcu, ktory ako hlavny predstavitel Intercontinental Hotels podpisoval kontrakt na zaradenie Hotela Forum Bratislava do franchisingovej siete Forum Hotels. Ale ze svet je maly to som uz vedel aj predtym.