• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Estónsko nie je na východe

Sú tu deprimujúce betónové sídliská a rozpadávajúce sa kúpeľne, ale nie je to Rusko. Sú tu vidiecke banky fungujúce cez internet a tisíce mobilných telefónov, ale nie je to Fínsko. Estónsko.

Litva, Lotyšsko, Estónsko. Spája ich polstoročie v Sovietskom zväze a rozdeľuje - oveľa viac, než si my Slováci myslíme. Pri vzájomnom porovnaní krajín hrubý domáci produkt na obyvateľa prudko stúpa smerom na sever - to som si naštudoval pred cestou. Hneď na hraniciach mi abstraktný pojem "hrubý domáci produkt" udrel do očí.
Litovskí colníci sú pre svoju zodpovednú prácu vybavení hrubým zošitom, do ktorého si poctivo zapísali číslo môjho pasu. Ich lotyšskí kolegovia si už preverili doklady v počítači, no kanceláriu mali v rovnakej unimobunke ruského štýlu ako Litovci. Až na estónskej hranici však zažívam dôkladnú kontrolu v západnom štýle. Colníčka ma vyťahuje z auta do čistej, modernej budovy, vkladá pas do automatickej čítačky a pod špeciálnou lampou preverí vodotlač dvojkríža. "Môžem vidieť vašu hotovosť?" oslovuje ma po dvadsiatich minútach preverovania pasu. Usmievam sa na ňu sebavedome ako človek, ktorý až o malú chvíľu zistí, že všetky jeho peniaze určené na cestu zostali ležať doma na stole, hneď vedľa knihy "Piliny v hlave". Po budove sa razom začínajú šíriť fotokópie môjho pasu. Kam presne chcem ísť, kedy a kadiaľ sa budem vracať, ako som poistený, u koho budem spať a vôbec - prečo chcem s takým podozrivým pasom a navyše bez peňazí, ktoré som ešte pred chvíľou mal, navštíviť takú civilizovanú krajinu?
Pred vyhostením ma napokon uchráni adresa mojej estónskej známej, novinársky preukaz a úprimne prihlúply výraz v tvári. "Prajeme vám príjemný pobyt v Estónsku." Ako bodka za dvojhodinovou kontrolou mi to prvýkrát v živote znie od colníka originálne.

NA KULTÚRNEJ KRIŽOVATKE
Pri ceste na východ našinec zažije kultúrny šok napríklad v podobe hnedastej pitnej vody. Na západe zase dokáže poriadne vydesiť toaleta v pastelových farbách riadená fotobunkami. Estónsko leží na severe a je neprekonateľné v spôsobe, akým vám naservíruje oba šoky naraz. Početné paneláky zo sovietskych čias pôsobia desivo - už-už by ste si chceli vytvoriť teóriu, aký zhubný vplyv to musí mať na tamojšiu populáciu, keď vzápätí objavíte vidiecke samoty a priam oravské ticho, ktoré sa rozlieha veľkou časťou krajiny.
Všimnete si množstvo mobilných telefónov a kreditných kariet, hypermarkety a automatizované čerpacie stanice bez ľudskej obsluhy a naradovaní zaradíte Estónsko medzi "civilizované" krajiny. A na druhý deň zdesene zbadáte na trhu uprostred mesta kopce voľne vystaveného mäsa a holé ruky predavačiek.
Hlupák-turista vo mne stále hľadá jednoduché vysvetlenie - v Estónsku žije 1,5 milióna ľudí, tretinu tvorí ruská národnostná menšina. Kontrasty by sa teda dali vysvetliť jednoducho - tí s kreditnými kartami sú etnickí Estónci, a zašpinené predavačky na trhu - to boli určite Rusky. Neboli.

FÍNSKE KRČMY SÚ V ESTÓNSKU
Osemdesiat kilometrov do Helsínk, tristo do Petrohradu, necelých štyristo do Štokholmu - estónske hlavné mesto Tallin bolo oddávna rušnou križovatkou a prístavom. Prežilo nadvládu Nemcov, Rusov, Švédov i Sovietsky zväz a v súčasnosti prežíva inváziu znova: každý týždeň sem smerujú tisíce Fínov s cieľom lacno sa opiť do nemoty. Na oplátku ich za to dnes Estónci nemajú radi rovnako úprimne ako predtým kolonizátorov stredovekých.
Okrem smädných Fínov však do Estónska od získania samostatnosti v roku 1991 prúdia zo škandinávskych krajín aj financie a najmodernejšie technológie. "Estónske hlavné mesto je tak zmodernizované, že si dnes zaslúži prezývku »helsinské predmestie«," hovorí turistický sprievodca LonelyPlanet.
Z vyše dvoch miliónov turistov, ktorí ročne do krajiny cestujú, väčšina navštívi práve Tallin, ktorý priťahuje najmä architektúrou z pätnásteho storočia. Pre našinca však môžu byť zaujímavé i početné ostrovy, ktoré tvoria asi desatinu rozlohy rovinatého Estónska, a v lete aj "takmer-polárne" jasné noci.
Na estónsko-ruských hraniciach leží i jedno z najväčších jazier v Európe. "Čudské jazero? O takom som nepočul." šokuje ma mladý Estónec. Nejde však o nedodostatky v zemepise, ale o typickú ukážku estónskeho jazykového problému: meno "Čudské" je prebraté z ruštiny, no Estónci používajú výhradne vlastný názov "Peipus".

POBALTSKÝ BABYLON
Estónsko je z pobaltských štátov ekonomicky výrazne najvyspelejšie, no od zvyšných dvoch krajín ho odlišuje najmä jazyk. Estónčina nie je príbuzná nielen lotyščine, litovčine či ruštine, ale ani žiadnemu inému európskemu jazyku, s výnimkou fínštiny a vzdialene maďarčiny. "S Estóncom i s Lotyšom sa dohovoríme len po rusky," prekvapil ma ešte v Litve jeden z domácich. Výhoda toho, že každý hovorí po rusky, však nie je pre turistu skutočnou výhodou. Domáci vám síce porozumejú a zväčša dostanete v ruštine i slušnú odpoveď, no po pár dňoch zistíte, že sú k vám ľudia milší, ak sa pokúsite konverzovať v angličtine či nemčine a hneď sa tak identifikujete ako "nie-Rus".
Estónci sú i tak ešte stále nútení precvičovať si "jazyk kolonizátorov" - veľká väčšina z polmilióna estónskych rusov estónčinu neovláda. "To, že Rusi neovládajú úradný jazyk krajiny, v ktorej žijú, je jediným národnostným problémom v štáte," ubezpečuje ma estónsky podnikateľ. Ani odsúdenie ruskej menšiny ako jazykovo neprispôsobivej či arogantnej však nie je také jednoduché. Estónčina je mimoriadne komplikovaná a je takmer nemožné dokonale ju zvládnuť ako cudzí jazyk - popri jej štrnástich pádoch a stopätnástich vzoroch podstatných mien pôsobí i slovenčina ako jednoduché esperanto.
V oblastiach s vyšším zastúpením Rusov - žijú zväčša na východe a juhu krajiny - sú bežné dvojjazyčné názvy ulíc, či dvojjazyčné tlačivá. Tieto oblasti zároveň patria k najmenej rozvinutým a časť obyvateľov sa sťahuje za prácou na sever. Ceny bytov v niektorých mestách na juhovýchode tak klesajú na pozoruhodnú úroveň. "Darujem byt", číta mi známy z estónskych novín a ja zamdlievam v mene všetkých krajanov.<-

KTO JE TU BARBAR?
Pred pár rokmi sa pred bratislavským hotelom Fórum zjavilo obrovské terénne auto - skupina Švajčiarov, perfektne vybavených na vysokohorský výlet, bola presvedčená, že kúsok za rakúskou hranicou končia asfaltové cesty. Je zábavné zbadať sám seba, ako hranicu "civilizácia-barbari" len posúvam kúsok na východ, v prípade Estónska na sever. (Spozorovať sa to dá jednoducho - človek začne klásť domácim otázky typu: "A máte u vás... internet, metro, univerzitu... splachovacie záchody, elektrinu?") Ešte zábavnejšie je však zistenie, že ľudia na opačnej strane pomyselnej hranice majú o rozdelení sveta úplne odlišnú predstavu.
Pred piatimi rokmi vypĺňali estónski stredoškoláci anketu na tému »Ktoré krajiny sú v Európe?«. Skutočná Európa, to je väčšina západných krajín a Poľsko. Do "tiež-Európy" patria menšie krajiny EÚ, balkánske štáty, Rusko a Česká republika. Iné krajiny sa podľa výskumu v Európe nevyskytujú... "Pri pojme Česko si väčšina Estóncov možno ešte spomenie na Havla alebo Kunderu," premýšľa predo mnou nahlas estónska študentka žurnalistiky. "Ale Slovensko? To už bude necivilizovaná krajina niekde na východe..."
(uverejnené v denníku Pravda, 1999)


Autor/zdroj: Tomáš Bella
Text bol naposledy zmenený dňa: