Do ríše Inkov na bicykli (3) - Maria del Carmen Rodriquez del Solar Mormoľ

    Prebúdzam sa na tlmené hlasy, pohľad na hodinky ma ubezpečuje, že je ešte len 4.45, no vonku sú už naši peruánski sprievodcovia spolu s francúzskym párom, ktorý dorazil neskoro večer. Po nočnom daždi sa pri vyjasnenej oblohe začína rituál vítania slnka, ktorého ohnivá guľa sa má každú chvíľu vynoriť ďaleko nad brazílskymi pralesmi. Mlčky stojíme na podstienke útulne. Trasieme sa od zimy a netrpezlivo čakáme na hrejivé lúče, ktoré pookrejú naše skrehnuté údy. Východ slnka je fascinujúci a jeho lúče sa čochvíľa nemilosrdne opierajú do stien našich stanov, čo nám ale po chladnej noci nemôže momentálne vadiť. V pohode v suchúčku a teplúčku balíme tábor a chystáme sa na cyklistický zjazd dolu do džungle. Okolité 6.000 metrov vysoké štíty sa ešte výraznejšie blyštia v slnečných lúčoch, my si kontrolujeme brzdy, prilby a robíme posledné fotografické zábery z tohto krásneho kúta zemegule.  

V sedle si opäť skontrolujeme najmä brzdy a dokonca v blízkom jarku aj umyjeme bicykle a spoločne sa vytešujeme na vyše 70 km zjazd s prevýšením tri kilometre. A veru nevytešovali sme sa zbytočne. Zjazd cez niekoľko vegetačných pásiem, keď sme postupne so stúpajúcou teplotou zobliekali cyklistické zvršky, pomaly sa vnárali hlbšie a hlbšie do divokého porastu pralesa, obdivovali rozmanitosť kveteny, počuli neustále škrekoty vtákov a rôznych iných živočíchov v kombinácii s úžasnými výhľadmi, bol viac než fascinujúci. Ruky síce dostali zabrať od vibrácii bicykla na viac-menej kamenistej ceste, no v tých chvíľach to nikto z nás nevnímal. Po každej zákrute sa vynárali pred nami ďalšie a ďalšie panorámy, ktorých sme sa nevedeli nabažiť a ...... škoda, že sa mi akurát na tomto úseku od vibrácii pokazila kamera. No na druhej strane, bola to etapa defektov, myslím, že Béďa lepil 5 krát a Vlado nebol na tom o nič lepšie. Takže ku koncu dňa som už po rovinatých prašných cestách pomedzi chudobné políčka domorodcov ťahal  už len ja s Omarom (to mi chalani nemôžete odškriepiť!).  K večeru sa ocitáme v bohom a civilizáciou zabudnutej dedinke Pilcopata, kde snáď dávajú dobrú noc všetky príšery pralesa. Omar nás ubytováva v miestnom penzióne.

Samozrejme, slovo penzión, ako aj kopu ďalších pomenovaní podobných v civilizovanom svete treba brať so značnou  rezervou.  Výhodou je, že leží v amazonskom pralese, kde zrejme teplota nikdy neklesne pod 25°C, čiže nie je nutná teplá voda ani kúrenie, nevýhodou, že je postavený iba z dosiek. Ako inventár tróni na pomyslenom najčestnejšom mieste v kuchyňojedálni veľký farebný papagáj, akého vídať v rôznych filmoch, skrátka taký gýčovitý, filmový papagáj. Domáca pani nám dáva k dispozícii ako sprievodkyňu svoju dcéru, ktorá nás dovedie k rieke na miesto, ktoré  zrejme domorodí indiáni využívajú ako prírodné a možno aj jediné kúpalisko. Princíp je jednoduchý, brodiť sa proti prúdu rieky, vyliezť na skalu, skočiť z nej a nechať sa kúsok unášať divokým prúdom rieky. Len prekonať ten protiprúd.... Večer Jara chytá mierna triaška a tak sa na obhliadku dediny zberáme iba traja v Omarovej spoločnosti. Dedina ako každá iná amazonská, v pomyslenom centre na hlinenej zemi sedia indiánky a predávajú všeličo možné, no najmä poľnohospodárske plodiny. Ulicou sa tiahnu všakovaké vône z hrncov rozložených na zemi, no keďže je už tma a nevidno do nich, radšej neriskujeme.

Omar nás ťahá do jediného pohostinského zariadenia s honosným názvom Amazonia Bar.  A asi vie prečo. Jednoducho zariadenému baru panuje sympatická mladá indiánka, kuchárka, servírka a majiteľka v jednom – Maria del Carmen Rodriquez del Solar Mormoľ. Tak znie jej celé meno a nás zaujíma najmä pôvod jej posledného mena. Ako vysvitlo, Maria bola vydatá za chlapíka ruského pôvodu, ktorý pracoval na výstavbe cesty do tejto dedinky, svadbu mala v ďalekom Chabarovsku a dokonca vedela niekoľko slov po rusky. Cesty osudu sú nevyspytateľné aj v amazonských pralesoch... Maria nám vnútila jej špecialitu, niečo na spôsob čínskej kuchyne, ale ku všetkej úcte k Marii, bolo to príšerné. S väčšou chuťou sme radšej vypili jedinú fľašu červeného vína, ktorá sa v bare nachádzala, a keďže v ponuke bol už len rum, tak sme ešte vydezinfikovali pre istotu žalúdok  pár pohárikmi tohto odporného alkoholu. Vonku zúrila tropická búrka a my sme v bare do neskorej noci popíjali rum a počúvali latinsko-americkú sambu a salsu.

    Ráno som zistil, že mi z nohavíc sušiacich sa na verande  niekto otrhal všetky cvoky. Začal som nadávať na miestnych indiánov, no bolo mi divné, že cvoky sa váľali zdeformované po verande. Domáci pán ma vyviedol z omylu. Cvoky mi vytrhal a pokrútil ten veľký, farebný gýčovitý papagáj. Vzhľadom na celonočný dážď po raňajkách balíme veci nevyhnutné na jednu noc pre prípad, žeby sa nám nepodarilo autom vrátiť naspäť do dediny. Ideme, resp. viac-menej auto tlačíme asi 15 km po rozbitej ceste (skôr neceste) vedúcu ku brehu rieky Rio Madre de Dios, prítoku Rio Madeira, ktorá napokon skončí tak či tak v Amazonke. V malej dedinke cesta definitívne končí a ďalej sa dá ísť len po rieke. Sondujeme, ako by sme podnikli plavbu  loďou. Pod zarodeným mandarínovníkom plnom voňavých oranžových plodov sa dohadujeme s niekoľkými miestnymi rybármi a prepravcami, no momentálne nie je žiadna bárka k dispozícii, snáď za hodinu. Tak sa  rozložíme v miestnom jednoduchom obchodíku, kde hasíme smäd pivom. Spolu s nami čaká na loď už spomínaný nórsko-nemecký pár. Asi po hodine sa naloďujeme a plávame proti prúdu. Z okolitých vysokých brehov visia rôzne liany, stekajú vodopády riečok, ozýva sa škrekot vtákov. Nebezpečné živočíchy, nejaké tie pirane alebo krokodíly tu nevidno, sme príliš vysoko (cca 500 m.n.m.), na to si treba zajst niekoľko sto kilometrov hlbšie do pralesa, kde prúd rieky nie je taky dravý.

Po chvíli si dávame na malom kamenistom ostrovčeku prestávku, ktorú využívame na osvieženie v rieke. V prístave po návrate dostávame ďalšiu ponuku na plavbu tentokrát dolu prúdom, spoločne s partiou mladých Španielov, ktorí sa vybrali bivakovať do tábora priamo v pralese. Po viac ako hodine plavby vstupujeme s nimi do hlbokého pralesa, kde je prekvapujúce šero a príšerne vlhko. Okolo nás rastú palmy vysoké niekoľko desiatok metrov, na niektorých rastú veľké trsy ešte zelených banánov. Miesto na tábor je položené na podmočenej lúke nad riekou, dookola len prales a viac nič. Ej veru, niet im čo závidieť. Cestou napäť si vychutnávame pohodlie drevených lavíc loďky, teplého podvečera, farbami hrajúcej okolitej scenérie a fľaše tunajšej pálenky značky San Pedro, ktorú sme kúpili v obchodíku za pár šupov. Keďže sa nám podarilo vrátiť späť do Pilcopaty, večer opäť vstupujeme vyhladovaní a vysmädnutí do Mariinho baru. Žiaľbohu nikto z nás neprotestoval a Maria nám opäť pripravila to isté, čo v predošlý večer. Pravdepodobne nič iné uvariť nevie. Hrdinsky sme čosi zjedli a radšej sme sa venovali fľaši s rumom. Trópy sú predsa len trópy...

    Po raňajkách a krátkej, no srdečnej rozlúčke s domorodcami  nakladáme bicykle na auto a čaká nás celodenná úmorná cesta do Cuzco, kde prichádzame neskoro večer. Vzdialenosť 140 km sme prekonali s obedňajšou prestávkou za 11 hodín....