Do ríše Inkov na bicykli (2) - Do hôr

    Po nudnom lete cez Sao Paolo neskoro večer pristávame na letisku v Lime, pričom nás udivuje rozľahlosť tejto metropoly – na všetky strany až po horizont výhľadu z lietadla vidno svetlá .  Po prekvapujúcom bezproblémovom prechode colnice už na nás máva s Vladovým menom v ruke nízky šľachovitý indián Estephan, ktorý má za úlohu mikrobusom nás dopraviť do Cuzco vzdialeného asi 1.200 km. Na strechu mikrobusu (ako nespočetne krát potom) vykladáme bicykle, dovnútra sa vtláčame my, dvaja šoférovi pomocníci a batožina. Prechádzame Limou, kde napriek  neskorej nočnej hodine pulzuje čulý život. No určite by sa tam nechcel nikto z nás poprechádzať, nakoľko väčšinou vidíme nebezpečne tváriace sa ksichty. Na noc sa ubytovávame v jednoduchom, no  vcelku príjemnom hotelíku s názvom Backpackers asi 25 km od letiska. Bicykle z bezpečnostných dôvodov nocujú s nami na izbe. Béďa otvára prvýkrat jeho medicínu – 70%-nú domácu pálenku.

    Na druhý deň prechádzame okrajovými štvrťami veľkomesta, ktoré tvoria samé búdy z lepenky a plechu, bez akejkoľvek technickej infraštruktúry. Nie je to žiaden radostný pohľad. Smerujeme na juh a po čase sa ocitáme na relatívne kvalitnej panamerickej diaľnici spájajúcej kanadskú Aljašku s chilskou Ohňovou zemou, ktorá v týchto miestach viac-menej kopíruje morské pobrežie. Značný kus diaľnice vedie skutočnou púšťou bez akejkoľvek vegetácie. Po prejazde mestom Pisco, podľa ktorého je pomenovaný najznámejší peruánsky alkohol – hroznové brandy, sa zastavujeme na chutný obed v meste Ica, kde nám jedenie spríjemňujú pouliční hudobníci. Začíname sa pomaly orientovať v názvoch jedál a nápojov. Prekvapujúco nám chutí peruánske pivo (Cuzqueňa, Arequipeňa), čo Vlado vysvetľuje tým, že tieto pivovary budovali české firmy. No ktovie…. V podvečer sa zastavujeme pri vyhliadke a tabuli označujúcej archeologické nálezisko Nazca. Kto sa aspoň trochu vyzná v archeológii, alebo čítal Dänikena, vie o čo ide. Obrovské záhadné obrazce zvierat, ľudí (kozmonautov?) a čiary (pristávacie dráhy pre kozmické koráby?) vyrýpané do vyprahnutej zeme ktovie za akým účelom. Keďže chceme naplniť najmä cyklistickú časť výpravy, čas na leteckú prehliadku náhornej plošiny nám nezvyšuje. Ubytovávame sa priamo v centre Nazca, opäť v malom penzióniku s chlebovníkmi vo dvore. Je čas rozbaliť a poskladať bicykle. A tak za asistencie Estephana a jeho pomocníkov montujeme dlho do večera naše bicykle a chutnáme moju slivovicu, ktorá, zdá sa, chutí aj indiánom. Po večeri v peruánskej reštaurácii vyhľadáme Internet a posielame prvé správy domov.  Na noc opäť ukladáme bicykle do malých izbietok.    

    Ráno opúšťame „Panamerican highway“ a smerujeme do hôr. Postupne prechádzame dve vyše 4.200 m vysoké sedlá. Serpentíny nemajú konca kraja, no stúpanie je mierne, údajne kvôli riedkemu vzduchu, ktorý spôsobuje problémy v motorovej kompresii. Je to možné, dýcha sa aj nám ťažko, hoci sa zatiaľ iba vezieme a Estephan nás utešuje, že naša aklimatizácia bude prebiehať v pohode, lebo sa pohybujeme v takých výškach cez deň. Neviem, či to má nejakú logiku, alebo nás chcel naozaj iba ukľudniť . Cestou sa zastavujeme v malej horskej dedinke, kde nám v jednej chatrči s honosným názvom reštaurácia pripravia chutné pečené pstruhy. Ešte predtým si stihneme prezrieť „kuchyňu“ reštaurácie, kde mierne páchnuca indiánka varí v starých otlčených hrncoch a po miestnosti pobehujú morské prasiatka, miestna obľúbená pochúťka. Dnes pod pecou, zajtra na pekáči.... Začíname si zvykať aj na čaj z lístkov koky, ktorý má údajne blahodárne účinky proti výškovej chorobe.

Cesta stále vedie cez horské priesmyky, kde sa v úbočiach krčia jednoduché príbytky z hliny, pasú sa stáda lám a vikúň a sem tam vidieť otrhaného a špinavého obyvateľa týchto končín sveta. Po dlhej ceste nehostinnou prírodou vchádzame do dedinky Puquio, ktorá je po celom svete známa ako bývalé sídlo smutne známej teroristickej organizácie Svetlý chodník. Veru jej obyvatelia ani dnes, pár desiatok rokov po zlikvidovaní teroristov, nepôsobia dvakrát prívetivo.  Cez národný park vikúň (1 kg vlny stojí 300-500 USD) a blížime k sedlu vo výške 3.900 m. V diaľke sa snehom a ľadom ligocú 5-6 tisícové vrcholky centrálnej časti  Kordillier.  Pár kilometrov pred sedlom skladáme bicykle zo strechy mikrobusu a ideme skúsiť, ako chutí cyklistika v týchto nadmorských výškach. Je to skutočne kruté, pár kilometrov do sedla pľúca dostávajú zabrať, citiť aj menší kopček. No zo sedla je to paráda, čaká nás 57 km dlhý zjazd do dedinky Cholcabamba. Počasie nám však chce pôžitok z jazdy znepríjemniť a začína pršať.  Do dedinky prichádzame za tmy, zablatení a mokrí. Keďže v dedine je len jedno ubytovacie zariadenie, s výberom nemáme žiadny problém. No ale je to dosť údesné ubytovanie, vidno, že prechádzame veľmi chudobnými oblasťami krajiny. Keby nepršalo, určite by sme radšej postavili stany. Pri chabom svetle večer opravujeme Béďovu štrajkujúcu prehadzovačku. Pod oknami ubytovne je autobusová zastávka, kde vládne celú noc čulý ruch a podarí sa nám vidieť prepravovať ministádo oviec na streche jedného autobusu.

    Nasledujúci deň po dvojhodinovej jazde mikrobusom do 4.200 m vysokého sedla opäť vysadáme na bicykle a 60 km zjazdom sa dostaneme až do údolia rieky Pocachoca, kde sa v dedinke Chaulhuanca stretávame so žilovitým opáleným chlapíkom – Omarom. Len tak si vyšiel s kamarátom oproti nám na bicykli. Po zvítaní a naložení bicyklov sa v mikrobuse tiesnime už deviati. Čaká nás prechod cez dve sedlá a mestečko Abancay do nášho prvého „základného tábora“ – Cuzco. Po nekonečných serpentínach zablatenými cestami šplhajúcimi sa do vysokohorských  sediel za zvukov tradičnej peruánskej hudby neskoro večer stojíme na vyhliadkovom mieste vysoko nad mystickým mestom v tvare pumy. Zreteľne vidno osvetlené všetky dôležité pamiatky, ako aj centrálne námestie – Plaza de Armas. Omar nás ubytováva v penzióne priamo v centre mesta. Od cesty k penziónu je to do kopca asi 20 m, no pri vynášaní batožiny a bicyklov nám dáva 3.400 m.n morom pocítiť, že tu veru veľmi na bicykloch machrovať nebudeme. Napriek pokročilej hodine sa stretávame s Jimmym, ktorý má byť našim šoférom až do konca expedície. Spolu s ním a s Omarom sa vyberáme na Plaza de Armas na večeru, kde si doprajeme aj dve fľaše domáceho peruánskeho vína a upresňujeme program na najbližšie dni.      

    Ráno prší, no napriek tomu nás okolo obeda Jimmy vyzdvihne a ideme na prehliadku pamiatok Inskej ríše v okolí mesta. A tak postupne navštívime Tambo Machay, Qenko a najmä Sacsayhumán, známy svojimi obrovskými masívnymi opracovanými blokmi kameňa, ktoré tak presne do seba zapadajú, že medzi dva bloky nestrčíte čepeľ noža. Rozum zostáva stáť, keď sa snažíme pochopiť, ako mohli dopraviť a opracovať také veľké kamenné bloky. Neskôr dolu v meste obdivujeme Coricancha, inský palác, ktorého steny boli do príchodu španielskych dobyvateľov do tejto oblasti pokryté 700 kusmi zlatých dosiek, z ktorých každá vážila 2 kg. Španieli po dobytí ríše odniesli a roztavili aj zlaté sochy v životnej veľkosti, ktoré zobrazovali výjavy z bežného života Inkov. Po zbúraní časti paláca na jeho základoch vystavali dobyvatelia honosný chrám Santo Domingo.  V podvečer sme zmorení celodenným chodením a doprajeme si oddych pri internáte a  večeru v štýlovej peruánskej reštaurácii. Cestou po meste nás doslova otravujú pouliční predavači všetkého možného, ako aj nadháňači do rôznych barov. Vzhľadom na to, že je mimosezóna, je dobrý každý hosť. Ľúto je nám najmä detí, ktoré formou predaja cukríkov, žuvačiek alebo pohľadníc sa snažia zarobiť aspoň pár solov na živobytie. Večer sa presunieme do baru MamaAfrica, kde sa preventívne liečime piscom, z ktorého pomaly chytáme jemnú opicu. Na druhý deň zisťujeme, že s pitím alkoholu v týchto nadmorských výškach  nie je žiadna sranda. Hlava bolí dvojnásobne a alkohol sa kvôli riedkemu vzduchu z krvi odbúrava veeeeľmi pomaly.

    Je nedeľa, deň celonárodných prezidentských volieb a Omar nám sľubuje peknú cyklistiku. Keďže mu je jasné, že ešte nie sme dostatočne aklimatizovaní, s Jimmym nás vyvezú do sedla (3.600 m.n m.) nad údolie rieky Urubamba, prítoku Ucayali. Črtá sa opäť zjazd po peknej asfaltke ku rieke, no Omar nás po 100 m vyvádza z omylu, keď odbočí na zablatenú cestu, plnú výmoľov, vody a lájn po rôznom dobytku. Ešte šťastie, že už neprší. Cyklistika cez  polia, lúky, údolia, zjazdy, stupáky nás dovedie k prírodnému amfiteátru, kde vďaka pozoruhodnej mikroklíme Inkovia pokusne pestovali rôzne plodiny terasovitým spôsobom. Jeden výškový meter v amfiteátri sa údajne rovnal 100 výškovým metrom v okolitých oblastiach, a tak si vedeli odskúšať, ktorej plodine sa v akej nadmorskej výške darí najlepšie. A asi im to išlo, lebo ešte dodnes pestujú vyše 30 druhov zemiakov, 160 druhov kukurice, o niektorých bôbových a strukových rastlinách ani nehovoriac.  Na krátkom oddychu sme okamžite stredobodom záujmu miestnych šarvancov, ktorí za svoju odvahu odfotiť sa s nami dostávajú rôzne sladkosti. Okamžite nastáva medzi nimi ruvačka o to, kto zje viac. No my pokračujeme ďalej nádhernou prírodou cez dedinku s názvom Moray, kde sa na námestíčku grupujú volieb chtiví indiáni a potužujú sa rôznymi, zväčša alkoholickými nápojmi, ktoré zadarmo obdržali od zástupcov prezidentských kandidátov. Obzerajú si nás ako raritu, určite sem veľa „gringov“ netrafí... Za dedinou začína strmý a krkolomný zjazd cez úžasné soľné políčka – Salinas. Inkovia tam už dlhé storočia ťažia soľ z horúceho prameňa, ktorý vyteká z úbočia a zásobuje slanou vodou stovky políčok. Najkrajší výhľad je od malej kaplnky na kopci priamo nad poličkami. Ďalší zjazd do dedinky Tarabamba na brehu Urubamby je skutočne náročný a nikto z nás ho neprejde bez zosadnutia z bicykla. Znížený prah pudu sebazáchovy preukázal Béďa a najmä Omar, ktorí sa v ťažkých technických pasážach priam vyžívali. Nám ostatným sa niekedy pri pohľade dolu obracal žalúdok a Jaro začal nahlas ľutovať, že si nezobral prilbu. Pochopili sme, že Omar si nás chcel otestovať, čo v nás je a čoho sme schopní a tak sme boli radi, keď sme si v obchodíku dolu v údolí živí a zdraví mohli kúpiť pivko a rybaciu konzervu. Keďže nasledujúci 25 km úsek do Ollantaytambo je značne motoristicky frekventovaný, vykladáme aj my bicykle na strechu mikrobusu a do základného východiska na Machu Picchu sa necháme doviezť.

Do dedinky prichádzame v čase, keď voľby skončili a indiáni čakajú na odvoz do osád vzdialených niekoľko hodín jazdy autom, resp. pešieho pochodu. Samozrejme, takúto príležitosť, ktorá sa naskytá raz za čas, si nemôžu nechať ujsť trhovníci, ktorí ponúkajú všakovaký tovar, najmä však poľnohospodárske produkty rozmanitých druhov. Na námestíčku panuje krásna atmosféra, indiáni v červených pončiach a s ešte červenejšími tvárami s neistým krokom sondujú, na ktorej korbe nákladného auta sa dostať domov , indiánky v širokých sukniach sediac na kamennej dlažbe predávajú kukuricu, bôby, strukoviny, zemiaky a iné plodiny  rôznej veľkosti, farby a chuti. Napriek tomu, že všade cítiť zápach rôznych zvieracích a najmä ľudských výkalov (domorodci bežne vykonávajú svoju potrebu na ulici) ani my neodolávame a po ubytovaní v blízkom sympatickom hosteli si dávame k večeri na chodníku pečené rebierka pochádzajúce z neurčitého zvieraťa, snáď lama, ovca alebo kôň. Celkom chutné jedlo zapíjame žuvačkovou, odporne sladkou Inca colou a ruky si utierame do ponúknutého toaletného papiera. K tomu všetkému sa po námestí ozýva podmanivá indiánska hudba a zapadajúce slnko ožaruje poslednými lúčmi  okolité skalnaté kopce, posiate rôznymi hradbami a ruinami, pripomínajúce veľkosť ríše Inkov. So západom slnka sa vzduch rapídne ochladzuje a my sa rozhodujeme, ako strávime večer. Nakoniec voľba padne na miestnu krčmu, kde pri jednom veľkom stole sedí tlupa pravých, nefalšovaných a podgurážených indiánov a indiánok s deťmi. Béďa chce fotiť, no nemá odvahu. Nakoniec to svojim šarmom a znalosťou španielčiny vyrieši Vlado, a keď indiánom navyše zaplatí dve 1,5 l fľaše piva, bariéry padajú a Béďa fotí ostošesť. Indiáni patrične smrdia, čo napokon nie je žiadne prekvapenie. Veď kde by sa aj umývali?! Po družnom rozhovore so stúpajúcou hladinou alkoholu v indiánskej krvi ich radšej opúšťame a dumáme nad ich  ťažkým životom.  Aj tento deň bol vlastne pre nich ponižujúci, pretože sa povinne pod hrozbou pokuty 80,-USD museli zúčastniť prezidentských volieb, ktoré nebudú mať aj tak absolútne žiaden vplyv na ich život v hlinených chatrčiach vysoko v nedostupných horách.

    Namiesto rannej rozcvičky máme naordinovaný výstup na miestne terasovité zrúcaniny pevnosti, kde sa uchýlil po dobytí Sacsayhuamánu jeden z posledných náčelníkov Inkov – Mancu Inka. Ten tu určitú dobu úspešne vzdoroval nájazdom Hernanda Pisara (brata známejšieho a krutejšieho Francisca) no napokon bol aj on prinútený  ujsť do posledného útočiska Inkov – Vilcabamby.  Terasy s množstvom kamenných blokov sú úžasné, perfektne opracované, na strategickom mieste.  Potulujem sa hore dole a premýšľam o živote v takejto kamennej pevnosti. Určite nebol jednoduchý, ale rozhodne bol prísne organizovaný. Pomaly sme presúvame na železničnú stanicu, odkiaľ nás vlak odvezie údolím rieka Urubamba, ktorá sa tu veľmi ponáhľa do nenásytnej Amazonky, do dedinky Aguas Caliente - priamo pod najkomerčnejší cieľ našej expedície – Machu Picchu. Najradšej by sme cestu k slávnemu sídlu Inkov absolvovali Inka Trialom (pôvodnými cestami a chodníkmi Inkov), no časová tieseň nám to nedovolí a napokon, keď vidíme tie masy turistov, čo prejdú Inka Trial a niektorí dokonca s niekoľkými nosičmi, ktorí im nesú aj biologické WC, nám ani nie je veľmi ľúto. Už keď sme zostavovali itinerár našej cesty, bolo Machu Picchu sporným bodom. Omar bol zásadne proti (chodia tam len  „mastňáci“), my sme zase argumentovali tým, že to patrí medzi svetové kultúrne a archeologické pamiatky, a že do Južnej Ameriky necestujeme každý deň a ani rok. Nakoniec Omar rezignoval a my sme sa mohli vytešovať výletom do tajomného mesta Inkov. Bol teplý, dusný deň a frekvencia organizovaných skupín z Japonska, Nemecka, Francúzska a USA bola skutočne vysoká. A to hlavná sezóna bola ešte v nedohľadne.... Aby sme sa aspoň trochu odlíšili od ostatných „mastňákov“, tak sme si povedali, že vystúpime na Huayna Picchu, čo nebýva častý cieľ bežných turistov. To je ten skalnatý kopec, ktorý tróni nad zrúcaninami Machu Picchu.

Výstup viedol strmo a exponovane po skalnatom úbočí  kopca, vysoko nad údolím Urubamby. Vlhkosť vzduchu bola vysoká, všetok odev sa na mňa lepil, sužoval ma nedostatok tekutín. Chalani akoby tieto handicapy nevnímali a ich náskok predo mnou pomaly narastal. Stretli sme sa asi 20 m pod vrcholom na vyhliadke, odkiaľ boli úžasné pohľady na rieku ako aj samotné mesto.  Jimmy bol nadšený, že mohol ísť s nami, pretože všetky skupiny, ktoré doteraz sprevádzal, skončili iba na Machu Picchu. Pri  návrate do Aguas Caliente náš (ale určite aj ostatné) autobus klesajúci v dlhých serpentínach sprevádzal malý indiánsky chlapec, ktorý bežal priamo dolu a vždy, keď autobus dobehol, zakričal v niektorom jazyku „Dovidenia“ (ale slovenčina medzi nimi nebola...). Úplne dolu mu šofér otvoril dvere a vďační turisti mu vhodili do pláteného vrecka pár drobných, o ktoré sa potom určite musel podeliť s vodičom autobusu.  V dedine na námestí sme si vyhliadli reštauráciu s príjemným sedením vonku a kým nám doniesli jedlo, Jimmy nás zaúčal do žutia lístkov koky, ktorú sme si predtým za pár solov kúpili od starej indiánky. Zároveň nám povedal čo to o histórii, súčasnosti a snáď aj budúcnosti pestovania koky v týchto oblastiach. Napr. sme sa dozvedeli, že na výrobu 5-6 gramov (áno, naozaj gramov!) kvalitného kokaínu treba až 50 kg kokových lístkov. Kedysi koku mohli žuvať iba kňazi, no postupne sa udomácnila aj u bežných obyvateľov, ktorým pomáhala zahnať pocit únavy a hladu. Už sme sa nevedeli dočkať, kedy sa najeme a „šlahneme“ si do líc za hrsť kokových lístkov. Asi sme nesprávne žuvali, pretože žiadne pocity sa nedostavovali. Zrejme to bude tým, že sme zvyknutí na onakvejšie návykové pochutiny.....

    Nasledujúci deň je opäť cyklistický. Z Ollantaytambo sa ešte vezieme mikrobusom cez Secred Valley a Calcu do sedla vo výške 4.200 m. n m., no odtiaľ nás čaká 28 km zjazd a na záver 5 km stupák do termálnych kúpeľov uprostred vysokých končiarov - Llores. Cesta je zablatená a patrične vyzeráme aj my, najmä po tom, čo musíme prejsť zopár potokov a riečok. Nevieme sa dočkať termálnej vody a keď Omar vytiahne fľašu becherovky, ktorú sme mu darovali v deň jeho narodenín, nepoznáme lepší raj na zemi. K becherovke si dokupujeme každý fľašu piva. Okrem nás sú v bazénoch len dve staré indiánky s ďeťmi, takže šantíme ako malé deti. Po okúpaní sa zastavujeme v neďalekej dedinke, kde si dávame niečo pod zub. Na večer prichádzame do Pisacu, kde sa chvíľu predtým skončil trhový deň a tak sa po námestíčku váľa kopa odpadkov a opäť je cítiť zápach rôznych výkalov. Nocľah dostaneme v čistom penzióne, ktorý nezaprie svojich nemeckých majiteľov. Súčasťou penziónu je aj pizzeria, no v tejto pokročilej hodine máme nárok už len na špagety.

    Ráno Vlado milo prekvapil domácu pani, ktorá, keď sa dozvedela, že sme z Česko – Slovenska, na nás spustila anglicky, potom jej povedal, že môže aj španielsky a nakoniec ju dorazil plynulou nemčinou. No ale to sme už  boli mysľou úplne niekde inde. Čaká nás prejazd Kordilliermi do amazonskej džungle. V miestnych potravinách  sme urobili generálny nákup potravín na niekoľko dní, pričom sme zistili, že miestnym obyvateľom robí jednoduchá matematika obrovské problémy, hoci používajú kalkulačky, registračné pokladne a iné výdobytky moderného sveta. Z Pisacu vyrážame na východ smerom k mestečku Paucartambo. Už neviem koľký krát sa šplháme do nebotyčných sediel, s úžasnými výhľadmi na vzdialené zasnežené vrcholy s nám neznámymi  názvami. Po niekoľkých hodinách jazdy skladáme bicykle a opúšťame cestu, ktorá vedie do mesta okľukou. My využívame staré indiánske chodníčky a začíname extrémny zjazd (opäť niečo pre Omara a Béďu) pomedzi rôzne kríky a kaktusové porasty. Na extrémnu jazdu Omara po vzájomnej zrážke doplatí Vlado zlomenou prehadzovačkou. Cesta častokrát prechádza rôzne jarky, potoky a riečky plné vody. Výhľady sú excelentné, no musíme dávať  pozor na úzky chodník, po ktorom vedie naša trasa. Najexponovanejšie miesta nad Paucartambom riešime zosadnutím z bicykla. Svah sa tu prudko zvažuje do údolia a cyklistika je tu  naozaj šialená. No Omar s Béďom sa už usmievajú hlboko v údolí. Mimochodom, Béďo mal tento rok 55 rokov a prvý bicykel dostal v roku 1991.... A akurát v Paucartombo stratil svoju cyklistickú čapicu (kulicha), z čoho bol patrične neštastný.

Po výdatnom obede, oprave defektu na mikrobuse sa opäť vydávame do kopcov.  Pár kilometrov pred sedlom vysadáme na bicykle a do sedla v hrebeni  (3.600) si to poctivo odšliapeme. V sedle opúšťame cestu a stúpame skalnatou cestou pomedzi machy, lišajníky, zakrpatené stromčeky asi 15 km k  jednému  z  najkrajších bivakov na svete – na 3.800 m vysoký Tres Cruces. Je to taký zvláštny kopec, z ktorého Kordilliery prudko klesajú  do dažďového amazonského pralesa, ktorý sa snaží vyšplhať do nebeských výšok. Naokolo vidíme večne zasnežené hrebene, no kúsok pod nohami sa ozýva vreskot džungle a v diaľavách sa zrkadlia široko rozvodnené korytá riek dažďových pralesov, v ktorých tušíme roje piraní, krokodílov a anakond.  Na vrchole je postavená útulňa s ohniskom, no podlahe vládnu odpadky a vlhkosť.  Stany staviame na hrane svahu a hoci je len niečo po 19.00, obdivujeme na hviezdy bohatú južnú nočnú oblohu a spoločne sa snažíme lokalizovať povestný „Južný kríž“. Nočná obloha južnej pologule je fakt úžasná, čo sa nám potvrdilo neskôr ešte niekoľko krát, no teraz nám ju zakryli ťažké daždivé mraky, z ktorých sa  o chvíľu spustili prvé kvapky dažďa.