Do ríše Inkov na bicykli (1) - Klasický úvod

Do ríše Inkov (1) - Klasický úvod
    Ešte nám ani nestihlo poriadne na topánkach vyschnúť mazľavé sibírske blato a zahojiť sa štípance od komárov, Vlado prišiel s ďalším  bláznivým cestovateľským návrhom: Peru a Bolívia, no nie hocijako, ale na bicykloch. Beztak sme sa  s Jarom do Južnej Ameriky chystali už dávnejšie a keďže ani bicykel nám nie je cudzí, nebolo o čom diskutovať. Vlado ako jediný z nás ovláda španielsky jazyk, a tak samozrejme všetky vybavovačky opäť padli na jeho hlavu a plecia. Mne a Jarovi nechal nanajvýš vybaviť potrebné víza a dať sa zaočkovať proti ďalším exotickým chorobám, ktoré by nás náhodou mohli na našej ceste postihnúť. Akurát sme nemali celkom jasno v otázke štvrtého člena expedície, nakoľko osvedčený Vladov brat Jiří mal v tom období naplánované stať sa profesorom ekonómie na Ostravskej univerzite. A tak Vlado siahol do svojich personálnych zásob a vybral ďalšieho osvedčeného člena z výpravy do Patagónie – lesníka Béďu z Počepic u Prahy. Kontaktnou osobou v Južnej Amerike bol Omar, Peruánec palestínskeho pôvodu žijúci v Cuzco, cyklistický nadšenec,   s ktorým rok predtým Vlado s Béďom „ťahali“ na bikoch zo tri dni v Argentínskej pampe. Omar mal navrhnúť nejaký plán trasy, zabezpečiť doprovodné vozidlo a nejaké ďalšie maličkosti. Okrem iného nám chcel požičať aj bicykle, aby sme nemuseli vliecť vlastné cez pol zemegule, no nakoniec Vlado usúdil, že jeho bicykel si zaslúži ísť aj do Peru a Bolívie, no a samozrejme, my sme jeho príklad nasledovali. A napokon proti Omarovi hrala aj cena  - 15,-USD na deň a bicykel...  Osoby a obsadenie sme mali jasné, otázny zostával akurát termín. Vo všetkých publikáciách a svetovo uznávaných bedekroch sa píše, že najvhodnejšou dobou na návštevu Peru je obdobie jún až september, je síce relatívne chladno, no neprší...Tak sme uvažovali o tomto období, no Omar zamietol tento návrh hneď v počiatku a presvedčil nás, že najlepším obdobím na návštevu je rozhodne čas tesne po období dažďov, keď je všetko zelené a hustota turistov sa nevyrovná pražskému Václaváku. Napriek pochybnostiam sme sa dali nahovoriť na začiatok apríla, keď by už malo byť po dažďoch.  Fenomén El Niňo ale zrejme Omarovi nič nehovorí a tak bol takisto značne nervózny (a pochopiteľne aj my), keď sa obdobie dažďov predĺžilo asi o tri týždne a navyše boli to dažde veľmi výdatne, ktoré so sebou prinášali záplavy a odnášali strhnuté mosty. No kocky boli hodené: letenky kúpené, bicykle vzorne zbalené, antimalariká užité a tak sme sa  v druhý aprílový deň stretli na letisku v Prahe, aby sme cez Paríž preleteli rovník na juhoamericky kontinent .

Keď sa povie Rio...
    Nie je veľa názvov miest na svete, ktoré človeku evokujú toľko predstáv, ako Rio de Janeiro (Januárová rieka). Už len ten samotný názov mesta znie hrdo a zároveň podmanivo. A okrem toho karneval, samba, dohneda opálené tmavovlasé devy, transvestiti, Maracana, Copacabana, Cukrová homoľa.... Pri príprave našej výpravy sa Vladovi podarila celkom príjemná vec, ktorou mi splnil jeden detský sen.  Nakoľko iba štátne brazílske aerolínie  Varig boli ochotné tolerovať za rozumných podmienok našu nadrozmernú batožinu (bicykle), museli sme do Limy letieť práve cez Rio de Janeiro. Okolnosti to tak chceli, že prílet do Rio sme mali skoro ráno a odlet v podvečer. Nevyužiť túto časovú rezervu na prehliadku tohto krásneho, no aj veľmi nebezpečného mesta, by bol neodpustiteľný hriech, aj keď boli k tomu nevyhnutné ďalšie víza.

A tak sa v krásny horúci  aprílový deň ocitáme na letisku v meste ľudských nerestí a úžasných prírodných scenérii. Plán máme jasný, odložiť zbytočné veci do úschovne a za pomoci miestnej dopravy (kvôli jedinečnej atmosfére) si prezrieť základné turistické atrakcie tohto brazílskeho veľkomesta. No po chvíli zisťujeme, že to nebude až také jednoduché. Miestny veksláci nám síce doláre zamenili bez problémov za brazílsku menu, no tie nastali, keď sme 50 raulovou bankovkou (1 raul=20 Sk) chceli zaplatiť úschovu batožiny. Správca úschovne chcel iba drobné. Na letisku bolo množstvo obchodov, tak sme si mysleli, že nemôže byť žiaden problém rozmeniť bankovky. Vlado sa na to podujal  a tak  zvyšok výpravy naňho spoločne čakal v hale letiska. Najprv 5 minút, potom 10, po 20-tich minútach situácia začínala byť podozrivá, po pol hodine vážna. Striedavo sme ho chodili hľadať po priestoroch letiska, ja som nazrel aj do kancelárie miestnej polície, no nikde ho nebolo. Keď naše obavy vrcholili a maľovali sme čerta na stenu, čo všetko sa mu mohlo prihodiť, Vlado sa ukázal aj s peniazmi, ktoré mu nakoniec boli schopní rozmeniť len v banke.

Druhý problém nastal, keď sme sa chceli dozvedieť niečo o chode a stanovisku autobusov do centra. Každý si len čosi mlel po portugalsky a ani za svet použiť iný, nám zrozumiteľný jazyk, hoci Vlado nás predtým presviedčal, že portugalština je blízka španielčine asi tak ako čeština k polštine. A tak asi po hodine zrádzame naše cestovateľské predsavzatie a vzdávame sa neúnavnému taxikárovi, ktorý sľubuje, že nás bude voziť celý deň. Po chvíli jazdy v aute usudzujeme, že to bolo rozumné rozhodnutie, nakoľko Rio je veľké, premávka hustá, miestna doprava pomalá, atrakcie ďaleko od seba, vonku horúco a taxikár nebojácny a znalý šofér. Pozdĺž cesty sa nám naskytá pohľad na honosné vily a sídla medzinárodných firiem, v pozadí ktorých sa v kopcoch krčia povestné juhoamerické slumy – domčeky z plechu, kartónu a nepálenej tehly, kde býva miestna chudoba.  Ako prvá atrakcia je na rane futbalová lahôdka, najväčší futbalový štadión na svete – Maracána, kde sa jedného pamätného dňa, už si nepamätám ktorého, tiesnilo v hľadisku vyše 153 tisíc divákov. Nepomohlo, myslím, že Brazília prehrala s večným rivalom Uruguayom 1:2....

Teraz sedíme v hľadisku my a pozeráme na trávnik, po ktorom behali všetky svetové futbalové hviezdy. Rýchlo ešte nazrieme do strohých šatní, odskúšame si umelý trávnik tréningového ihriska pod tribúnou, pozrieme sieň slávy a už frčíme do centra mesta, kde navštívime skvostnú katedrálu vysokú niekoľko desiatok metrov vybudovanú v modernom štýle zo skla a betónu. A kým kňaz ešte káže o škodlivosti dnešného životného štýlu, my sa už kľukatou úzkou cestou driapeme na vrch Corcovádo. Z jeho vrcholu sa od roku 1932 na hriešne mesto pozerá betónová socha Ježiša  Krista s roztiahnutými rukami (domáci si robia posmech, že číta noviny). A veru výhľad má parádny. Takisto ako aj my v ten deň. Vidno celé Rio so svojimi ostrovčekmi, zálivmi, mostami ponad zálivy, mrakodrapmi, katedrálami, súkromnými bazénmi...Akurát sa tu miesi množstvo turistov. A tak dlho nezotrváme a ideme dolu do centra, aby sme uspokojili aj vyhladované žalúdky. Jeme na ulici vynikajúce jedlo zo samoobslužnej reštaurácie. Usudzujeme, že taxikára už nepotrebujeme, nakoľko sme chceli dlhšie pobudnúť, prípadne sa aj okúpať na jednej z najznámejších svetových pláži – Copacabane.

Vzhľadom na začínajúcu jeseň je široká pláž poloprázdna, no more je dosť teplé, ale  značne špinavé a búrlivé. Aj keď nechceme, zrejme pôsobíme dojmom neskúsených turistov, pretože po chvíli k  nám príde mladík a po anglicky nás upozorní, aby sme boli v strehu, pretože je to tam veľmi nebezpečné aj za bieleho dňa. Veru, niektoré ksichty chodiace po pláži nie sú dvakrát priateľské a prívetivé. Vlado už má svoju skúsenosť, keď mu pred pár rokmi za bieleho dňa v týchto miestach tlupa mladíkov priložila nôž ku krku a stiahli z ruky hodinky. A tak kým sa Béďa s Jarom čvachtajú v teplých vlnách Atlantického oceánu, my s Vladom pozorne sledujeme terén. No po chvíli aj tí dvaja usúdia, že nie je rozumné ostávať dlhšie na tak exponovanom mieste. Odchádzame na širokú triedu oddeľujúcu pláž od množstva hotelov zvučných mien. Najprv si dávame v jednom stánku po pive, ale keď každú chvíľu príde niekto s niečím otravovať, predávať, alebo žobrať, poberáme sa ďalej. Pri ďalšom stánku si dávame čerstvé kokosové mlieko priamo z orecha. Keďže hodina nášho odletu sa blíži, zastavujeme taxík a ukončujeme našu rýchloprehliadku brazílskeho megapolisu. Aj keď sme zďaleka nevideli všetko, ba nestihli sme  ani poriadne vdýchnuť atmosféru mesta,  povďační sme aj za takýto prvý, a dúfam, že určite nie posledný kontakt a pohľad na Rio.