• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

LISTY Z ARMÉNSKA - 2. časť: UŽ SOM TAM

Slovné spojenie výmenná študentská prax znie na prvé počutie tak trocha povinne ba až nudne. Keď sa však doplní o slovko medzinárodná, pričom je miestom pobytu Arménsko, začína to byť zaujímavé...

Už som tam
Rozdriemaný som sa z lietadla neponáhľal. No prvý kontakt s Arménskom ma hneď prebral: len čo som vystrčil nos z dverí, prudký horúci vietor ma div nezrazil zo schodíkov. Hádam takmer tridsaťstupňová horúčava okolo druhej v noci pre môj domov rozhodne obvyklá nie je. V letiskovej hale som sa opäť príliš nehrnul dopredu a keď som aj náhodou  mal za sebou skupinku (zrejme) Arménov, ti ma šikovne predbehli tak, že jeden z nich pozbieral všetky pasy a strčil ich policajtovi do búdky zboku. "Nuž, zrejme takto to tu funguje...", hodnotil som prvý kultúrny zážitok na arménskej pôde. Čakajúc na batožinu som si obzeral dav  ľudí stojacich vonku za veľkými oknami tejto kruhovej budovy, ktorí tam z tmy civeli na príchodzích cestujúcich vo vysvietenej hale a hľadali toho svojho očakávaného. Keď ho našli, začali skákať, výskať od radosti a šermovať rukami v snahe dorozumieť sa s ním. Pripadal som si ako na javisku v divadle: ja vo svetle, oni v tme. Zo 2 mladíci mi posunkami ponúkli svoju taxi službu, no podarilo sa mi ich presvedčiť, že by ma tu  mal niekto čakať.   Tu som si spomenul na otázku mojej známej z Moskvy: "A vieš určíte, že ťa  tam niekto bude čakať? Keď ste si posielali len správy cez e-mail...?".  Fakt, veď ja nemám žiadny papierový dôkaz! Ani telefonicky sme sa nerozprávali. Čo ak ma niekto podviedol?

Pochybnosti boli rozptýlené raz-dva. Emblém AIESEC na mojom tričku upútal  pozornosť 2 mládencov v tme a radostne podskočenie jedného z nich po  súhlasných posunkoch mi naznačilo, že ma predsa niekto čaká.

Tlačiva colnej deklarácie boli tentoraz nielen po rusky, ale aj po  anglicky (o, aký to pokrok oproti Rusom)! Chápal som však prečo: veľa  Arménov totiž žije v zahraničí (o tom reč ešte určite bude). To svoje som  síce teraz vypĺňal po anglicky, no prosba staršej dámy s americkým pasom  hovoriacej plynulo po rusky, aby som "nahradil" jej chýbajúce okuliare, ma  predsa priviedla k ďalšiemu cvičeniu z ruštiny.

No a keďže aj colník, tak ako policajt predtým, vykonal svoju povinnosť  viac-menej len formálne, mohol som sa tesne pred tretou hodinou konečne  zoznámiť s dvoma arménskymi študentmi, ktorí na mňa čakali.

Na úvod virtuálneho spoznávacieho zájazdu po Arménsku by nebolo od veci pripomenúť si zopár základných faktov o tejto ťažko skúšanej krajine. Keď som uvažoval, ako to zladiť, aby z toho nevznikol nudný útržok z učebnice zemepisu, usúdil som, že by nebolo zle odraziť sa od toho, čo už asi o Arménsku viete. Ti, čo zvykli dávať pozor na školských hodinách zemepisu alebo reálií o Sovietskom Zväze v nedávnej minulosti, iste si spomenú, že Arménsko je jedna z 15 nerovnako veľkých kociek, ktoré spolu kedysi tvorili sovietske impérium, že "stalicou", ako hovoria Rusi, je Jerevan a že je to krajina v južnej časti Kaukazu. "Je Arménsko ešte v Európe, či nie?", tuto otázku mi kládli niektorí zo známych, keď som im vyjavil, kam mieria moje myšlienky toto leto. Spočiatku som si ani ja nebol na 100 % istý, ale pohľad na mapu hľadajúci hranicu medzi Európou a Áziou napovedal, že tato krajina patri na ten väčší kontinent.

Z nedávnej minulosti sú zas pozorovateľom svetového diania známe mena ako Náhorný Karabach či Nachičevan spojene s vojenskými konfliktmi alebo Leninakan či Kirovakan spojene s veľkým zemetrasením, ktoré poriadne otriaslo krajinou pred takmer 11 rokmi.

Rozloha Arménska je zhruba tri patiny rozlohy Slovenska. Väčšinu krajiny tvoria kopce či pláne v rámci horstva Malého Kaukazu. Vrchy sú zväčša hole, takže človek zvyknutý na lesy ma zmenu. Vďaka konfliktu v Náhornom Karabachu majú Arméni zatvorene hranice s polovicou susedných krajín: s Tureckom na juhozápade a Azerbajdžanom na východe. S Gruzínskom na
severozápade a Iránom na juhu zatiaľ nemali dôvoď pre podobný krok.

Počet obyvateľov v Arménsku je ťažké určiť presne. Porovnaním viacerých rozdielnych zdrojov informácií usudzujem, že by tu mohlo žiť momentálne od 3 do 3 a pol milióna ľudí, z čoho podľa jedného 3 roky starého zdroja 96 percent sú Arméni a tretina žije v hlavnom meste. Hlavným dôvodom neľahkého určenia je sťahovanie obyvateľstva preč z krajiny, ktoré bolo výdatné hlavne v úvode deväťdesiatych rokov. Vo svete vraj celkovo žije 8 miliónov Arménov. A kde vlastne je tých chýbajúcich asi 60 percent?
Podľa domácich všade - vraj nieto na svete krajiny, kde by nežili nejakí Arméni. Podľa môjho informačného zdroja sú "len" v 60 krajinách. Napríklad po tieto dni sa v Jerevane konali prvé panarménske hry, kam prišli športovci z arménskych komunít v 28 krajinách sveta. Je to taká mala olympiáda v siedmich športoch. Medzi družstvami sa mi podarilo zachytiť zástupcov z Ruska, Bulharska, Francúzska, Nemecka, Iránu, Libanonu, Egypta, Argentíny, Kanady, USA, Austrálie... Inak istá komunita žije vraj i v Prahe. A ja poznám celkom určíte jednu Arménku aj na Slovensku!

Kedysi, v období do a na začiatku nášho letopočtu, bolo územie obývané Arménmi, strategicky dobre postavene na ceste z Ázie do Európy, oveľa väčšie - siahalo až po Stredozemne more. Avšak po nástupe ríš Rimanov, Peržanov, Grékov či Turkov žili Arméni pod nadvládou, niekedy i náboženským útlakom (v tejto súvislosti je zaujímavé spomenúť, že Arménsko prijalo kresťanstvo za štátne náboženstvo v roku 301 ako prvý štát na svete). Posledným veľkým úderom bolo plienenie arménskeho obyvateľstva zo strany Turecka na jeho území s vrcholom počas prvej svetovej vojny v, ako Arméni uvádzajú, prvej genocíde obyvateľstva v 20. storočí, keď zahynulo viac ako jeden a pol milióna  ľudí. Dodnes sú vzájomné vzťahy Arménska a Turecka ochladene aj kvôli tomu, že Turci sa nechcú ospravedlniť za tieto udalosti. Turecko dnes zaberá okrem iného aj tu časť niekdajšieho arménskeho územia, kde sa nachádza veľké jazero Van a kopce Veľký i Malý Ararat. Vzniká tak paradox, keď národný symbol Arménov, vysoký 5165 metrov, ktorý vidno z juhovýchodu krajiny i z Jerevanu, uctievaný po stáročia, sa nenachádza v ich krajine!

Čiastočnú podobnosť osudov so Slovákmi, aspoň v časti histórie, potvrdzujú aj vznik Arménskej republiky po prvej svetovej vojne asi na 2 roky, spoločná existencia v statnom zväzku s inými krajinami a osamostatnenie v roku 1991, ktoré sa však udialo po národnom reverende, na rozdiel od Slovenska.

Čo sa týka vojnového nebezpečenstva v súčasnosti, momentálne nič veľké nehrozí, ako hovoria domáci. Náhorný Karabach sa nachádza v Azerbajdžane, asi 400 km na východ od Jerevanu. Ide o oblasť obývanú Arménmi, ktorá sa oddelila od Azerbajdžanu a po vojne na začiatku tohto desaťročia tvorí teraz samostatnú republiku podporovanú a spojenú s Arménskom "pupočnou šnúrou" v podobe vojensky dobre chránenej asi 20-kilometrovej cesty po území Azerbajdžanu. Status quo je teraz taký, že Arméni vraj majú silnejšiu armádu v posledných rokoch, a tak si ich konfliktový sused nedovoľuje začínať nijaké veľké potýčky. Dôkazom toho, že armáde sa venuje veľká pozornosť, je aj to, že povinná vojenská služba tu trvá v súčasnosti dva roky, kým vraj ešte pred dvoma rokmi absolventi univerzity slúžili len jeden a pol. A dokonca sú vraj snahy, aj keď s malou šancou na úspech, predĺžiť službu až na tri roky s polročnou zľavou pre vysokoškolských absolventov. Fuj, ako dobre, že tu nemusím ísť na vojnu...

Dopad tejto bezpečnostnej situácie na bežný život je hlavne ekonomicky. Ak si niekto predstavuje, že po krajine sa prechádzajú vojaci a policajti s flintami a stále niekoho kontrolujú, tak je úplné vedľa. Ak vidno policajtov, tak len dopravných, hlavne keď zaisťujú sprievod nejakého pohlavára. Keby človek o vojenských konfliktoch nič nevedel, tak ho to tu sotva napadne.

A na zaver ešte dodám, pre kompletnejší obraz o (ne)bezpečnosti pobytu v Jerevane, že oblasti na severnom predhorí Kaukazu, kde momentálne je alebo v posledných rokoch bolo "veselo", ako je Dagestan, Čečensko, Osetsko v Rusku či Abcházsko v Gruzínsku, nie sú tak blízko, ako sa to našincovi zo Slovenska zdá. Najbližší bod z týchto oblasti k Jerevanu je v Dagestane a vzdušnou čiarou cez územie Azerbajdžanu a Gruzínska a cez horstva Malého i Veľkého Kaukazu je vzdialený okolo 250 km (čo je asi ako cesta zo Žiliny do Viedne). A ďalšie oblasti sú ďaleko minimálne 300 kilometrov, čo je už porovnateľné so vzdialenosťou Slovenska od nedávneho bombardovania v Juhoslávii.

LISTY Z ARMÉNSKA - 1. časť


Autor/zdroj: Miso Zarnay
Text bol naposledy zmenený dňa: