Listy z Arménska - 1. časť: Ako som letel do Jerevanu.

"Zatiaľ som voľáko nezažil nič mimoriadne. O čom budem písať domov?", pomyslel som si vo štvrtok 5. augusta podvečer sediac v kĺbovom Ikaruse, nezadržateľne sa rútiacom z poslednej zastávky moskovského metra Rečnoj Vokzal na letisko Šeremetevo. A vskutku, všetko doteraz, cesta vlakom do Moskvy, pobyt v zamračenej metropole i stretnutia so známymi od rána prebiehali bez mimoriadnych udalostí. V týchto chvíľach som však už opäť vstupoval do neznáma a v takých chvíľach sa obvykle začnú diať zaujímavé veci...
Keď som sa pred budovou letiskového Terminálu 1 "vygúľal" z Ikarusu aj s ťažkou batožinou, s uspokojením som zistil, že rýchlosť autobusu prekročila všetky optimistické očakávania a do odletu môjho spoja mi zostavali ešte vyše 2 hodiny času. "To sa snáď ešte aj najem," preblyslo mi hlavou. Preplnená hala cestujúcich a započatá registrácia na môj let však zahnali podobné myšlienky a pustil som sa vypĺňať colnú deklaráciu. Sotva som vytiahol slovník, už ma oslovil jeden starší pán - že je z Grécka a tým hakom-bakom na tlačive vôbec nerozumie. Naozaj všetky tlačivá boli len v azbuke... Chudáci tí, čo ju nepoznajú! A tak som sa pustil do boja s neznámymi ruskými slovíčkami a napochytro som pánovi, ktorého vyplňovanie takého tlačiva viditeľne netešilo tak ako mňa, prekladal obsah do angličtiny a v duchu sa prvý raz spokojne usmieval, ako sa mi ta znalosť jazykov teraz zíde.

Keď som sa konečne prelúskal aj tým mojim tlačivom, dôkladne využívajúc toto ďalšie praktické cvičenie z ruštiny a poctivo vypĺňajúc v azbuke, už bolo treba sa poponáhľať na colnú prehliadku. Prvý kontakt so zamračenou a dôležito sa tváriacou úradníčkou dopadol dosť dobre, hoci som si svojim počínaním pripadal ako vrcholne neskúsený cestovateľ (aspoň ten letecký). Stretnutie s ďalšou dámou pri registrácií na let mi však pripravilo oveľa väčší šok. Tušil som, že moja batožina prekročí hmotnostný limit, dokonca po zvážení na žilinskej železničnej stanici pri nočnom odchode som aj odhadoval, že to bude o veľa, no predsa ma výška poplatku v rubľoch na chvíľu úplne omráčila. Trochu zmätene som si vyrovnal podlžnosť voči leteckej spoločnosti, keď som sa okrem pokladníčky nemohol vyhnúť ani stretnutiu s tetuškou, čo mi za doláre dala ruble, samozrejme v maximálne nevýhodnom kurze. Keď som sa konečne zbavil svojho naprataného obrovského kufra a nie celkom naplneného nemalého ruksaku, začal som sa spamätávať v šóre čakajúcich na pasové odbavenie. Čas letel ako šialený smerom k pol desiatej, pracovníčky Aeroflotu si okrem dôležitého výrazu vymaľovanej tváričky neodpustili ani trochu nadbytočné pobehovanie a pokrikovanie pri organizácii šóry a zvolávaní omeškaných cestujúcich na let do Biškeku (Kirgizsko), a ja som pilne uvažoval, ako sa to s tou mojou batožinovou nadváhou dalo lepšie poriešiť. Raz-dva som si všimol: nejeden z cestujúcich ťahal za sebou malý kufor na kolieskach, či niesol veľkú tašku ako "príručnú batožinu". "A to ich do lietadla s takou bagážou pustia? A zmestí sa im to tam vôbec?", naivne som pochyboval. Rad sa posúval pomaly, ale pri pilných úvahách som si to ani nevšimol. Policajtka, kontrolujúca môj pas v šere búdky za veľkým pultom nevybočila dôležitosťou zo štandardu svojich kolegýň, ale predsa napokon vyčarila aj trochu úsmevu, keď zbadala, že mi arménsky ambasádor vo Viedni na vízum napísal deviatky akosi naopak.

To som sa už dostal do bezcolnej zóny, ktorá v porovnaní s tým, čo som už videl na londýnskom Heathrow či amsterdamskom Schiphole, vyzerala maximálne symbolicky: maličký obchodík s ešte menším výkladom s niekoľkými exemplármi kozmetiky a okolo toho ani živej duše. Zmenšujúci sa rad cestujúcich pri jedinom východe mi dal zabudnúť aj na poslednú nádej zneškodniť ešte na zemi zvyšky svojich potravinových zásob, ktoré mi doma tak starostlivo nabalili, a tak som sa len rezignovane postavil na koniec sledujúc ako ma aj tých pár ľudí, čo ešte prišlo po mne, predbieha. Ešte jedna kontrola senzorami a už som nastupoval do autobusu, ktorý mi svojim vzhľadom pripomínal skôr exponát z múzea, medzi poslednými cestujúcimi. Táto trpezlivosť priniesla svoje ovocie, keď po zvezení par stoviek metrov po letiskovej ploche som sa na schodíkoch k TU-čku 154, ktorému som mal zveriť svoju dôveru na cestu vzduchom po tretí raz v živote, ocitol ako prvý cestujúci! Aká pocta! Pravda, neprinieslo mi to žiadnu výhodu. Skôr len to, že som o nejakú polhodinku dlhšie nohami pretláčal sedadlo pred sebou sediac pri okienku plného lietadla.

"Keď som letel s British Midland, tam nás aj pohostili občerstvením. Lenže to bola vyššia cestovná trieda ako mám dnes. Tu to asi nebude.", usúdil som a začal som predsa vybaľovať svoju plánovanú večeru nesmelo a nenápadne tak, aby si to čo najmenej ľudí všimlo. Vo dverách sa objavili letušky s nápojovým vozíkom. "Rýchlo, rýchlo! Nech ma nevidia!", skrslo mi v mysli. Moje "Mr. Bean-ovske" počínanie ma začínalo čoraz viac baviť. Keď som však zbadal spolucestujúceho cez uličku, ako vybaľuje slaninu, tiež som "zviditeľnil" svoju doširoka voňajúcu slovenskú klobásu. Chýbalo mi len pár hltov do konca, keď sa vo dverách objavili stewardi s občerstvením v rukách. "Kúrnik šopa! No nič, budem mat bohatšiu večeru... A just to zjem všetko do čista! Keď už zo mňa vytiahli toľko peňazí naviac, nenechám im z toho ani omrvinku!", bavil som sa na sebe dobre ďalej.
Po položení dobrého potravinového základu mojej arménskej avantúry ma onedlho omrzela aj duševná potrava, keď som do seba informácie o Arménsku z Internetu ládoval čoraz viac nasilu. Letušky odbíjali hlásenia v rozhlase po rusky a po anglicky tak rutinne, že som ledva rozoznával slova, a tak nemajúc inú zábavu, začal som splietať rojace sa myšlienky do tohto článku.
Náš vzdušný koráb sa dlho na odchod nemal. Po sérii ospravedlnení od letušiek sme sa pohli až s dobrou 50-minutovou "sekerou", no po prevezení sa po ploche sme ešte chvíľu dávali prednosť 3 pristávajúcim lietadlám - pripadal som si ako v aute, ktoré sa chce dostať na rušnú výpadovku. Keď onedlho ohlásili, že lietadlo dosiahlo výšku vyše 10 000 metrov, upokojil som sa: "No fajn, to by malo byt dosť. Tak vysoko už hádam nedoletí žiadna guľka zo severného Kaukazu, kde sa v poslednom čase voľáko zintenzívnili vojenské zrážky, ponad ktoré možno poletíme." Vonku sa medzitým zotmelo a v takej výške som už okrem tmy videl v okne len svoj zvedavý ksicht, ktorý vôbec nepútal moju pozornosť. A tak prišiel čas na driemoty.
Tie skončili práve včas - keď sme sa znášali na Jerevan. Množstvo svietiacich bodiek do ďaleka tvorilo akoby entrée pre jednu veľkú, ku ktorej sme smerovali. Veža spolu s kruhovou budovou letiska Zvartnoc rozloženou okolo jej úpätia efektne pripomínajú vzhľadom hríb "hore nohami" - pekný pohľad na úvod. Potlesk cestujúcich po momente úspešného zosadnutia na zem mi pripadal akosi zvláštne. Že by sa boli báli, že to pilot nezvládne?