Turecká odysea alebo Biela mačka - čierny kocúr *Časť 6.

23.8.2002-piatok
Cesta domov
Bus má mať príchod do Edirne o 9.OO ale je tam až o 10:30, cesta je v pohode akurát časník je starši , stále niekoho niekde presádza, vydno na ňom profesionalitu a „velkú zodpovednosť“.

V Edirne hladáme dolmuš na hranicu, každý nám však odporúča iné stanovište v rôznych častiach mesta, na hranicu sa dostaneme zhruba za hodinu a 1 milion TL, na hranici sa okolo nás ťahajú húfy nemeckých, holandských, rakúskych aut, ktorých posádku tvoria zahalené ženy,množstvo detí...

Colnik je v pohode akurát sa pýta na hašiš, že kde sme si schovali tých 5 gramov...v duchu sa nám premietnu všetký filmy, ktoré sme o tom videli...

Prichádzame do centra dediny kap. Andrejeva, ktoré tvorí jedna krčma a obchod, za 1 leva sme v Svilengrade miestnym busom, ktorý vyzerá ako naša „komunistická uhorka“.

V Svilengrade ideme miestnou MHD, kupujeme melon lubovolnej velkosti za 1 leva a v potravinách sa nás dosť bavi asi 1O ročný predavač, kt. nechape, že mi nechápame ako je všetko lacné, kúpime flašu kvalitného vina, cukrovinky...Po zjedeni melona na stanici kde tiež prechádzal Orient expres ideme kúpiť další tentoraz ten najvačší melon, kt váži min 10 kg.Vlak ide 18,5O v Plovdive sme o 22,25. Pokúšame sa melón odložiť v úschovni batožin ale museli by sme platiť poplatok za 2 dni, takže poplatky za celú batožinu by boli skoro také isté ako cesta pre jedeného cez celé Bulharsko.Kedže nechceme do i-cafe s melonom tak si ho schovávame v parku pri stanici pod okrasný stromček, v i-cafe pobudneme asi 2,5 hodiny.

VlaK do Sofie ide o O3,15

24.8.2002-sobota
Vlak je mimoriadne špinavý a plný bulharských dovolenkárov vracajúcich sa z Burgasu, máme len 2 miesta na sedenie, všetci fajčia a preráža tu ešte zápach z WC, pod nohami sa mi celú cestu prevaluje náš maskot-MELÓN.

V Sofii sme o O6.3O, zo Sofie odchádzame o 07,20 do VIDINU.

Stanica je plná taxikov ale my hladame spôsob ako sa dostať na trajekt, na autobusovej stanici nám na informáciach podávajú informácie, dotýčný pán sa ale nejako moc zamýšľa a odvedie nás k stolu pred stanicou kde sedí jedna pani a pán, v duchu si myslime, že znova nás chce niekto odrbať a je to taxikár ale na naše prekvapenie sa pani zdvihne s cedulou „ferry boot“, prichádzame s usmiatou pani na zastavku č.1 a dozvedáme sa , že bus mal isť pred 10 min a oni to všetko pochopili tak, že sme sa prišli sťAžovať, že bus nešiel....Pani si sama hladá bus , kt, mal isť podla cestovného poriadku, chvilu sa háda postupne s 2 šoférmi ale nakoniec víťazoslávne prichádza aj s busom, v kt. sme sami..Nejakým zázrakom dávame dohromady drobné stotinky , jeden listok stoji 30 stotiniek, nemáme ich dosť poslednú sme našli niekde úplne mimo....Sprepitné pani rázne odmietne!Nech žije KSČ, vlastne ??, no neviem jako sa to u nich volalo.....

Po vystúpení zjeme konečne nášho maskota, zaplatime za trajekt opať po 3 Eurá a sme v RO.Na hraniciach si opetovne myslia, že nesieme hašiš a dajú mi vybaliť celý ruksak, no pri vyberanín mokrého uteráka to bulhar vzdá...

Vlak má isť o 15,40, další o 19.3O, ten prvý by sme asi nestíhali tak ideme do miestneho parku v Calafate.

Park bol sám o sebe zážitok, Magda vzhliadla v kríkoch exbicionistu a hneď na to prichádza mladý cigán s porezanými rukami, chce zameniť lei a stále hovorí niečo o mafii na hraniciach.Radšej ideme na stanicu, kde sa však dozvedáme, že vlak o 19.3O v sobotu vôbec nepremáva, Erik aj Magda majú byť v pondelok v robote...na stránkach RO železníc sa však o tom zabudli zmieniť!Vraciame sa k hranici.

Ziadne busy nechodia, ujíma sa nás drsný arogantný taxikár, kt. má namiesto značky na aute kartonový papier s čislom, chce min 20 USD,pokúšame sa stopavať kamiony, kt. vychádzajú prave z trajektu, po jednej várke, kt. chodi raz za hodinu na papier k nápisu CRAIOVA dopišeme 10 USD.

Sledujeme život na hranici, okolo nás prechádza množstvo malých šerpov, sú to malí cigani, kt . prenášajú pašovaný tovar pre vačšie ryby, nechodia cez normalnu hranicu ale poza plot.Ani sami sme neverili kolko toho sa zmesti na jeden trajekt, pašuje sa úplne všetko cigarety, alhohol, vložky, oblečenie.....a ktovie čo ešte všetko....nevyzerá to s nami dobre, zmráka sa , celý kolorit vyzerá ako Kosturicov film:Čierna mačka biely kocúr,kamiony sa na 10 USD chytajú ale nemôžu zobrať troch...všade okolo behajú polonahé cigánčence, žobrú a sú otravné.Ďalší vlak ide o O3.15 ale to by nabúralo náš harmonogram až moc.Sám od seba sa nám prihovorí vedla stojaci pán, tiež pašerák ale slušne vyzerajúci a ponúkne sa , že čaká auto do Craiovi, auto naozaj o hodinu prichádza a vezieme sa do Craiovi, tu nám pán dokonca vezme miesto USD RO lei a dokonca nam pomôže pri kupovaní lístkov cez celé RO, čoho sme sa trošku obávali. Vlak odchádza o 22,52, stanica je typická pre RO, žobráci, cigáni,

V Arade máme na prestup 5 minut do NADLAKU,sami neveríme, že to stihame, ideme sa pozrieť na info tabulu a vlak ma býť ešte tam, ozaj je tam ešte ďalších 15 minút, je to dobrá haluška, vlak starý ako RO železnice, je malý , jeden vozeň je asi pre 12 ludí, cesta je dosť zaujímavá - RO hory.

Po vystúpení z vlaku sa zoznamime s 2 vo vlaku spiacimi pražákmi, kt. idú z RO hôr a vravia, že to bola ťažká pohoda...

Pred vlakom začnú hneď kecať so staršim panom, kt. ich viezol cestou tam, je to tzv. pohraničný taxikár, pôvodom slovák, odvezie nás za nejaké drobná na hranicu a hovori nám velmi čistou slovenčinou o spôsobe života tam a o tom, že v RO sú najviac v pohode nerumuni.

Prejdeme hranicu kde sa zopakuje obligátna situacia a colnik maďarský sa pýta na drogy, tak mu odpovedáme, že máme len 1 kg hašišu a fľašu BG vina, zasmejeme sa a ideme ďalej.

Za hranicou si vydýchneme: VIVAT civilizovaná Európa!!!

Z HU Nagylaku ideme busom do Segedu priamo na hlavnú stanicu, odtiaľ do Budapešti, kde sme pár hodin a hurá na SK..........

Celá cesta bola jedno z najvačších dobrodružstiev aké sme kedy zažili, prestupovali sme dohromady 52 krát , bez dolmušov a MHD, cestovali sme 10 typmi dopravných prostriedkov....

KONIEC.