Čierna Hora - História

  • Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut
Osídľovanie Balkánu slovanskými kmeňmi bolo dovŕšené v polovici 7. storočia. Srbi ako jeden z týchto kmeňov sa postupne dostali pod vplyv Byzantskej ríše, Slovinci a Chorváti si však namiesto pravoslávnej tradície osvojili rímsko-katolícku identitu. Región sa tak stal deliacou čiarou medzi dvoma najsilnejšími vetvami kresťanstva a miestom budúcich náboženských stretov.

K zjednoteniu srbských kmeňov dochádza koncom jedenásteho storočia, keď bol v Čiernej Hore vyhlásený nezávislý štát Zeta. V roku 1389 utrpeli spojené sily Srbov a Bosniakov porážku od Turkov v Kosovskej bitke, Srbsko sa stalo vazalským štátom Osmanského impéria. Turecké vojská opustili územie až koncom 19. storočia, ich návratu zabránila aj podpora Srbska zo strany Rakúska-Uhorska.

Začiatkom 20. storočia po sérii balkánskych vojen, ktorých aktérmi boli okrem Srbska Bulharsko, Turecko a Grécko, silnejú v Srbsku prorirakúske a nacionalistické tendencie. Okrem nevyriešených územných sporov a nejasnej budúcnosti Albánska k nim v značnej miere prispela okupácia Bosny a Hercegoviny Habsburgovcami (1878). V júni 1914 sa rakúsky arcivojvoda Franz Ferdinand stáva v Sarajeve obeťou atentátu srbského revolucionára Gavrila Principa.

Po I. svetovej vojne vzniká na troskách Habsburgskej monarchie viacero nových štátov, medzi nimi aj Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktoré bolo v roku 1929 premenované na Juhosláviu.

Počas druhej svetovej vojny, keď bola Juhoslávia okupovaná nemeckými a talianskymi vojskami, získava v krajine výraznú podporu Komunistická strana Juhoslávie, ktorá pod vedením Josipa Broza (Tita) viedla rozsiahle partizánske aktivity. Hoci Juhoslávia v 1946 prijala ústavu sovietskeho typu, o dva roky bola vylúčená z Kominformu (sovietska aliancia). Nové ústavy, prijaté v 1953 a 1963, umocnili túto autonómiu v sociálnej a ekonomickej oblasti. Juhoslávia bola zakladateľom a členom Hnutia nezúčastnených.

Vnútorné etnické napätie bolo síce potlačené, ale nie úplne zahasené. Po Titovej smrti však vedenie krajiny muselo venovať maximum úsilia, aby udržalo štátnu jednotu a zabránilo ekonomickému úpadku. Nerovnováha medzi ekonomicky bohatšími republikami (Chorvátsko, Slovinsko) a zvyškom krajiny vyúsťovala do sporov rozdeľovaní centrálnych fondov.

Začiatok rozpadu Juhoslávie signalizovali voľby na jar roku 1990 v Chorvátsku a Slovinsku, vytvorené vlády presadzovali úplnú nezávislosť obidvoch štátov. O rok Slovinsko vyhlasuje nezávislosť. Federálne vojská, ktoré boli vyslané do Ľubľany, sa po niekoľkých týždňoch stiahli. Strany podpísali prímerie, cesta k nezávislosti Slovinska bola otvorená.

V Chorvátsku sa konflikt rozpútal po tom, ako srbská menšina v Krajine vyhlásila autonómiu. Keď sa chorvátske jednotky pokúsili potlačiť povstanie, na stranu srbskej minority sa postavili srbské federálne jednotky. Na hľadaní politického riešenia sa museli podieľať sprostredkovatelia z Európskeho spoločenstva.

Na stranu Srbska sa postavila Čierna Hora, Macedónsko sa rozhodlo pre nezávislosť (1991). Ešte napätejšia situácia však vznikla v Bosne a Hercegovine obývanej Srbami, Chorvátmi a Moslimami. Po vyhlásení nezávislosti štátu (1992) sa srbskí paramilitaristi podporení federálnymi silami snažili dostať väčšiu časť územia pod kontrolu, príslušníci ostatných etník boli vyháňaní a ich majetok sa prideľoval Srbom. Úsilím OSN, Európskej únie a tlaku americkej diplomacie bolo v roku 1995 podpísané prímerie.

Juhoslovanský prezident S. Miloševič sa tak mohol vrátiť k riešeniu domácich problémov. Voľby v rokoch 1996 a 1997 potvrdili podporu socialistov a Miloševiča. Srbská vláda zrušila parlament a autonómny status Kosova, čo naštrbilo vzťahy medzi srbskou vládou a albánskou minoritou. Po niekoľkých incidentoch, ktorých účastníkmi boli srbské bezpečnostné jednotky začali v Kosove vznikať ozbrojené partizánske jednotky. V 1998 sa na čelo povstalcov postavila Kosovská oslobodzovacia armáda podporovaná albánskou komunitou v Európe a USA. Na dobytom území sa srbské jednotky častokrát dopúšťali genocídy obyvateľstva.

Po zlyhaní politických rokovaní a dohôd sa USA rozhodli bombardovaním infraštuktúry donútiť srbskú vládu k zmene politiky. Srbi ustúpili a súhlasili s odsunom vojsk z Kosova. Bombardovanie bolo zastavené, albánski utečenci sa mohli vrátiť domov. Avšak ani prítomnosť mierových síl NATO neubránila srbské obyvateľstvo Kosova pred útokmi Albáncov, ktorí chceli pomstiť svoje utrpenie.

Voľby z roku 2000 definitívne potvrdili porážku Miloševiča. Hoci sa bývalý prezident pokúsil spochybniť ich výsledky, masové demonštrácie na podporu kandidáta opozície ho prinútili odstúpiť. Vlády sa ujal Vojislav Koštunica.