• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Bol som v Indonézii

A čo takto Indonézia, hovorí mi kamarát pri rozmýšľaní, kde sa ísť pozrieť. Síce som nemal presnú predstavu čo taká návšteva obnáša, ale prečo nie. Slovo dalo slovo a prípravy sa mohli rozbehnúť.

A čo takto Indonézia, hovorí mi kamarát pri rozmýšľaní, kde sa ísť pozrieť. Síce som nemal presnú predstavu čo taká návšteva obnáša, ale prečo nie. Slovo dalo slovo a prípravy sa mohli rozbehnúť.

Očkovanie, mapy, informácie o krajine a jazyku domácich, víza a ostatné formality. Som rád, že nejdem sám, pretože angličtina je moja slabá stránka a taktiež nie som až taký cestovateľ ako kamarát. Ale naraz problém. Dva týždne pred odchodom mi volá, že on nemôže ísť, niečo nepredvídané mu do toho prišlo. Čo teraz, nechám to tak a stratím všetko čo ma to už stálo, alebo idem sám? Idem.

Hneď po prílete do Indonézie zisťujem, čo je to 70-90 % vlhkosti kombinovanej s teplotou 30-40°C. Okamžite som mokrý. Okamžite okolo mňa obletujú ako muchy taxikári s ponukou na odvoz do JAKARTY. Treba si dávať pozor, lebo cena je nadsadená aj 10-15 násobne oproti bežnej tarife. Ja som si nedal a stálo ma to 70.000 Rp (8 USD). Ale bolo to naposledy.

Veľké mestá ma nezaujímajú, preto odtiaľ čo najskôr utekám preč. Mojím prvým turistickým bodom je sopka PERAHU pri dedine LEMBANG, neďaleko mesta BANDUNG. Dostávam sa tam autobusom a stopom. Sopka leží približne 10 km od dediny, v ktorej je veľký trh, blízko aj futbalové a golfové ihrisko. Vidieť, že turizmus a civilizácia prichádza aj sem. PERAHU je čiastočne neaktívna sopka, tvoria ju tri krátery, presnejšie sírne jazerá. Neďaleko sú aj horúce gejzíry. Po pešom návrate do dediny prespávam u domácich, čo som u nich spal aj minulú noc. Veľmi sú radi, že majú u seba turistu a hlavne z takej čudnej krajiny, ako je Slovensko. Keď sa začneme rozprávať o rodine, ukážeme si fotky, pohľadnice a podobne, okamžite padajú všetky bariéry a stávam sa skoro členom rodiny. Pri odchode im musím sľúbiť, že sa u nich na spiatočnej ceste zastavím.

Moja cesta teraz pokračuje rovno až na BALI so zastávkami na JÁVE. Na BALI prichádzam do mesta DENSPAR, čo je tamojšie hlavné mesto, o polnoci. Nie je to najlepší variant, lebo "normálniô ľudia už spia a vonku sú poväčšinou len nebezpečné gangsterské živly. Malá nepozornosť a môže ma to stáť kompletný výstroj a možno aj čosi horšie (čo sa skoro aj stalo).

Hneď ráno po čiastočne prebdenej noci sa snažím odtiaľ dostať preč, smerom na nejakú dedinu, mimo turizmu. Podarí sa mi stopnúť mladého šoféra ktorý ma zavezie k jeho rodičom, kde mi ponúka nocľah. A ako jazdia šoféri po tamojších kľukatých a deravých cestách? Ako pretekári, predbieha sa kde sa dá, trúbi sa na každého a všade, áut je tu veľa. Rodičia môjho šoféra ma vítajú, akoby som bol ich starý známy, s ktorým sa dlho nevideli. Okamžite sme jedna rodina. Prežívam u nich tri krásne dni, plné zážitkov. V jeden deň svadbu a večernú hostinu, na ktorej sa stretáva skoro celá dedina. Každý prinesie darček, samozrejme, podľa svojich možností. Večer, okolo polnoci, prichádzajú na rad rituálne tance. Na nich dve tanečnice tancujú a vyberajú si spomedzi prizerajúcich mladých mužov k tancu. Niektorí si aj zaplatia, aby si mohli zatancovať Vyberajú si aj mňa, takže musím ísť. Čím vyzývavejšie pohyby, tým lepšie a väčší aplauz. Na druhý deň je zase na programe rituálny pohreb - spaľovanie mŕtveho. V súčasnosti to už robia moderne, pomocou benzínových horákov, ale

v odľahlejších oblastiach ešte tradične, teda na dreve. Pri odchode ma domáci nechcú pustiť domov, vraj sa tam ožením, postavím si tam dom (už mi ukazovali aj miesto na to pripravené). Po dlhom a náročnom vysvetľovaní sa rozlúčim a odchádzam ďalej.

Mimochodom - ako som sa s nimi rozprával, keďže ja po anglicky neviem a domáci o to menej? Nuž indonézsky. A kde som sa naučil? Pri cestovaní. Jazyk je to jednoduchý, čo mi dosť pomohlo. Keď totiž človek počuje ten jazyk z každej strany a ak niečo chce, musí sa učiť. A je to najlepšie, čo môže turista urobiť, snažiť sa dorozumieť s domácimi ich rečou. Vidia totiž, že o nich máte záujem, že nie ste len obyčajný konzument atrakcií.

Precestujem krížom cez BALI, som hosťom najchudobnejšej rodiny, ktorá má len drevenú chatrč postavenú v džungli a žije z darov prírody. Hygiena sa realizuje dažďovou vodou, nazbieranou v sudoch. Pokračujem späť na JÁVU smerom na sopku BROMO. Dostávam sa tam stopom, peši a čiastočne vlakom. Cestou prespávam u mohamedánov, kde som sa zúčastnil aj ich večernej omše. Na BROME stretávam aj európskych turistov a samozrejme domácich študentov. S nimi si dávam spoločenský obed a popritom ma poinformujú, ktoré miesta stoja za návštevu. Prespávam v ubytovni pre turistov (mám to grátis) a ráno čakám na východ slnka na BROME. Je to nádhera, to treba zažiť. Nedá sa to opísať slovami a ani zachytiť fotografiou. Celá kotlina okolo sopky je zaliata hmlou a tá z nej trčí.

Po raňajkách odchádzam preč smerom k ďalšej sopke - MERAPI. Do neďalekého mesta KLATEN prichádzam až k večeru po 20 hodine. Snažím sa nájsť si nocľah. Ako kráčam, zrazu na mňa volá "ľahká dáma", vraj HELLO MISTER (tradičný pokrik na cudzinca). Radšej trošku pridávam do kroku, ale opäť, druhá, HELLO MISTER. To snáď nie.

Ale o chvíľu, zlatý klinec programu. Homosexuál zmaľovaný tak, že by sa za to ani na maškarnom bále nemusel hanbiť. Radšej pridávam do kroku, čo ak na mňa vyskočia akísi pasáci. Nakoniec prespávam u mladého 25-ročného chalana s rodičmi, ktorý ma zavolal k sebe, vraj vonku je to nie dosť bezpečné. Na druhý deň som v dedine SELO, neďaleko od sopky MERAPI. Vyliezť hore dá zabrať, prevýšenie 900 m, ale stálo to za to. Som 2980 m nad morom. Po návrate dolu pres-pávam v nocľahárni spolu so študentmi. V noci cítiť nadmorskú výšku, je dosť zima. Ráno peši do najbližšej dediny a odtiaľ stopom až do mesta PRAMBANAN, kde je druhý najväčší a najstarší indonézsky chrám. Je to turistické centrum a odráža sa to aj na vstupnom, ktoré je pre mňa ako turistu relatívne veľké (32.000 Rp - 5 dolárov). Možno nie moc, ale keď zistíte, koľko stojí lístok pre domáceho, dosť to škrie (2.000 Rp).

Pokračujem smerom do prístavného mesta CILACAP. Sú to také malé a špinavé Benátky Indonézie. Tiež sú tam vodné kanály, sice nies gondolami ale s rybárskymi loďkami a strašnou spústou špiny. Indonézania sú veľmi neporiadni. Náboženstvo ich učí, že Alahovi sa špina neprieči, tak prečo by sa mali starať o čistotu. Ekológovia by zaplakali. Prespávam u prisťahovalca zo Singapuru. Pri blúdení pomedzi vodné kanály vzbudzujem veľký rozruch. Cestou som si odtrhol kokosový orech a chcem z neho vypiť šťavu (vynikajúca vec, veľmi osviežujúce). Do týchto miest turisti nechodia, preto som stredobodom pozornosti, hlavne pre deti som čímsi mimoriadnym. A ten môj veľký nos, to je najzaujímavejšia vec, pretože oni ich majú čapaté a môj raťafák tam vyčnieva. Keď sa k tomu pridá výška skoro 190 cm, je to vec nevídaná.

Odtiaľ odchádzam do národného parku KA-RAG-NINI. Tam prespávam tri dni u tamojšieho správcu parku. Je to domáci liečiteľ, bylinkár. Spolu pochodíme po džungli, mnoho mi ukáže z rastlín a veľa nových vecí ma naučí. Je taký môj učiteľ. Zavedie ma aj ku kvetu RAFLESIA, len škoda že je len v puku, rozkvitať bude až za 1-2 týždne. Chce, aby som sa na ceste domov zastavil aj u jeho rodičov. Napíše mi pre nich list, ktorý dostávam do opatery. Cestou sa zastavujem v takzvanom GREEN CANYONE, čo je vlastne hlboký, vodou vymletý riečny kaňon ústiaci do mora. Pokračujem opäť stopom smerom k sopke - GALUNGQNQ. V Indonézii je skoro každý väčší kopec sopka, či už aktívna alebo vyhasnutá. Jej kráter tvorí jazero s priemerom asi 200-250 m. Pod ňou sú sírne kúpele, ktoré by som tiež rád využil, tak ako domáci. Nemám ale žiadne šaty v ktorých by som do vody vošiel. Nakoniec sa len vyzlečiem donaha a skáčem do bazénu. Urobí to rozruch, takého bieleho a nahého belocha ešte nevideli. Hneď mi ale požičiavajú aspoň bermudy, aby som nekazil morálku. Oni sú väčšinou moslimovia a ich uráža nahé telo, presnejšie aj celé nohy. Toto je môj jediný kontakt s horúcou vodou v celej Indonézii, inak som sa umýval len studenou alebo dažďovou vodou. Po takomto kúpeli sa telo cíti ako znovuzrodené.

Pri odchode ma do auta berie miestny učiteľ aj s deťmi, čo sa boli v bazénoch vykúpať. Chcem ešte ísť na druhú neďalekú sopku TELAGABODAS. Pozýva ma, že môžem prespať u neho v škole. Jeho kamarát ma na ňu potom zavedie. V dedine majú medzi chalupami postavené ihrisko (samozrejme bez asfaltu, len holá udupaná zem), na ktorom hrávajú volejbal skoro každý večer. Aj by som si zahral, ale nemám dobrú obuv a aj ma bolia dosť nohy. Cesta k sopke je vraj len 5 km dlhá, ale zase sa prejavil ten "indonézsky kilometer", ktorý je dlhý asi 2 km. Na vrchole je opäť sírne jazero, ale tentoraz nebesky modré. Mám málo času, tak sa ponáhľam naspäť. Ešte malý kúpeľ, obed a odchádzam. Peši, stopom, a som u rodičov PEPEHO, môjho učiteľa z parku KARAG NINI. Tam zostávam celý deň, počas ktorého sa potulujem po okolitých ryžových poliach. Ryžu dokážu pestovať hádam na každom mieste.

Cestou na letisko sa zastavujem ešte u "mojej prvej rodiny" spod sopky MERAPI (PERAHU) v dedine LEMBANG. Sú šťastní z mojej návštevy, vodia ma a ukazujú všetkým príbuzným, rodinám a priateľom. Lúčenie sa nezaobíde bez dojatia a sĺz.

Po celodennej ceste sa na letisko dostávam po polnoci. Tam prespávam na lavičke, ráno sa zoznámim s letištnými policajtmi, zmením zvyšné rupie späť na doláre (za 5 týždňov zdevalvovala o 10 %) a odchádzam domov. Teším sa, že sa konečne poriadne umyjem v čistej vode.

Doma ma to ale už po dvoch dňoch ťahá späť. Ľudia sú tam omnoho otvorenejší, spontánnejší ako u nás. Aj keď tam majú väčšie problémy, ako my na Slovensku. Je tam ďaleko väčšia chudoba ako u nás a pritom si medzi sebou snažia maximálne pomôcť. Ľudia sú vďační už len za drobnú pomoc, prípadne malý darček. Tak isto ich veľmi teší už len to, že sa o nich, obyčajných chudobných ľudí, niekto cudzí zaujíma a chce spoznať ich spôsob života. A najdôležitejší je úsmev.

Pavol Bartuš



Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.


Autor/zdroj: Časopis Cestovateľ
Text bol naposledy zmenený dňa: 23.08.2002