Banská Štiavnica - Úvod/Mapa

Banská Štiavnica leží uprostred Štiavnických vrchov na severovýchodnom okraji vnútrohorskej kotlinky, obkolesenej z juhu masívom Sitna, zo západu chrbtom Paradajzu, zo severu chrbtom Šobov a z východu chrbtom Skalky. Územie mesta bolo osídlené už v neolite. Archeológovia tu našli sídlisko z ml. doby železnej a z doby poveľkomoravskej, románske hradisko z 10. – 11. storočia.

Hlavným impulzom na osídlenie tejto lokality boli náleziská drahých kovov. Dolovanie zlata a drahých kovov v tunajších horách je doložené r. 1075 a 1156. Prvý písomný doklad o Banskej Štiavnici pochádza z r. 1217 v listine Ondreja II. Mestské výsady získala ešte pred tatárskym vpádom v roku 1238, prípadne už v roku 1237. Mestské privilégiá Banskej Štiavnice sa používali ako vzor pre zakladanie ďalších banských miest. Pečať Banskej Štiavnice z r. 1275 je najstaršou zachovanou mestskou pečaťou a druhou najstaršou pečaťou vôbec v bývalom Uhorsku a najstaršou zachovanou pečaťou v Európe, ktorá obsahuje banské znaky.

Hlavným zdrojom bohatstva mesta bolo baníctvo. Koncom 13. storočia produkovala B. Štiavnica polovicu celouhorskej produkcie striebra. Spolu s banskou ťažbou sa vyvíjalo aj hutníctvo a remeslá. Mesto malo už v roku 1232 2 kostoly, ešte pred tatárskym vpádom sa tu usadili dominikáni. Do roku 1328 bolo sídlom Banskej komory. V roku 138O sa mesto spojilo pri riešení banských problémov s Banskou Bystricou a Kremnicou, čím sa položil základ neskoršieho Zväzu stredoslovenských banských miest. V bojoch medzi Vladislavom I. a Ladislavom Pohrobkom v roku 1442 Banskú Štiavnicu úplne vypálili a značnú časť jej obyvateľov vyvraždili. Skazu mesta dovŕšilo zemetrasenie v r. 1443. Život mesta od 2. polovice 16. storočia do začiatku 18. storočia nepriaznivo ovplyvňovalo turecké nebezpečenstvo a stavovské povstania. V 16. a 17. st. si Banská Štiavnica upevnila vedúce postavenie v stredoslovenskom baníctve a stala sa sídlom Zväzu stredoslovenských banských miest. V roku 1578 sa sem vrátila Banská komora a stala sa aj sídlom hlavného komorského grófa. V roku 1627 použili v Hornej Bieberštôlni na rozpojovanie hornín po prvýkrát na svete strelný prach. V 18. storočí sa dostala Banská Štiavnica v ťažbe na prvé miesto V Uhorsku, v niektorých aspektoch mala európske prvenstvo. Koncom 18. storočia pracovalo v štiavnických baniach 10 000 ľudí. V tomto období patrila Banská Štiavnica k technicky najlepšie vybaveným banským centrám na svete. V roku 1735 tu bola založená banská škola, v roku 1763 povýšená na Banskú akadémiu, prvú v Európe. V roku 1782 mala Banská Štiavnica 23 192 obyvateľov a bola tretím najväčším mestom v Uhorsku. V roku 1746 zaviedli v meste vodovod, vydláždili ulice. Okrem baníctva sa rozvíjali aj remeslá. Najznámejšie boli cechy krajčírov, mäsiarov, garbiarov, kožušníkov, kováčov, obuvníkov a debnárov. V 19. a začiatkom 20. storočia sa v Banskej Štiavnici ťažilo zlato, striebro, olovo, v prevádzke bola huta.Ťažba sa však postupne stávala nerentabilnou. V roku 1873 postavili úzkokoľajnú železnicu do Hronskej Dúbravy. V 1. polovici 19. st. vznikla továreň na oceľové laná, v r. 1870 – 1871 tabaková továreň, 1895 pletiarsky podnik a továreň na výrobu obuvi a ďalšie. To však nestačilo nahradiť úbytok pracovných príležitostí vyplývajúcich z úpadku baníctva. Za 1. ČSR bola Banská Štiavnica sídlom okresu, avšak ekonomika okresu stagnovala. Bane vydrancované v rokoch 1. sv. vojny neboli dlho v prevádzke a aj po rekonštrukcii zamestnávali asi iba 1000 ľudí. Do roku 1960 bola Banská Štiavnica sídlom okresu a opäť je ním od roku 1996.