• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Knihy
  • Prenájom áut

Alpská anabáza

Keď sme pred tromi rokmi úspešne absolvovali najvyšší vrchol Álp Mont Blanc (4808 m), viacerí turisti z nášho okresu (Prievidza-pozn. red.) ale aj z iných regiónov Slovenska ľutovali, že sa tohoto podujatia nezúčastnili.

Keď sme pred tromi rokmi úspešne absolvovali najvyšší vrchol Álp Mont Blanc (4808 m), viacerí turisti z nášho okresu (Prievidza-pozn. red.) ale aj z iných regiónov Slovenska ľutovali, že sa tohoto podujatia nezúčastnili.

Otázky: "Keby sa znovu pôjde na Mont Blanc?" sa pravidelne opakovali.

Aj preto sme do nášho programu zaradili výstup na jeho vrchol. Okrem toho nám v minulom roku zostali Alpy niečo dlžné. Pre zlé počasie sa nám nepodaril výstup na Triglav (2864 m). Takže dva ciele boli do programu na rok 2001 jasné. Tretím mal byť vrchol Gran Paradiso (4061m) v Taliansku. Všetko v poradí: Triglav, Gran Paradiso, Mont Blanc - kvôli aklimatizácii.

Pre úspešný výstup na alpské vrcholy sú potrebné niektoré predpoklady. Stručne sa dajú zhrnúť pár slovami: chcieť, vedieť, mať šťastie a mať peniaze.

Ako už bolo naznačené, chuť bola. Prihlásilo sa vyše tridsať účastníkov nielen z Prievidze, ale aj z iných miest Slovenska. Vedieť - to je druhá dôležitá podmienka. Takmer všetci naši účastníci absolvovali kurz základov vysokohorskej turistiky. Dvaja účastníci z Prešova boli ostrieľaní vysokohorskí turisti. Takže napokon v osádke zostali len traja, ktorí nemali základnú kvalifikáciu. To sa už dá ustrážiť.

Je viac-menej osobnou záležitosťou každého, kto sa rozhodol vystúpiť na alpské vercholy, ako sa kondične pripravuje. V našom oddiele vysokohorskej turistiky Horná Nitra sme na prípravu pamätali už pri tvorbe kalendára. Zaradili sme do neho výstupy na tatranské vrcholy (medzi nimi aj výstup na Gerlach Tetmayerovým, žľabom) ale aj v rakúskych pohoriach Rax, Schneeberg a Höhe Wand.

Po naložení batožiny a výzbroje sme večer v únavnom teple, ktoré ešte zvyšoval netesný uzáver vykurovania autobusu, vyštartovali na tritisíckilometrovú cestu. Kým náš autobus nezabočil do údolia Vrata v Slovinských Julských Alpách. Zastavujeme pri vodopáde Peričnik, lebo ktovie či pri návrate bude možnosť fotografovania. O chvíľu kotvíme na parkovisku pod chatou Aljažev dom. Možnosť vjazdu do údolia sme si overili ešte z domu.

Výstup na Triglav bol naplánovaný po dvoch trasách. Menej exponovaná je cesta cez Prag. Fyzicky je ale rovnako náročná ako ostatné cesty z Aljaževa domu. Druhá trasa, v úvode spoločná, vedie do sedla Luknja a ďalej tzv. Bambergovou cestou cez Plemence. Popis v sprievodcovi hovorí, že je to odvážne vedená a náročná cesta, ktorá kopíruje západný okraj mohutnej severnej steny Triglavu a je určená pre zdatných turistov. Preto sa jej venujme bližšie.

Bambergovu cestu nastúpili tí, ktorí mali výzbroj potrebnú na bezpečné lezenie po zaistených cestách (tzv. via ferrátach), a absolvovali výcvik jej používania. (Viď Cestovateľ č.6/2001 str. 74). Predtým, na parkovisku, si nabalili výstroj a výzbroj. Po obede obe skupiny spoločne vystúpili do sedla Luknja (1758 m), kde druhá skupina pod sedlom zostala bivakovať. Taktika výstupu rešpektovala náročnosť trasy. Išlo o to, aby bol ráno včasný nástup do náročnej cesty výstupu.

Nástup do úzkeho sedla je namáhavý, pretože z neho spadá obrovské sutinovisko. Postup po ňom pripomína známu leninskú hospodársku taktiku: "Krok späť, dva kroky vpred". Hneď nad sedlom sa začína odvážne a strmo vedená zaistená trasa až na okraj severnej steny. Cez Plemence je vedená priehlbinami, sutinami a skalnými výšvihmi, až po rozsiahlu zvlnenú skalno-ľadovcovú plošinu Za Planja. Až po túto plošinu je to nádherná exponovaná trasa, po ktorej stúpajúc získavame stále rozsiahlejší a veľkolepejší výhľad. Na hlavu Triglavu z plošiny Za Planja vedie Bovšská (tiež Triglavská) štrbina, kde obojsmerná premávka robí problémy, ale na druhej strane umožňuje častý vynútený oddych. Nad ňou, už v juhozápadnej stene, po kramliach a fixných lanách, za stále silnejúcej premávky, vystupujeme na vrchol. Dalo to zabrať, ale výhľady sú bohatou odmenou za námahu.

Zostup k Triglavskému domu je ešte stále náročný, ale keďže je dobre zabezpečený súvislým zábradlím, dá sa absolvovať bez zaisťovania. Takto je umožnený výstup na Triglav bez špeciálnej výzbroje. Nevdojak človeka napadá porovnanie s naším Gerlachom, ktorý si istá skupina chce uzurpovať, vymýšľa rôzne zdôvodnenia, a tie život obracia na hlavu. Na zostupe stretávame našich, ktorí vystúpili po ceste Prag. Uvedomujem si, že vlastne oni podali väčší fyzický výkon než my. V jeden deň vystúpili s nami do sedla Luknja a aj zostúpili a na druhý deň na vrchol Triglavu, čo je vyše 60 km a 2700 m prevýšenia. Zostup cez Prag je nekonečný a máme šťastie, že nám praje počasie. V hmle by sme ťažko hľadali cestu. Veru tunajšie značkovanie sa s naším nedá porovnávať.

Po zostupe, nutnej hygiene a výdatnej večeri, nasadáme do autobusu. Dole údolím motor zavýja a brzdy dostávajú zabrať. Kým neopustíme údolie, nikoho veru neprepadnú driemoty.

Celú noc uháňame Talianskom pozdĺž Álp od juhu až na sever. Ráno s obtiažami triafame do údolia Val Savarenche. Zasa nás čaká 1300 m prevýšenie, ale to už nie je také strmé ako Vrata. V neskorých ranných hodinách pristávame v dedinke Pont. To je cestovateľský cieľ našej druhej etapy - sme v národnom parku Gran Paradiso. Čaká nás výstup na rovnomenný najvyšší vrchol, vysoký 4061 m.

Času je dosť - veď do večera nám treba vystúpiť 800 m prevýšenia a prejsť 12 kilometrov, aby sme sa dostali do chaty V. Emanuela II. Tento prvý taliansky kráľ si veľmi nezaslúži, aby bola po ňom pomenovaná chata. Jeho kráľovské poľovačky na kozorožcov mu vyslúžili prezývku "kráľ - lovec", a so svojimi potomkami sa skoro zaslúžil o ich vyhubenie. Až zriadenie Národného parku Gran Paradiso uchránilo posledné žijúce kusy a potom aj ich rozmnoženie.

Ešte pred výstupom, alebo počas neho, si poniektorí našli vhodný "pľac" a v horizontálnej polohe sa pokúsili dohnať prebdenú noc, alebo si aspoň narovnať kostru. Inak slovenskí turisti nie sú a dlho ani nebudú v Európe. Zaplatiť 3-tisíc kilometrovú cestu, rôzne poplatky, parkovanie a nocľahy vo vysokohorských chatách, je na naše peňaženky priveľké sústo. A to ešte nehovoríme o stravovaní.

Z hlbokého údolia nemáme výhľad na vrcholy. Len v závere doliny Valone di Seiva, ktorá je pokračovaním Val Savarenche, vidíme ľadovec Gran Etret a prvé vrcholy (Cima di Breuil - 3454 m, Monclair - 3544 m) hrebeňa, v ktorom je aj náš vrchol. Ten pravdaže neuvidíme.

Zo strmých úbočí šumia vodopády, až má človek dojem, že neustále fúka vietor. Ako sa dvíhame serpentínami ku chate, vynorí sa ešte Ciartoron (3640 m), a napokon aj špička La Tresenty (3609 m). Náš vrchol v tento deň uvideli len tí, ktorí si podvečer vyšliapali od chaty na ľadovec Gran Paradiso.

Dve tretiny účastníkov sa ubytovali v chate a zvyšok si hľadal bivak. Nebol to žiadny problém. Trávnatá polianka s potôčkami bola "vybavená" pripravenými bivakmi, a navyše boli z nej nádherné výhľady ponad údolie na protiľahlý hrebeň.

Včas ráno, ešte za tmy, začíname výstup. Po necelej hodine sme na ľadovci. Treba nasadiť mačky (stúpacie železá), hoci trasa ešte nie je strmá. V strednej časti ľadovca je to však už poriadne do kopca a k slovu prichádzajú aj laná. Čoraz častejšie nás zahaľuje hmla a vietor pridáva na intenzite. Pod vrcholovým výšvihom "je na stráži" väčšia trhlina, ktorá je však prekrytá pevným snehovým mostom. Potom už nasleduje exponovaný hrebeň, ktorého prelezenie komplikuje "obojsmerná premávka". Naše fixné lano bez zaváhania využíva dvojica Nemcov a pochvaľujú si "Super, super". Vôbec im nevadí, že nás zdržiavajú.

Na vrchole je socha Panny Márie a tam sa chce každý odfotografovať. Ale je tam tesno. Výhľady, pravdaže keď sa pretrhnú mraky, stoja zato. Z množstva vrcholov treba spomenúť aspoň fotogenickú La Grivolu (3969 m), ktorá má dobrý cveng medzi horolezcami. Ale Mont Blanc za ňou sa nechce odhaliť, hoci vzdialenosť je len 60 kilometrov. Na juhozápade však paradoxne vidieť 90 km vzdialenú pyramídu Monte Visa (3841 m); do kolmej steny nášho vrcholu nevidíme vôbec.

Ako zostupujeme nižšie, zlepšuje sa aj počasie. Dobrá predzvesť pre náš hlavný cieľ - Mont Blanc. Veď do Chamonix je to len 80 kilometrov. V Ponte máme čas na hygienu, teplú večeru a ešte je aj pivo. Všetko teda vyzerá dobre. Tešíme sa na kemp v Les Houches, ktorý nás hostil pred tromi rokmi a podaktorých aj predtým.

Lenže šťastie sa nám začína obracať chrbtom. V Courmayeuri zisťujeme, že tunel pod Mont Blancom je uzavretý a naša predstava, že čoskoro budeme v kempe na druhej strane, dostáva silnú trhlinu. Dávame si čelom vzad a čaká nás 180 kilometrov cez priesmyk sv. Bernarda. Korunu tomu nasadia naši šoféri, keď 15 kilometrov pred Chamonix stíchne motor - došla nafta. Nuž a zháňať na opustenej ceste, navyše v hlbokej noci, dobráka, ktorý nám pomôže - je ťažká záležitosť. Na počudovanie zastavuje prvé auto a jeho vodič po zúfalých gestách doplnených zmesou európskych jazykov, napokon súhlasí. Azda sme už vyčerpali svoju nošu problémov. Lenže - do tretice všetko "dobré" - v hlbokej noci nevieme trafiť do kempu. Konečne o tretej nad ránom staviame stany.

Aktuálna predpoveď je však neradostná. Je utorok a popoludní nastane prudká zmena počasia. V priebehu popoludnia sa predpoveď potvrdzuje, na druhý deň je ešte horšia; a taká je aj na nasledujúce dni. Nádej vraj zomiera posledná - nuž čakáme. Túlame sa po Chamonix, kde to však na počudovanie vyzerá celkom dobre. Preto niektorí dobiedzajú, že treba výstup predsa len skúsiť, aj napriek informáciám o stokilometrovom vetre na Aiguille Gouter (33863 m).

Niet vraj nad vlastnú skúsenosť - vo štvrtok večer je názor jednotný. Ide sa domov. Týždeň čakať nemôžeme. Posledný fenomén cestujúceho turistu - peniaze - nepustí. A to aj napriek tomu, že nám trochu pomohol sponzor - Elektráreň Nováky. Turisti sú za to povďační.

Ešte aj cestu domov nám spestruje nehoda. V serpentínach pod sedlom Oberalpass nabehol autobus zadným kolesom na veľký kameň a je z toho defekt a zdeformovaný disk. Šofér za to nemohol. Ale že v autobuse z dvoch zdvihákov ani jeden nefungoval, je zlá vizitka prepravcu. Napokon sa našlo riešenie - jedným kolesom vyliezli na náhodne nájdenú betónovú tvárnicu. Lenže, čo z toho. Koleso sa nedalo odskrutkovať. Riskantne sme napredovali až do Rakúska, kde sa o nás postarali v značkovom servise Mercede-Benz. Dokonca zadarmo. Pravdepodobne za to, že sa mohli zoznámiť s takým exotickým strojom.

Boli sme nešťastní že sme "neurobili" najvyšší vrchol Európy. Boli sme však radi, že sa nám podarili výstupy na Triglav a Gran Paradiso. Okrem toho, obišli sme takmer celé Alpy dookola - hoci to vyzeralo, že budeme nakoniec cestovať vlakom.

Ing. Augustín Machata



Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.


Autor/zdroj: Časopis Cestovateľ
Text bol naposledy zmenený dňa: 11.09.2002