• Letenky
  • Hotely
    Kde
    Príchod
    Odchod
  • Zájazdy
  • Knihy
    8.01 € (241.31 Sk)
  • Prenájom áut

Aký si, Everest?

MOUNT EVEREST. Najvyšší vrch Zeme v Centrálnych Himalájach (8848 m) na hranici Číny, Tibetu a Nepálu. Pokrývajú ho ľadovce Západný, Hlavný, a Východný Rongbuk, Kangšung a Khumbu.

Everest je najvyšší a pre mnohých sa stal peklom blízko neba... Dovoľte, vážení čitatelia, aby sme vám predstavili dva subjekty, ktorých osud postavil proti sebe tvárou, v bizardnej úlohe: prvý sa mal "vnútiť" do priazne druhého a ten ho zasa mal, po odkrytí svojich tajomstiev, pustiť späť domov, živého a zdravého.

MOUNT EVEREST. Najvyšší vrch Zeme v Centrálnych Himalájach (8848 m) na hranici Číny, Tibetu a Nepálu. Pokrývajú ho ľadovce Západný, Hlavný, a Východný Rongbuk, Kangšung a Khumbu. V roku 1953 naň ako prví vystúpili Novozélanďan E. P. Hillary a Šerpa Tenzing Norgay.

Ing. MARTIN GABLÍK. Štyridsaťsedemročný horolezec zo Zvolena. Prvý pokus o zdolanie Everestu urobil s kolegami z Česka, severnou cestou Malloryho, ktorý tam zahynul počas britskej expedície. V roku 1996 sa na vrchol pokúsil dostať dvakrát, ako člen slovensko-českej expedície, ktorú viedol Václav Suchel. Počas nej dosiahli štyria horolezci, vrátane Martina Gablíka, tzv. "zónu smrti", výšku 8000 m. Neskôr ešte "okúsil" výšku 8300 m na treťom najvyššom masíve Zeme himalájskej Káčaňdžunge (8586 m) a v roku 1998 výšku 7700 m na Broad Peaku (Falčan Kangrí - 8047 m) v Karakoramských Himalájach. Išlo o medzinárodnú expedíciu zabezpečovanú agentúrou FOCUS a Slováci na tomto vrchole (podobne ako dodnes napríklad na 8091 m Annapurne) ešte dovtedy neboli. Tých 7700 m je teda na Falčan Kangrí rekord nášho horolezca. Okrem mnohých iných vysokých hôr, vystúpil aj na vrchol juhoamerickej Aconcaguy.

EVEREST A HOROLEZEC

(rozhovor s M. Gablíkom)

Zaujímali by nás vaše pocity, keď ste sa dozvedeli o zaradení do expedície a zároveň vám boli známe riziká výstupu na Mount Everest bez použitia kyslíkových prístrojov.

Niekoľko nocí som nespal, dával som do pomeru dlhoročné horolezecké sny s mojou súčasnou zdatnosťou. Zvažoval som: Neochoriem? Neriskujem príliš? Čo keď zostanú moje tri nezaopatrené deti a manželka bezo mňa? Nakoniec práve ona povedala, aby som šancu využil, že ma v tom rodina podporí. A tak som kráčal do veľkého Neznáma.

Z nepálskeho Káthmandú ste išli netradične - do Číny.

Nastupovali sme na Everest z Tibetu, spod severnej steny a cez Severné sedlo; v tomto smere som bol prvý Slovák, pretože ostatní naši horolezci išli naň z Južného sedla a juhozápadnej steny, z Nepálu. Glejdura, Becík, Božík, Just, Demján, Psotka …

A sme pri pojme aklimatizácia …

Tri noci som bol vo výške 3750 m, dve v 4150 m, 5 nocí v 5200 m, 40 nocí vo výške 6300 m a vyššie, z toho 10 v 7000 m a 4 noci v 7600 m. Pri prvom pokuse o vrchol som dosiahol výšku 8000 m, pri druhom 7700 m. Na každého výška pôsobí inak … Je to absolútne individuálne, ide o akúsi "ruletu" vo vysokých horách. Dôležité je nebyť tam pasívny, a vždy, keď je možnosť, vyjsť o niečo vyššie nad tábor a potom sa vrátiť.

Popíšte vaše ťažkosti.

Často som sa cítil ako "po opici", hlavu mi išlo roztrhnúť. Cítil som tlkot srdca, búšenie v sluchách, postup hore bol čoraz pomalší, výkonnosť akoby sa strácala. Viackrát som mal žalúdočné ťažkosti. Po čase ma však príjemne prekvapilo poznanie, že ani po prvých aklimatizačných výstupoch som necítil nijaké zábrany pokračovať ďalej. Bolelo to, ale nie tak, ako som čakal, dokonca som nebral žiadne tabletky. Upravované, dehydrované expedičné jedlá s glutamanom mi nerobili dobre, čaj s niečím, ale ku podivu aj domáca slanina a zvolenské syry, či sušené mlieko zmiešané s vodou, mi dolu hrdlom "išli".

Poďme teraz k výstupu "naostro".

Hore sme vychádzali z predsunutého tábora vo výške 6300 m kde nás bolo pätnásť s dvoma Šerpami a domácim kuchárom. Odtiaľ sme vynášali materiál vrátane fixných lán a snehových skôb na zafixovanie cesty, v čom sme si - my poskytnutím lán - pomáhali s dvojčlennou indonézskou výpravou, ktorá mala k dispozícii osemnásť Šerpov so skúseným sirdarom. Išlo najmä o trasu zo Severného sedla hore. Pokiaľ ide o úsek severný hrebeň - hlavný severovýchodný hrebeň, ten bol až do výšky 8300 m snehovo-ľadovým terénom s kamennými výčnelkami. Počasie sa stále menilo, napriek tomu sme vo výške 7600 m postavili štvrtý tábor, teda predposledný útočný stan, ako prípravu na vrchol. Chceli sme popoludní vystúpiť do 8200 m, postaviť stan, a na druhý deň ráno o druhej začať výstup až hore. Boli sme vtedy traja.

Vo výške 8000 m akoby sa naraz otvorili nejaké prírodné dvere, strašný víchor nás zrazil na kolená, nepomohlo mi ani zahrabanie sa do snehu.

Navyše, odletela mi rukavica, čo bol malér, išlo mi o ruku, ktorú som si prestal cítiť. Letel, padal a skákal som dolu bez ohľadu na nebezpečie. Pri ústupe totiž Indonézania vzali so sebou niektoré naše fixné laná. Nakoniec som sa plazil v hlbokom snehu na exponovaný hrebienok a po ňom k stanom v Severnom sedle, kde bola záchrana. Totálne vyčerpaný, bezvládny. Takto sa skončil prvý pokus o "útok" na vrchol, vo výške 8000 m. Nasledoval ďalší, hoci sily ubúdali. Počas neho nám mali Šerpovia nechať stan, dva spacáky a varič hore, vo výške nad 7600 m. Vinou zlej komunikácie však útočný tábor zrušili a znášali zhora všetko dolu.

Keď som to približne vo výške 7400 m videl, v snehovej víchrici som im výstroj vzal a v asi tridsaťkilovom batohu som ho vyniesol ešte o niečo viac ako 200 výškových metrov. Pri chôdzi ma víchrica zrážala z nôh, raz som sa plazil a raz tackal. Naraz ma náraz vetra aj s batohom na pleciach zdvihol a 5 m niesol vzduchom. Padol som, urobil kotrmelec a snažil sa čakanom brzdiť, zachránil ma len "šupinatý" sneh v stene. Strach o život "zapracoval" a náhle som dostal nevyhnutné nutkanie vyprázdniť si črevá. V tej víchrici, s ôsmimi spodnými a siedmimi vrchnými vrstvami oblečenia a úväzmi na sebe …

Boli ste v "zóne smrti". Ako to človek pociťuje?

Takzvanú zónu smrti som si neuvedomoval. Skôr pocity, keď sme prví štyria nechali vynášanie a "naostro" začali s výstupom na vrchol. Vtedy som si uvedomil že sa končí každý žart a ja idem "do prvej línie", podobne ako vojak v zákopoch do útoku na bodáky. Toto ma však prešlo hneď, ako som začal vážne liezť. Pred prvým pokusom o vrchol ma v stane bolel žalúdok a myšlienky mi lietali raz domov, raz k vrcholu hory. Počas výstupu, vo výške asi 7900 m, v duchu som sa rozprával s akýmsi starším mužom, ktorý sa predstavil, že je zo Zlatých Moraviec, a ako som sa neskôr presvedčil, presne popísal terén, ktorý ma čakal a o ktorom povedal, že ho už ďalej neprejdem. Práve odtiaľ nás náhly víchor zahnal dolu. Halucinácie? Vplyv výšky? Alebo niečo, čo ešte nepoznáme???

Ako sa na vaše everestské podujatie pozeráte s odstupom času?

Sen možno zmeniť na realitu dvoma spôsobmi. Tak, aby som bol šťastný, alebo za každú cenu. Hoci za cenu života niektorého z kolegov. Som jednoznačne presvedčený, že každá sebeúspešnejšia expedícia nie je šťastná, keď niekto zahynie. Ani desať vrcholov nestojí za ľudský život - a my sme v tomto smere obstáli šťastne. Keď sme odchádzali spod Everestu, nepohol sa ani vánok, prišlo krásne počasie. Ako signál, že nás hora na vrchol nepustila vtedy, keď sme chceli my. Bol to môj veľký životný krst, pocit lezenia na veľkú horu akoby ma "postihol". Ako každého, kto do hôr chodí, a pritom vôbec nemusia byť veľké. Stačia i naše Tatry. Pobyt v nich dáva človeku fyzické i psychické sily, chuť žiť, a robí ho šťastnejším a lepším.



Tento text bol prevzatý z časopisu Cestovateľ so súhlasom vydavateľa.


Autor/zdroj: Časopis Cestovateľ
Text bol naposledy zmenený dňa: 23.08.2002