Aká je dlhá krajina špagiet

Aká je dlhá krajina špagiet? Že neviete? Tak sa rýchlo pustite do čítania tohto článku a určite sa to dozviete. V nasledujúcich riadkoch by som sa s Vami chcel podeliť o moje zážitky a skúsenosti, ktoré som mohol nadobudnúť v lete, keď som sa dobrodružne – striedavo autostopom a vlakom vydal na cestu naprieč dlhokánskou krajinou špagiet a ešte mnohého iného - Talianskom.

Môjmu vstupu na talianske územie predchádzal asi deň cesty stopom z Prahy priamo na juh, cez České Budějovice, rakúsky Innsbruck a Salzburg a Alpy, až som nakoniec cez medzinárodný hraničný prechod Brenner (v taliančine Brenero) vstúpil do Talianska. Zaujímavé na tom bolo, že aj keď som bol už dávno v “Šengene“, podľa môjho pasu by ste sa o tom nedozvedeli. Z Čiech som totiž cestoval kamiónom a ako od “člena“ osádky kamióna odomňa pas na hraniciach nikto nežiadal. Mohol som byť pokojne aj afgánskym utečencom prefarbeným na bielo a ako po masle by som sa dostal cez rakúsku hranicu (ako som sa aj dostal). Moja pohodlná a bezproblémová cesta českým kamiónom s mimochodom veľmi milým šoférom sa skončila na severe Talianska v meste Affi asi dvadsať kilometrov od známejšej Verony, kde som musel vystúpiť. (Pre lepšiu orientíciu v mojom rozprávaní si do rúk vezmite mapu).

Bol som teda v severnom Taliansku. Poviete si na tom nie je nič zvláštne, ale skúsenejší stopári vedia, že severné Taliansko je známe tým, ako ťažko sa tam stopuje. To som si uvedomoval, ale neprikladal som tomu žiadnu dôležitosť. Postavil som sa na diaľničný výjazd z Affi a ani po troch hodinách vytrvalého snaženia mi v hustej premávke nezastavilo ani jediné auto. Za tie tri hodinky som sa opálil tak, ako sa asi opálite za jednu letnú sezónu na Slovensku. Zdalo sa to byť beznádejné, no zrazu sa niekto zľutoval a hoci ten zlatý starší pán v krásnom novom Mercedese, nevedel ani slovo anglicky (a ja ani slovo taliansky), nejako sme sa dohodli, že ma vezme na železničnú stanicu vo Verone. Povedal som si, že aj to je lepšie niekde stáť a milý chlapík ma zaviezol na stanicu do Verony.

Uvedomil som si, že stopovanie v Taliansku asi veľmi nefunguje (a čím viac na juh, tým je to horšie) a tak som sa rozhodol zmeniť “koňa“ alebo dopravný prostriedok a pokračovať ďalej na juh vlakom. No 84 tisís Lír (v prepočte okolo 1800 korún), koľko stál lístok, sa mi zdalo byť priveľa. Kúpil som si teda univerzálny lístok na sto kilometrov za 8 tisíc Lír (to je asi 160 korún) a okolo polnoci som nasadol do rýchlika Miláno-Rím-Brindisi, s tým, že nejako už len bude. V natrieskanom kupé plnom Talianov, čo nevedeli ani slovo anglicky, som rýchlo zaspal. Zobudil som sa ráno asi o deviatej, keď vlak zastavil v prístavnom meste Bari. A môj lístok bol stále neoznačený, lebo v noci ma žiadny sprievodca nekontroloval. Teda za 160 korún som precestoval vlakom vyše 800 kilometrov naprieč celým dlhoým Talianskom.

Z prístavu v Bari som sa loďou vybral do ďalšej krajiny, ale o tom až v niektorom ďalšom článku. Moja spiatočná cesta, bola však tiež cez talianske Bari. Predstavte si nekončiace piesočnaté pláže, palmy, motorky a značkové butiky, prechádzajúcich sa ľudí, kamenné kostoly a iné pamiatky. To je Bari.

Na spiatočnej ceste z Bari na sever som skúšal znova stopovať, ale bolo to beznádejné. Bolo asi desať hodín ráno, keď som si kúpil lístok na rýchlik do Pescary. Nemohol som použiť fintu s lacným lístkom, pretože cez deň v talianskych vlakoch sprievodcovia nespia. V Pescare som znova stopoval a znova bezvýsledne. Pešo som popri ceste prešiel asi 15 kilometrov najbližšieho mestečka, kde mi na stanici povedali, že ten ranný rýchlik cez Pescaru do Bologne mal nejakú nehodu. Kvôli tomu bola odstavená celá železnica až do jedenástej večer. O polnoci prišiel nočný rýchlik, ktorý smeroval so Milána a ja s mojim univerzálnym lístkom, som nastúpil. Zopakovalo sa to, že ma zase nikto nekontroloval. Jediný problém bol, že som zaspal a zobudil som sa až v Alessandrii, čo bolo “trochu“ do smeru, ktorý mi vyhovoval (pozri mapu). Stratil som tak veľa času, pretože som neskôr musel čakať na vlak do Bologne. V Bologny som nasadol na IC vlak smerujúci do Viedne a domov do Košíc som sa nakoniec dostal akutát na čas, na zápis na vysokú školu. Povedal by som, že v Taliansku sa stopovať neoplatí, ale aspoň som zistil aké dlhé je Taliansko. Tak dlhé a nekonečné, keď niekde beznádejne stopujete pri diaľnici...